17. - 18. storočie

SPOLOČENSKO-HISTORICKÉ POMERY
Sedemnáste storočie prebiehalo v znamení pokroku vedy a záujmu o vesmír a prírodne deje. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc; kritizovali absolutistické monarchie; obdivovali parlamentné zriadenie v Anglicku. Vláda sa podľa nich mala usilovať o blaho ľudu – čo najmenej potláčať slobodu jednotlivca. Cirkev sa stáva terčom kritiky, Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Skončenie dlhotrvajúcich vojen (30-ročná vojna) zapríčinilo prehĺbenie krízy feudalizmu; nastáva rozmach buržoázie – urýchľuje sa rozvoj priemyslu a obchodu; vznikajú manufaktúry – rozklad cechového zriadenia; Američania vyhlasujú nezávislosť (1776), volanie francúzskych radikálov po reformách vrcholí revolúciou (1789).

KLASICIZMUS V EURÓPE
Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17.st. v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. (Kráľ Slnko). Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ (Cogito ergo sum; výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti). Vzorom pre klasicizmus bola antika, antické umenie (podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná; orientácia skôr na rozum než na cit; záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti; jasný, striedmy a dôstojný štýl). Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou : „Krásne je len to, čo je pravdivé“ (tzv. kŕčovitá krása). Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti.

UMENIE KLASICIZMU
V hudbe prevažovala rytmika a piesňová melodika. Presadili sa W.A. Mozart, J.Haydn, L. van Beethoven.
Architektúra sa vo Francúzsku rozvinula za Ľudovíta XVI. Stala sa predovšetkým slohom pamätníkov a monumentálnych stavieb. Známym architektom bol Friedrich Schinkel. Známe pamiatky: Víťazný oblúk v Paríži, Kapitol vo Washingtone.
Vo výtvárnom umení sa najviac presadil dvorný maliar Napoleona Jacques Louis David.
Najznámejšim sochárom z obdobia klasicizmu sa stal Antonio Canova (autor sôch s námetmi z antickej mytológie)

LITERATÚRA KLASICIZMU
Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux [nikola boaló depréó] v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:

         • Harmonická súmernosť
         • Jasnosť a logika
         • Jednoduchý dej bez odbočení
         • Presnosť jazykového vyjadrenia 
         • Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupne)

Literatúra klasicizmu sa delila podľa pravidiel na žánre (druhovo žánrová diferenciácia) – vysoké a nízke. K tým vysokým sa zaraďovali odá, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa tu vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta – napr. P. Corneille: Cid ). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy (napr. úžerník v diele Moliera: Lakomec) a majú prevažne komický charakter.

Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným; povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť - v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad (nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu napr. lakomec (Harpagon), statočný hrdina (Cid), oklamaná milenka). Klasicistickí autori spravidla otvorene neprejavujú osobné názory a vzťah k dobovej problematike.

V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň.