17. - 18. storočie
SPOLOČENSKO-HISTORICKÉ POMERY
Sedemnáste storočie prebiehalo v znamení pokroku vedy a záujmu o vesmír a prírodne deje. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc; kritizovali absolutistické monarchie; obdivovali parlamentné zriadenie v Anglicku. Vláda sa podľa nich mala usilovať o blaho ľudu – čo najmenej potláčať slobodu jednotlivca. Cirkev sa stáva terčom kritiky, Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Skončenie dlhotrvajúcich vojen (30-ročná vojna) zapríčinilo prehĺbenie krízy feudalizmu; nastáva rozmach buržoázie – urýchľuje sa rozvoj priemyslu a obchodu; vznikajú manufaktúry – rozklad cechového zriadenia; Američania vyhlasujú nezávislosť (1776), volanie francúzskych radikálov po reformách vrcholí revolúciou (1789).
KLASICIZMUS V EURÓPE
Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17.st. v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. (Kráľ Slnko). Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ (Cogito ergo sum; výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti). Vzorom pre klasicizmus bola antika, antické umenie (podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná; orientácia skôr na rozum než na cit; záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti; jasný, striedmy a dôstojný štýl). Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou : „Krásne je len to, čo je pravdivé“ (tzv. kŕčovitá krása). Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti.
UMENIE KLASICIZMU
V hudbe prevažovala rytmika a piesňová melodika. Presadili sa W.A. Mozart, J.Haydn, L. van Beethoven.
Architektúra sa vo Francúzsku rozvinula za Ľudovíta XVI. Stala sa predovšetkým slohom pamätníkov a monumentálnych stavieb. Známym architektom bol Friedrich Schinkel. Známe pamiatky: Víťazný oblúk v Paríži, Kapitol vo Washingtone.
Vo výtvárnom umení sa najviac presadil dvorný maliar Napoleona Jacques Louis David.
Najznámejšim sochárom z obdobia klasicizmu sa stal Antonio Canova (autor sôch s námetmi z antickej mytológie)
LITERATÚRA KLASICIZMU
Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux [nikola boaló depréó] v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:
• Harmonická súmernosť
• Jasnosť a logika
• Jednoduchý dej bez odbočení
• Presnosť jazykového vyjadrenia
• Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupne)
Literatúra klasicizmu sa delila podľa pravidiel na žánre (druhovo žánrová diferenciácia) – vysoké a nízke. K tým vysokým sa zaraďovali odá, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa tu vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta – napr. P. Corneille: Cid ). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy (napr. úžerník v diele Moliera: Lakomec) a majú prevažne komický charakter.
Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným; povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť - v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad (nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu napr. lakomec (Harpagon), statočný hrdina (Cid), oklamaná milenka). Klasicistickí autori spravidla otvorene neprejavujú osobné názory a vzťah k dobovej problematike.
V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň.
KLASICISTICKÁ DRÁMA
Dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt:
• Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín)
• Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci)
• Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)
Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú alebo prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).
Najvýznamnejší predstavitelia sú francúzskeho pôvodu:
PIERRE CORNEILE [kornej](1606-1684)
Pôvodne advokát. Tvoril na prelome baroka a klasicizmu. Je tvorcom modernej tragédie, dal jej pevnú kompozičnú zákonitosť. Pre postavy hier je rozhodujúce hrdinstvo, vlastenectvo, povinnosť a česť.
• CID – tragédia (1636)
Dráma v 5 dejstvách, napísaná na motívy hry španielskeho dramatika De Castra: Cidova mladosť. Dej sa odohráva v Seville v polovici 11. storočia.
Dejová línia: Syn šľachty Don Rodrigo je zaľúbený do krásnej Ximény, ktorá pochádza tiež z vyššej spoločenskej vrstvy. Začína sa to konfliktom Dona Goméza (Ximéninho otca) a Dona Diega (Don Rodrigov otec) o post vychovávateľa mladého princa. Toto miesto mal pôvodne získať Don Diego, ale svitalo, že ho asi dostane Don Goméz. Prepukla hádka a Don Diego zostal potupený. Don Diego bol už starší muž a tak povedal svojmu synovi, aby vyzval Dona Goméza na súboj, obhájiť česť. Tak ho vyzve a nakoniec vyhráva. I keď Xiména bola zaľúbená do Dona Rodriga, musela si udržať česť. Povedala kráľovi, aby ho potrestal. Kráľ múdro rozhodol. O Ximénu sa uchádzal ešte jeden šľachtic a ktorý z nich vyhrá v šermovaní získa ruku Ximény. Už hneď bolo jasné, že vyhrá Don Rodrigo. I vyhral. A aby ešte všetko prebolelo poslal kráľ Dona Rodriga do vojny proti Maurom a keď sa vráti, ožení sa s Ximénou.
Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje tu malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovala na jediný cieľ. Corneillovi hrdinovia sú vznešení jednotlivci, ktorým v plnení povinností prekážajú osobné city, ale s vypätim vôle ich premáhajú, aby splnili svoje občianske a morálne povinnosti (presnejšie konflikt medzi láskou a cťou). Cid je príkladom kresťanského rytiera oddaného svojej viere, kráľovi a starostlivého k vlastnej rodine. Dráma je písaná v alexandríne a charaktery hrdinov sú postupne rozvíjajúce. Je tu dodržaná jednota deja, miesta ale času nie (dej sa odohráva počas dlhšieho časového úseku). Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej došlo k prelínaniu žánrov.
JEAN RACINE [rasin] (1639-1699)
Žiak a obdivovateľ Pierra Corneilla, ktorý vytvoril psychologickú tragédiu. Vo svojich hrách zobrazil ničivú vášeň, ktorou trpia hlavné postavy. Táto vášeň plodí nenávisť a rozklad. Námety čerpal z antiky.
• FAIDRA – tragédia (1677)
Príbeh o žene zachvátenej živelnou láskou k nevlastnému synovi. Námet čerpal od antického dramatika Euripida.
Dejová línia: Žena aténskeho kráľa Tezea, Faidra, prežíva lásku k nevlastnému synovi Hippolitovi, ktorý ju neopätuje. I keď nie je ničím vinný, je vyhnaný svojím otcom – kráľom zo zeme. Kráľ prosí bohov o potrestanie previnilcov. Prosba sa vyplní, keď Faidra vypije nápoj s jedom. Pred smrťou sa Tezeovi prizná ku svojej vine.
K vyjadreniu životnej reality však slúžila viac komédia ako tragédia. Klasicistická komédia vychádzala z antickej komédie a nadväzovala na ľudové a poloľudové hry.
MOLIERE (1622-1673, vlastným menom Jean-Baptiste Poquelin [poklén])
Získal právnické vzdelanie, pôsobil ako herec, riaditeľ divadla. Zomrel počas jedného z divadelných predstavení. Ako dramatik sa pridŕžal dvoch vzorov: domácej frašky a talianskej komédie. V odvážnych satirických veselohrách zosmiešňoval pokrytectvo, šľachtickú povýšeneckú morálku, cirkev. Celkovo napísal 33 komédii, z ktorých vyše polovica tvorí základ komediálneho repertoára všetkých divadiel.
• MIZANTROP (gréc. misó, misien - nenávidim; anthropos - človek)
Je to človek, ktorý nenávidí ľudí a stráni sa ich. Kritiku tu obracia voči vypočítavosti šľachty.
• TARTUFFE
Hra, ktorá odhaľuje pokrytectvo a svätuškárstvo. Svojou hlavnou postavou mierila proti cirkvi.
• LAKOMEC – komédia
Vysmieva sa ľudskej vlastnosti – lakomstvu, ktoré deformuje charakter človeka, ničí vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi.
Útvar: charakterová komédia v próze
Námet: antika (Plaut – Komédia o hrnci)
Hlavné postavy:
Harpagon – 56 ročný vdovec, otec Kleanta a Elizy. Krajné skupánstvo ho tak zdeformovalo, že okrem peňazí nevidí nič. Nedopraje ani sebe, ani deťom (Kleant musí hrať, aby si mohol kúpiť oblečenie). Žije v neústalom strachu zo straty peňazí, je úžerníkom. Jeho vzťah k peniazom robí z neho otroka. La Fléche o ňom hovorí s dohadzovačkou Frozinou: „Pán Harpagon je človek zo všetkých najneľudskejší a smrteľník zo všetkých smrteľníkov najtvrdší a najskúpejší. Nieto služby, ktorá by jeho svedomie prinútila otvoriť ruku. Chváli, uznania, láskavosti v slovách a priateľstvá sa uňho nájde toľko, koľko len chcete, ale o peniazoch ani reči. A proti slovu dať má taký odpor, že nikdy nepovie: daj, Bože, dobrý deň – aj ten by chcel iba požičať. Neverím, že by si ho mohla presvedčiť, ak ide o peniaze. Keď zazrie žobráka, dostane kŕče. Peniaze pýtať od neho, - to akoby si ho smrteľne ranila, prebodla mu srdce, vybrala mu vnútornosti.“
Valér – šľachtic z Neapola. Ľúbi Elizu a vnikne do domu Harpagona ako sluha. Bystrý stratég, rozohráva hru tak, aby nakoniec Harpagonovi prešli cez rozum.
Kleant – Harpagonov syn, súperí s otcom, nechce sa dať celkom spútať nezmyselným životom tejto rodiny. Miluje dievča Marianu. Je šľachetný, chcel by pomôcť aj jej matke, obe totiž žijú v chudobe.
Eliza – dcéra Harpagona, je krásna, nesmelá, milujúca Valéra.
Frozína – dohadzovačka, majster v lichôtkach a znalec ľudí.
Dejová línia: Dej tejto komédie sa odohráva v Paríži, kde žil mešťan Harpagon, ktorého celé okolie poznalo ako najväčšieho lakomca a skupáňa. Svojmu služobníctvu nariaďoval aj 30 dní pôstu, vlastnej dcére a synovi nedal ani korunu a sebe sa bál kúpiť nové šaty, aby náhodou neschudobnel. Jeho dcéra Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valèrom, syn Kleant miluje chudobnú dievčinu Mariannu. Tú si však chce vziať Harpagon, Kleanta chce oženiť s bohatou vdovou a Elizu hodlá vydať bez vena za starnúceho boháča Anselma. Kleant si che požičať peniaze na vysoký úrok a zistí, že jeho sprostredkovateľ zariadil pôžičku u najväčšieho úžerníka – jeho otca. Kleant sa hanbí, že jeho otec prekonáva najväčších úženíkov. Dohadzovačka Frosina presvedčí Harpagona, že sobáš s Mariannou bude preňho výhodný, zatiaľ čo Mariannu presviedča, že jej starý ženích čoskoro zomrie a dievča bude bohatou vdovou. Keď Harpagon zistí, že sa mu stratili jeho peniaze, ktoré šibalský sluha La Flèche iba ukryl, je ochotný vydať na šibenicu kohokoľvek, i svojich najbližších a sám sa obesiť. Po ubezpečení, že skrinka s peniazmi sa mu vráti a že Marianna a Valér sú vlastne Anselmovými deťmi, Harpagon dáva súhlas na ich svadbu s Kleantom a Elisou, najmä keď všetky svadobné náklady uhradí pán Anselm – v skutočnosti don Thomas d’ Alburci.
Kompozícia: Je to komédia v piatich dejstvách, ktorá je napísaná v próze, čo odporovalo klasicistickému vkusu. Zápletka nie je dôležitá, v popredí je pohľad na lakomca zo všetkých strán. Rozuzlenie je nečakané, prekvapujúce (Anzelm je stratený otec Valéra a Mariany). Moliere tu využíva zámenu postáv – Valér sa vydáva za sluhu, Anzelm je neapolský šľachtic. Autor zaplnil komédiu osobitnými postavičkami sluhov, ktorí sú verne na strane svojho pána a svojím konaním práve oni posúvajú dej dopredu (Šidlo – Valérov sluha, Frozína - dohadzovačka).
Forma:
Autor využíva všetky druhy humoru:
• Situačný (takmer fraška) – napr. sluha Jakub v dvoch podobách (kuchár a kočiš)
• Slovný humor – využívajúci hyperbolu (nadsázku), napr. Frozína lichotí zjavu Harpagona
Moliere využíva komiku gesta, oblečenia, celkového výzoru postavy.
JEAN DE LA FONTAINE [fontén] (1621 – 1695)
Komponoval svoje bájky ako malé drámy, v ktorých mohol vďaka alegorickosti tohto útvaru podať obraz spoločnosti vo Francúzsku v 17. storočí. Písal bájky napr. o pokrytectve, klamstve, intrigách a dvojakom metri spravodlivosti.
• BÁJKY (1668-1694)
Dvanásťzväzkové dielo, v ktorom nadviazal na svojich veľkých predchodcov, počínajúc Ezopom. Zbavil ich však mravnej poučnosti a podal satirický obraz doby. Zastával sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu.
Opakom vznešenej klasicistickej tragédie bola talianska komédia – commedia dell’arte, ktorá bola veľmi obľúbená u ľudového publika. Hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu. Je to typ improvizovanej komédie s ustálenými postavami. Medzi predstaviteľov patril CARLO GOLDONI (diela – Sluha dvoch pánov, Mirandolina, Grobiani).
OSVIETENSTVO
Je to myšlienkové hnutie 18.storočia, ktoré sa rozvíjalo v Európe – hlavne v Anglicku a Francúzsku. Usilovalo sa v mene rozumu a vedy o prekonanie náboženskej ideológie a absolutizmu. Presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia. Zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale osvietene. Tieto myšlienky podporovalo meštianstvo, ale aj časť aristokracie a dokonca aj niektorí panovníci, pretože ich mohli využiť na upevnenie svojej moci. Tak vznikol v Rakúsku tzv. osvietenský absolutizmus počas panovania Márie Terézie, a jozefinizmus počas panovania Jozefa II.
Najdôležitejším znakom osvietenského umenia je predovšetkým vzájomná súhra rozumu a citu. V jeho vývoji sa vyskytovali dve koncepcie. Prvá, staršia súvisí ešte s klasicizmom a zdôrazňuje rozum a rozvahu. Druhá súvisí s preromantizmom a na prvom mieste zdôrazňuje individuálnosť citu a inštinktu. Tým vlastne oslobodzujú tvorbu od prísnych predpisov klasicizmu a otvárajú cestu ďalšiemu rozvoju umenia.
V literatúre sa zvlášť prejavovala didaktická a osvetovo-vzdelávacia tvorba.
Francúzska literatúra
CHARLES-LOUIS DE MONTESQUIEU [monteskjo] (1689 - 1775)
JEAN-JACQUES ROUSSEAU [rusó] (1712 - 1778)
Filozof a románopisec, ktorý od mladosti žil tuláckym životom, prestúpil na katolicizmus a následne späť na protestantizmus. Prežil niekoľko ľúbostných vzťahov, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu.
• JÚLIA ALEBO NOVÁ HELIOSA – román v listoch
Je tu vykreslený tragický ľúbostný vzťah učiteľa Saint-Preuxa a jeho žiačky Júlie d’Etanges. Jej otec ju zasnúbi šľachticovi z Womarovi. Neskôr sa učiteľ stáva priateľom manželov. Autor tu vykreslil alpskú prírodnu scenériu a hlboké a ušľachtilé city. Je to Základné dielo rousseauizmu.
DENIS DIDEROT [didró] (1713 - 1748)
Francúzsky osvietenský filozof, spisovateľ, teoretik umenia a výtvarný kritik. Bol hlavným organizátorom Encyklopédie.
• ENCYKLOPÉDIA (1751 - 1765)
Mala 35 zväzkov. Bola pokusom o zhrnutie dovtedajších vedomostí. Uplatnil tu poznatky z najrôznejších odborov, z filozofie a remesiel. Pri jej zostavovaní sa boril v nesmiernych prekážkach.
VOLTAIRE [voltér] (1694 – 1778; vlastným menom Francois Marie Arouet)
Filozof, historik, publicista, politik a všestranný beletrista. Za života veľa cestoval a dostalo sa mu významných pôct. Bol viackrát väznený za svoje protifeudálne a proticirkevné názory.
• CANDID ALEBO OPTIMIZMUS – filozofický román
Dobrodružný cestovateľský príbeh s hlbším filozofickým zmyslom. Autor tu vyjadruje svoj pesimizmus nad ilúziami potvrdený záverečnými slovami : „Pracujme a zanechajme mudrovanie. To je jediný spôsob, ako urobiť život trochu znesiteľným.“
• PROSTÁČIK – poviedka
Hrdinom je naivný Huron, ktorý sa na svet pozerá úprimným neskazeným pohľadom divocha, čim sa ešte viac zdôrazňujú neduhy absolutistického Francúzska.
Anglická literatúra
DANIEL DEFOE [difou] (1660 - 1731)
Spisovateľ, priekopník novinárstva.
• ROBINSON CRUSOE – dobrodružný román o stroskotanom námorníkovi
JONATHAN SWIFT [svift] (1667 - 1745)
• GULLIVEROVE CESTY – román
Má 4 diely. Satiricky je tu stvárnený opis Anglicka, ktorý rozpráva Gulliver obyvateľom utopických ríš.
