referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
František
Utorok, 4. októbra 2022
Milo Urban - Živý bič
Dátum pridania: 18.07.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 4xixa
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 8 837
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 28.6
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 47m 40s
Pomalé čítanie: 71m 30s
 

Ilčíčka:
miluje svojho syna a odhovorí ho od úteku aby ho nezabili. Dúfa, že vojna skončí kým on ta z cvičiska príde. Svojim dobrým úmyslom ho vlastne zabije. Neodsudzuje Evu tak ako ostatní a pomôže jej aj keď len trochu. Postará sa jej aj o syna Adama. Je najsilnejšou postavou príbehu. Túži ľudí bičovať realitou, aby neboli voči osudu apatický: Str.26 „Bola to u nej akási živelná túžba, ktorá sa jej zo dňa na deň viac zmocňovala. Videla toľko plaču, toľko sĺz okolo seba, toľko až do odpornosti rozmočených ľudských tvárí, plesnivejúcich vo vlastnom bedárstve a nehybnosti, že už nevedela ľutovať nikoho. Biť, štvať ich chcela, aby konečne vstali, striasli zo seba tie putá osudnosti, ktoré ich viazali k zemi a robili z nich bábky, vyduriť ich z toho rozmočeného raja na strmé cesty, plné nahej, ohromujúcej pravdy. Ísť hoci so zranenými nohami a s hlavami rozbitými, ale ísť ďalej, ísť vyššie a ustavične ísť, i keby sa do cesty postavili šibenice a čierne otvory pušiek, i keby bolo treba prekračovať mŕtvoly. Ilčíčka, hoci nežná matka, v živote bola pravým dieťaťom svojej zeme: tvrdá, nepoddajná. Tá bezohľadná cesta ju vábila neodolateľnou silou.“
Chcela dostať syna z vojny. Šla za dekanom a ten sa snažil ju upokojiť: Str.40 „.

V nej toho pokoja nebolo. V jej žilách hrmľovala taká krv, roztentovaná tvrdým príkazom života, a ona bola nútená ísť za jej hlasom.“ a šla aj za Okolickým. Ten jej vynadal, že je burička, ona jemu – zloduch. Str.42 „Ký div teda, keď Ilčíčka im začala rásť v očiach; z nepatrnej ženy, ktorú dosiaľ takmer nik nezbadal, stala sa odrazu žena nebojazlivá, smelá budiaca obdiv. „Dobre urobila. Tak treba!“ pošepkávali si ľudia a oči, ktoré už v beznádejnosti hasli, zapaľovali sa znova predtuchou veľkých, krásnych dní, keď budú môcť beztrestne azda zdvihnúť ruky a odplácať krivdy. Tá túžba ich zomkla spájala: nepriatelia, ktorí sa roky hnevali začali sa stretať. „Len smelo! Neslobodno sa báť!“
Keď sa dozvedela, že Štefana zabili vyplakala všetky slzy a chodila už len so zapálenými očami.Str.190 „Nebola už matkou: tej hodnosti ju zbavili, ale zbavili ju aj ohľadov“ Búrila ľudí ešte viac. Okolický sa jej začal báť. Na konci keď sa ostatní vojaci utekajú z frontu, uvedomí si, že jej sa už nevráti a pomätie sa. Zomiera tragicky, keď chytí veliteľa vojakov pod krk a chce aby jej vrátil syna. Ten sám vidí, že je pomätená, ale jeden vojak ju prepichne bodákom rovno cez srdce.

Eva Hlavajová:
veľmi milovala svojho muža Adama Hlavaja. Keď ho odvádzali omdlievala a vrhala sa za vozom. Chcela ho dostať domov a išla prosiť za notára Okolického aby jej pomohol, no ten ju znásilnil. Str.123 „...keď prišla sem čistá, počestná, s prosnou na ústach. Prosila úpenlivo, ale za ňou zamkli dvere. Rozpálený netvor chytil ju cez poly i musela tam nechať počestnosť ako kolok na prosbu...“
Rozhodla sa pred celou dedinou zatajiť meno otca jej dieťaťa, lebo notár jej sľúbil, že za to dostane Adama domov. Eva bola krásna a mravná. Statočne znášala ponižovanie zo strany dedinčanov v nádeji, že sa jej muž vráti. Zmenila sa pod ťarchou trpení: Str.33 „Okolický pozrel nepokojne na ňu, no zbadal hneď, že je to už nie Eva Hlavajová z Ráztok, hanblivá dedinčanka, ktorá na svojho predstaveného hľadí ako na nadprirodzeného tvora a každé jeho slovo pokladá za sväté. Nie, už to nebola plachá Evička s očami srny a s telom pokorným ako páperie. Dnes sa jej oči nezakolísali. Keď vošla dnu, pod nežnou kožou mladej ženy hýbali sa akési dosiaľ nezbadané oceľové svaly, ktoré jej krok robili rozhodným a tvári dávali pevný, odhodlaný výzor.“

Ľudia sa k nej správali hrozne. Zľutoval sa len Ondro Koreň, Ilčíčka a dekan Mrva. Ostatní ňou opovrhovali, aj keď skryte robili to isté: Str.114 „Ale Eva Hlavajová bola slabá žena; tehotenstvo ju pripútalo k domu ako reťaz psa, ktorú aj pri tom všetkom, že bola dosť silná, držali ruky ľudí, nadžganých prísloviami, zvrátenou krutou morálkou dediny, ktorá hrabe po povrchu ako zlý robotník.“
Narodí sa jej syn: Str.124 „Na svet prišiel chlapec, malý, plačúci, ako všetky nemluvňatá. Keď ten plač Eva začula, sťaby ju boli nožom bodli: odvrátila hlavu k stene i nemohla pozrieť naň za celý ten svet. Búrilo sa v nej všetko, keď ho na ruky musela vziať. Nadájajúc ho, plakala veľkými slzami nedobrovoľnej matky, ktoré v pramienkoch stekali po tvári a sťahovali ju.“
Raz večer sa išla sama prejsť a ako išla k vode zdalo sa jej, že ju lavičku cez potok volá: Str. 157 „Hlúposť...“ pomyslela si. Urobila krok k vode, súc kdesi v podvedomí presvedčená, že stúpi na čosi pevné. Ale v tom zem pod ňou sa uviezla a Eva cítila, že letí dolu...
„Dieťa neokrstené!“ prišlo jej akosi mimovoľne na um. Zdesila sa.“ Autor presne neuvádza, že to bola samovražda.

Jano Kúrňava:
Kúrňavu prezývali „Jonáš, prorok, ktorý z priekopy veští čas.“(139) zvykol sa opiť a potom zapadol do nejakej priekopy, keď sa ho pýtali, čo robí, vravel, že pozerá aká bude zajtra pohoda. Tak ho začali volať prorokom. „Kúrňava bol človek pomstivý. Ako pes zapamätal si každého, kto mu zle urobil. Odplácal sa ako vedel; často ukrutným spôsobom. Čoskoro stal sa z neho nenávidený udavač, ktorý posielal ľuďom žandárov na krk. Vedel vždy objaviť niečo, čo malo zostať tajomstvom. Preto, kto mal niečo za lubom, bál sa Jana Kúrňavu ako ohňa.
Raz ho chytili kdesi pod oknom pri špehovaní a zbili ho na posmech. Domov doniesol prerazený nos a tri zuby v hrsti, ktoré skryl do škatuľky a uložil si ich v polici na pamiatku. Šušlal odvtedy, ale udávať neprestal. Dával si ešte lepší pozor, nespiac takmer pre žravú nenávisť. Schudol, stal sa ešte menším. Kabát pri chôdzi poletoval na ňom. Na miesta vyrazených zubov vylievali sa mu z úst sliny, takže bradu mal vždy mokrú od nich.“

Ako postava je presným protikladom starostu Vorčiaka, ktorý navonok držal s ľuďmi, ale v skutočnosti im nepomáhal, len sa bál aby ho nevypálili. Schvaľuje počínanie pánov a je nerozhodný. Kúrňava je okolnosťami donútený špehovať. Nemá rád ľudí lebo ho odmietajú, ale je schopný chodiť bosý len aby myši mali kde spať: Str.202 „Čo ľudia nechceli od neho, dával zvieratám, a zvieratá prijímali. V Ráztokách nebolo psa, ktorý by bol naň zabrechal.“ Uvedomí si svoju chybu po tom, čo ho posledný priateľ opustí a nadá mu do Judášov. Zistí, že nenávidí pánov a nie dedinčanov: Str.220 „Vtedy tam pri stole, ako tak sedel zurážaný, opustený posledným priateľom, dozrelo v ňom odhodlanie, ktoré už dávnejšie nosil v sebe. Pomstiť sa! Život ho naučil všeličo, preto aj on sa poistil tromfami. Naučili ho špehovať a on im špehoval, ale čoskoro zbadal, že nielen iným, aj sebe môže špehovať. Notár Okolický ho posielal pod cudzie okná, no Kúrňava nazrel časom i do jeho okien, popočúval pri jeho dverách a presvedčil sa, že i tam sa dejú zaujímavé veci.“
A pomôže Adamovi Hlavajovi ujsť z väzenia, aj keď ho tam sám dostal. Keď ho dedina prijme úplne sa zmení a drží s nimi a využíva svoje vedomosti proti pánom. Krčmár Áron ho dá zbiť, keď sa obráti proti pánom:
Str.309 „Hoci Kúrňavu nemali radi a neraz to dali najavo, surový vojenský trest preklenul nenávisť. Ráztočania odrazu zbadali, že Kúrňavu vlastne, i keď sa previnil, majú radi ako člena jednej rodiny, ako blízku známu vec, úzko súvisiacu s ich životom. Poznali jeho spôsoby, jeho hlas, keď dačo oznamoval, každý jeho pohyb, žarty, ktoré s ním vystrájali. I prišlo im ho naozaj ľúto. Akási materská nežnosť sa ich zmocnila. Každý mu chcel pomáhať, podať pomocnú ruku, pohladiť ho. Skoro sa pretekali v jeho odnášaní.“ Končí dobre – v hodvábnych šatách krčmárky opitý s Komárom v jarku.

Notár Okolický:
Naoko veľký vlastenec, ale záleží mu len na tom aby sa neodhalil jeho pomer s Evou Hlavajovou, vie, že Adam by ho zabil ak by sa dozvedel o znásilnení.
Str.31 (armáda)„Nesmie, - povedal a chytiac fajku do ruky, začal chodiť po izbe. – V zime i v úpeku slnečnom bojuje za našu bezpečnosť, vylieva krv za blaho našej krajiny, za nášho milovaného kráľa. Vojsko musí byť sýte. My, občania, čo sme ostali doma, musíme sa postarať o to s vynaložením všetkých svojich síl. Musíme sa postarať o všeobecný poriadok, o pokoj, musíme dbať, aby panovala všade zhoda, aby sa nezasieval nesvár, aby, keď sa vojaci vrátia, našli všetko tak, ako nechali...“
Str.33 „Notár Okolický bol človek, ktorý, keď treba bolo, vedel sa aj ovládať. Ale nebolo to ovládanie sa muža, priameho vo svojich úmysloch. Bol to akýsi zlý pokoj, úlisnosť, ktorá k jeho hrmotnej postave nijako nepristala. Bola to jeho najnebezpečnejšia maska, ktorú naťahoval i vtedy, ale ruky odrazu začali sa mu triasť, a to tak, že sa musel nakloniť a položiť ich na stôl.“

 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Milo Urban - Živý bič GYM 2.9730 1571 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.