Ľudová slovesnosť

ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ

Folklór (angl. folk-lore – vedomosti ľudu) označuje všetko, čo súvisí s tradičnou ľudovou kultúrou, ktorej tvorcom sú rôzne sociálne vrstvy (remeselníci, roľníci, študenti). Štúdiom ľudovej kultúry sa zaoberá etnografia (náuka o spôsobe života a kultúre ľudu určitého národa) a folkloristika (náuka o ľudovej umeleckej tvorbe). Ľudová kultúra sa opierala o odovzdávanie skúsenosti a vedomostí hovoreným slovom alebo predvádzaním konkrétnej činnosti. Folklór tak predstavuje kolektívnu umeleckú tvorbu ľudu. Do folklóru patria hudba, tanec, architektúra, výtvarníctvo.

Jednou to zložiek folklóru je aj ľudová slovesnosť (slovesný folklór). Jej základnými vlastnosťami sú ústny charakter (nakoľko sa šírila ústnym podaním – z pokolenia na pokolenia, nepoznáme autorov jej útvarov a o jej začiatkoch máme len skromné vedomosti), variabilita (ústnym podaním sa znenie po mnohé stáročia menilo, a preto pre ľudovú slovesnosť sú typické mnohé varianty konkrétneho diela) a kolektívny charakter (každé folklórne dielo je síce individuálnym výtvorom, ale tvorca sa musel podriadiť kolektívnym pravidlám, aby ľudový kolektív jeho dielo prijal). Pri vytváraní diela dominuje selekcia a improvizácia.

Ľudová slovesnosť má svoj pôvod ešte v predtriednej spoločnosti. Súvisela s magickými obradmi (zaklínania a zariekania v pohanských časoch), ktorými chceli ľudia pôsobiť na prírodu. Tak vznikol kalendárny obradový folklór. Pod vplyvom kresťanstva tento druh folklóru postupne zanikal. Neskôr, jednou z tematík slovesnej tvorby sa stal protiturecký odboj. Objavujú sa vojenské, regrútske a historické piesne. Odpor ľudu proti feudálom vyjadrujú piesne a rozprávky so zbojníckou tematikou (prvá pol. 18. st.). V 19. st. vznikajú tiež realistické a humoristické rozprávky a anekdoty. V štúrovskom období vzniká zľudovelá pieseň, ktorá má autora, a tým že ju kolektív prijal, stala sa súčasťou ľudovej tvorby.

Východiskom dnešného výskumu folklóru sú písomné pramene, obrazové materiály a ústne podania interpretov. Diela slovesného folklóru sa členia na tri základné druhy: 

                • Lyriku (poézia) 
                • Epiku (próza) 
                • Drámu


ĽUDOVÁ POÉZIA
Je najrozšírenejším druhom slovesného folklóru. Najznámejšími útvarmi sú:

• Kalendárna obradová poézia
Táto poézia súvisela s rôznymi obradovými zvykmi. Hovoreným alebo spevom predneseným slovom sa snažili pôsobiť na prírodu za uchovanie existenčných podmienok života.

• Rodinné obradové piesne
Patria sem svadobné, krstové a pohrebné piesne (pohrebné vykladania).

• Historické piesne
Zobrazujú významné udalosti spoločenských dejín alebo historické postavy, ktoré zohrali v dejinách dôležitú úlohu. Ich témou bol väčšinou boj proti Turkom.

• Vojenské a regrútske piesne
Tematicky sa viažu na lapačky a verbunky.

• Zbojnícka lyrická pieseň
Vykresľuje hrdinský portrét zbojníka, predstaviteľa protifeudálneho odboja (napr. o Jánošikovi, o Brančiakovi – Branko od J.Bottu). Vyjadrujú obdiv odvahe.

• Pracovné piesne
Patria sem trávnice (ťahavé piesne, ktoré spievali ženy pri letných poľných prácach), pastierske a valašské piesne (zobrazujú spätosť človeka s prírodou, túžbu po voľnosti a slobode; vznikali pri pasení dobytka) a banícke piesne.

• Ľúbostné piesne
Patria k najrozšírenejším. Spievajú o šťastnej, vernej, ale častejšie o nešťastnej láske, o stroskotanom cite, ľúbostnom trápení.

• Balada
Pôvodne kratší epický žáner, často aj s lyrickými prvkami, sa najprv spieval, neskôr mal podobu básne. V slovenských ľudových baladách nájdeme typické balady s nadprirodzenou postavou alebo dejom s tragickým koncom (Išli hudci horou). Veľa balád je takých, ktoré spracovali obdobie tureckých nájazdov (Rabovali Turci).
ĽUDOVÁ PRÓZA

Kratšie prozaické žánre:
• Príslovia (Komu sa nelení, tomu sa zelení)
Predstavujú uzavretú myšlienku, zovšeobecnenie ľudových skúseností. Príslovia vychovávajú a prinášajú mravné ponaučenie. Poznáme príslovia o práci, o človeku a spoločnosti, o rodinnom živote a priateľstve a o fyzickej a duševnej stránke človeka.

• Porekadlá (Aká matka, taká Katka)
Komentujú udalosť, správanie alebo výzor človeka.

• Pranostiky (Na Hromnice, o hodinu více)
Predstavujú určité ľudové skúsenosti alebo pozorovania javov v prírode. Sú založené na dlhodobom pozorovaní.

• Hádanky (Ktorý vták má na chvoste raka? - Straka)
Sú umeleckým zobrazením určitého predmetu alebo javu, pri ktorom sa využívajú zhodné črty medzi skutočným predmetom alebo javom a medzi zobrazením, ktoré ho v hádankách nahrádza. Poznáme hádanky metaforicko-metonymické (doplnené otázkami napr. Čo je to?) a hádanky – priame otázky. Hádanky tvorili významnú zložku ľudovej zábavy.

Dlhšie prozaické žánre:
• Rozprávka
Sú najznámejšie zo všetkých foriem ľudového rozprávania. Zakladajú sa na vymyslenom príbehu. Rozprávky poznáme fantastické (popri ľudských postavách vystupujú nadprirodzené postavy; príbehy sa všeobecne zakladajú na boji dobra a zla; Zlatovláska), zvieracie (nositeľmi deja sú zvieratá a sú zároveň aj nositeľmi ľudských vlastností; záver – mravoučná pointa; Starý Bodrík a vlk) a realistické (dej sa odohráva v reálnom svete miest a dedín; hrdinom je jednoduchý človek; klasické rozprávkové čaro je nahrádzané dôvtipom, bystrosťou, šikovnosťou, odvahou a niekedy i náhodou, naivnosťou a hlúposťou okolia; O troch grošoch ).

• Povesť (Sitnianski rytieri)
Viažu sa na konkrétne historické udalosti alebo postavy. K najznámejším povestiam patria povesti o kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý úspešne bojoval proti Turkom a o Jurajovi Jánošíkovi, ktorý predstavuje odvahu, smelosť a dôvtip človeka z ľudu. Povesti majú veľa spoločného s legendami a mýtmi, pretože často do deja vstupujú nadprirodzené alebo náboženské bytosti.

ĽUDOVÁ DRÁMA
Má mnoho podôb a foriem.

• Obradové hry (Morena)
Sú spojené s predkresťanskými, cirkevnými a neskôr aj so svetskými slávnosťami a zvykmi.

• Koledové (obchôdzkové) hry (Daj Boh štastia celej zemi, všetkým národom)
Spájajú sa so zimným obdobím a Vianocami, ale aj s fašiangami. Majú pevný veršovaný text, malý rozsah a obsahujú spievané a tanečné zložky.

• Detský folklór
Patrí k najživším zložkám ľudovej slovesnosti. Zaraďujeme do neho rôzne prejavy detí. Najrozšírenejšími sú riekanky, vyčítanky, hádanky a detské hry. Dôležitú úlohu tu má hra (z toho vyplýva jej názornosť, dynamickosť a jasnosť). Spája výchovnú a praktickú funkciu s umením, a tak rozvíja vzťah dieťaťa k ľudovej tvorbe.

Ľudová slovesnosť vplýva na umelú literatúru obsahom (napr. boj dobra a zla), útvarmi (napodobňuje sa pieseň, povesť, balada, rozprávka) a výrazovými prostriedkami (napr. sylabický veršový systém, asonancia, stupňovanie deja). Od konca 18. st. sa poprední slovenskí vzdelanci obracali k ľudovej slovesnosti ako k nevyčerpateľnému zdroju tvorivých podnetov. V období národného obrodenia k najvýznamnejším zberateľom ľudových piesní patrili P. J. Šafárik (Písne světské lidu slovenského v Uhřích) a Ján Kollár (Národnie spievanky). Obidvaja významne prispeli k vzniku samostatnej slovenskej literatúry. V štúrovskom období venovali pozornosť ľudovým tradíciam Ján Francisci (Slovenské povesti) a Pavol Dobšinský (Prostonárodné povesti slovenské; Slovenské obyčaje, povery a čary). Najmä v štúrovskom období dochádza k úzkemu zblíženiu folklóru a literatúry. Štúrovskí básnici a prozaici (Samo Chalupka, Ján Botto, Janko Kráľ, Ján Kalinčiak) ľudové piesne a rozprávky nielen zberali, ale ich aj tvorivo využívali vo svojej tvorbe. Teoreticky sa ľudovou slovesnosťou zaoberal Ľ. Štúr (O národných povestiach a piesňach plemien slovanských). Zberom folklóru sa zaoberal aj Jan Botto, ktorý spracoval jánošíkovskú tematiku (Smrť Jánošíkova). Roku 1870 vyšiel vo Viedni Zborník slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádaniek, hier, obyčajov a povier ako 22 zväzok Matičných spisov. Zbieraniu slovenského folklóru sa venoval Adolf Peter Záturecký (Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia – 1897), Karol Anton Medvecký (Sto slovenských ľudových balád – zbierka z 1923) a Andrej Melicherčík (Slovenský folklór – po druhej svetovej vojne).

Pri rozvoji našej kultúry zohrala ľudová slovesnosť dôležitú úlohu. Odráža sociálne a kultúrne vzťahy prostredia, historickú skutočnosť, tvorí ľudovú históriu, ktorá je cenným prameňom poznávania historických udalostí. Je pamiatkou národnej minulosti, svedectvom dejinných osudov, ľudovej múdrosti a filozofie i odrazom názorov kolektívu. Zobrazuje slovenský ľud v mnohostoročnom dejinnom raste, v jeho myslení, cítení, názoroch, túžbach a ideáloch.