Str.104 „Nešťastníkov, ktorí sa opovážili povedať naňho niečo, prenasledoval s vytrvalosťou honiaceho psa, takže neraz s plačom museli ho ísť odprosiť. Len Ilčíčka sa ho nebála; bez váhanie, bez okolkov povedala, čo mala na jazyku. No notár Okolický z neznámej príčiny stránil sa jej. Od onoho vyšetrovania nepodnikol proti starej Ilčíčke vôbec nič.“
Klame Adamovi, že Eva sama za ním chodila. Adam Hlavaj ho 2 raz nájde na poľovačke a on zo strachu dostane porážku. Nezomrie a dá Adama viac prenasledovať. Na konci si uvedomí svoje viny, ale už je neskoro: Str.314 „Jediný život doniesol na svet, no aj ten zaprel: jeho dieťa vynútené násilím z Evy Hlavajovej, zomrelo a s ním zomrel i zmysel jeho života, to, čo by mu mohlo odôvodniť jeho jestvovanie. Čo bol? Žil on vlastne?“ Pri ráztockej vzbure sa pokúsi ujsť, ale chytia ho a posadia do potoka na miesto kde sa Eva utopila. Nohy mu pripevnia a pod chrbát dajú poleno aby sa neutopil. Takto sa nad ním zľutujú keď vidia aký je to chudák. Niekto však poleno vytiahol a on umiera (možno to bol on sám).
Dekan Mrva:
Je príliš nad zemou, ale sčasti chápe a pomáha dedinčanom. Nemá rád notára. Dá Eve jedlo, keď sa jeho slúžka zdráha. Str.37 „Zbadal ju i obrátil sa, a ako tak stál malý, šedivý, celý zaliaty slnkom, podobal sa vzdušnému prízraku, utkanému z ľahkej priadze svetla a tmy, ktorá sa roztekala v podobe tône po schodoch.“
Str.38 „Ilčíčka, nie to hľadajme v živote, čo bolí. My nie sme tu preto, aby sme videli umierať ľudí. Šťastie je oveľa väčšia vec, než aby sme ho mohli pripäť na čas a dať mu s časom zaniknúť. Ono nie je vo vašom synovi ani vo vás. Váš syn odíde, ale neodíde váš skutočný syn: toho vám nevezme moc sveta. A zem, že nebude obrobená! Zem kedysi nebola obrobená, no bola zemou, nesúc so sebou všetko, čo vy dnes v nej hľadáte. Verte mi Ilčíčka, z tej zeme prášku nevymizne. Život náš je len preludom našich zmyslov, je len útvarom niekoľkých rokov. Zmizne ako hmla. Preto, kto čaká šťastie vo chvíli, nenájde ho a nenájde ani radosti v ňom.
Ilčíčka sedela nehybne a počúvala vety, ktoré sa radili k sebe ako nemé prízraky vekov. Nechápala z nich však ani zbla. Boli to len vety, dotyk veľkej mäkkej ruky, ticho zo sveta hviezd, ktoré trvalo len dotiaľ, kým zneli slová. No sotva slová zmizli, srdce sa rozkývalo a jazyk začal navierať, horieť.“
Str.38 „Nechajte, Ilčíčka, nech veci bežia. My nezmeníme na nich ani zbla. Všetko na svete určuje i rieši samo. Keby ste vy, povedzme, syna z vojny aj oslobodili, ba keby ste celú vojnu zastavili, oslobodíte len syna a zastavíte vojnu. Koleso vekov pôjde bez vášho syna, bez nás, bez celého sveta, bez...“
Kaplán Létay:
Je podobná postava ako farár z poviedky Svedomie. Autor o ňom doslova hovorí: „Nezbadal, že bijúc hriech, bije ľudí po hlavách.“ Nedokázal pochopiť sedliakov a je protikladom dekana Mrvu.
Str.88 „Videl sedliakov, tých čajsi podriadených ľudí, a ani mu na um neprišlo, že by aj oni mohli mať dajaké práva alebo čosi právam podobné. Mali predsa náboženstvo, mali vlasť, a ona vyžadovala bezpodmienečnú poslušnosť. Azda im to nestačí? Čo chcú ešte?“
Str.120 „Nenávidieť hriech kaplán Létay pokladal za jednu z predných kresťanských dokonalostí. Ale nenávidiac hriech, nenávidel vlastne ľudí. Bolo jeho tragikou, že nevedel rozlišovať. Pojmy ho schytili a niesli so sebou ako hračku.“
Str.120 „Boh v jeho predstavách, nekontrolovaných rozumom, bol aristokratom. Mimovoľne predstavoval si ho v pinči, s tvrdým golierom a manžetami, ako v ruke vrtel bičík a v ústach držal cigaru. Majúc nohavice vyhladené, nechodil po dedinách, kde treba bolo preskakovať jarky, ani do domu nevošiel.“
Krista Dominová: Počas deja dospieva. Najprv nevinne flirtuje. Ujde keď sa s ňou chce Angyal (žandár) milovať ujde, ale potom si za to nadáva. Vychádza do noci, aby si našla chlapa a stretne Ondreja. Ten ju odmietne. Má viac nápadníkov. Jeden ju klame, že si ju vezme aby sa s ňou vyspal. Krista mu na lož príde a chce sa pomstiť. Správaním pokúša a chcú ju preto znásilniť, no Adam Hlavaj jej pomôže.
Str.52 „Bola ako motýľ, čo vyletel do priestoru.“
„Chmáry, visiace nad svetom, nevedeli ju znepokojiť. Vojna a všetko, čo s ňou súviselo, bolo jej ľahostajné. Vedela len, aký je život rozkošný, ako slnko hreje.“
„Krista Dominová nebola stvorená pre robotu. Ruky mala jemné, kožu mäkkú, celú telesnú sústavu akúsi útlejšiu, bez sedliackej hranatosti, ktorú vyžaduje ťažká roľnícka práca. Sťaby tvorila zvláštnu výnimku. Preto i hovorilo sa o nej, že je kukúča, ba i sám Domin nevedel sa k nej časom priznať. Mládencov pred ňou vystríhali, že je planou robotníčkou, nesúcou gazdovi za ženu. „To je dievka len na parádu,“ vravelo sa všeobecne a všeobecne ju pokladali za akúsi odrodu, za zvláštnosť, ktorá sa náhodou zamiešala medzi nich a náhodou dostala Dominovo meno.“
Str.53 „Kriste sa Ondrej sprvoti aj páčil: bolo v ňom čosi nezvyčajne priame, jednoduché a z celého jeho vzhľadu sálalo toľko prvotnej sily človeka, že Krista s rozkošou myslela, ako sa vrhne do silných ramien, neznášajúcich váhania, ktoré ju bezpečne ponesú životom. Ale prišla vojna a staré porekadlo „zíde z očí, zíde z umu“ uskutočnilo sa doslovne. Krista sa začala hrať s inými a v tej ohnivej hre krvi zbadala, že má oveľa viac lásky, než by ju vedel jeden človek spotrebovať. ..... Zbadala aj to, že priezračná, jednoduchá láska sedliaka je pre ňu primálo.“
Starosta Vorčiak: Str.59 „Bože môj!“ lamentil, „ešte ma vypália, zabijú, pľuhy. A to len preto, že viem, čo je moja povinnosť, že dbám o vlasť a nechcem, aby vojsko hladom zahynulo... Taká háveď skazená, naničhodná!“
Adam Hlavaj:
V prvej časti je neprítomný, len o ňom hovoria. Prišiel domov naradovaný, ale nájde Evu ani syna. Dozvie sa, že ho zradila a mal syna aj s niekým iným: Str.187 „Suka!“ vybuchol z Hlavaja hnev, ktorý za niekoľko zlých minút vyrástol v ukrutnú vlnu a hádzal ním ako povodeň trieskou.“ Potom sa však upokojil, začal nad všetkým premýšľať: Str.188 „Akoby bol cítil, že vina nebola v Eve.“ Je veľmi prchký a Okolický na neho poriada štvanice ako na zver. Príroda ho však vždy dobre ukryje – je s ňou vždy v harmónii. Pomáhajú mu dedinčania a najviac Kramár. U toho ho raz nájde Kúrňava a udá ho. Obaja sú uväznení, no Kúrňava Adamovi pomôže ujsť a prezradí otca malého. Adam sa chce pomstiť. Nájde Okolického, no nie je si istý jeho vinou, lebo notár klame. Tak ho nechá žiť. Chodí ďalej do dediny medzi ľudí a kuje plány proti pánom. Str.188 „My sme v ich očiach nie ľudia, ..., to píšu len v knižkách; my sme v skutočnosti pred nimi horší než dobytok. Koňa si cenia viac než človeka, azda preto, že kôň ich viac stojí. My?
Zbaviť sa pijavíc! Pohlušiť ich!“ vyhadzoval Hlavaj zo seba ťažké vety.
„Hej, ale .. zákon!“
„Zákon sme my!“ Povedal.“
Str.228 „Stal sa im pojmom odboja, príkladom smelosti.“
Str.237 „Bol živým protestom proti zákonom chránenému násiliu.“
Je zo všetkých dedinčanov najaktívnejší a symbolizuje ich „stratené ruky“. Organizuje dedinu. Pomáha im postaviť sa proti útlaku. Koná však viac premyslene ako ostatní a často ich aj krotí, lebo si uvedomuje následky. Na konci podpáli krčmu, pretože aj v nej vidí pánov, spomína ako im pred útokom dávali rum. Alkohol im páni dávajú, podľa neho, aby boli spokojní. Po pomste sa konečne cíti ako slobodný človek.