„Bola to predsa moja stajňa a v tej nik nemá čo hľadať,“ povedal Kramár s takou samozrejmosťou v hlase, že každé protirečenie muselo zlyhať.“
„Vyžadoval si to záujem vlasti.“ ...
Mrdol plecom a vystrekol cez zuby: „Mojim kravám vlasť žrať nedávala.“
Bola to neslýchaná urážka.“
Okolický za urážku kázal vyzauškovať Kramára Str.68 (po tom čo udrel žandár Kramára) „Počkajte beštie...!“ Cítil ako mu telo stŕplo. Pohýbalo sa čosi v ňom, zlostne zavrčalo, no bolo ešte príliš lenivé. Uspokojilo sa s tým, že si uvedomilo urážku: na odplatu čas nebol súci, preto sa utiahlo do svojho úkrytu a – čakalo.“
Sudcovia si ale všimli ako reagujú ľudia v miestnosti
Str.71 „Vidiac chmúrny, mĺkvy ľud v huniach, s krpcami na nohách, ako sedel nehybný, neživý, Bucsányimu a Barnovi začalo byť odrazu úzko. Nepochopiteľný, ukrutný vo svojom mlčaní ako hora, naozaj vzbudzoval strach. Jeho duša bola tajomná, nepreniknuteľná, sťaby zamurovaná strašnou stenou. Ústami k nej nedalo sa preniknúť. V ceste stál ťažký, olovený jazyk, ktorý sa síce obracal, ale tmu z duše nevedel vypudiť ani pri najlepšej vôli.“ (ľud ako kolektívny hrdina)
Vojna bola pre Štefana hrozná. S rádovými vojakmi sa zaobchádzalo veľmi zle. Postele mali plné vší a iného hmyzu. Čatár Róna ich tĺkol a ponižoval kde mohol. Veľmi skoro prišli na to, že všetko pekné, čo im vtĺkali do hlavy v škole a v kostole tu neplatí. Najhorší je čatár Róna:
Str.77 „Keby bolo stálo v predpise zjesť každé ráno človeka, bol by ho iste a bez výčitiek svedomia zjedol.
Pre tieto vlastnosti bol vyzdvihovaný dôstojníkmi ako pravý vzor vojaka, človeka nerozmýšľajúceho vôbec, bez citu, stroj na zabíjanie ľudí.“
Štefan spoznal na vojne úbohého vojaka
Str.80 „Vojaci ho nazývali pánčaťom a vysmievali sa z neho, no potajme obklopovali ho istým druhom otcovskej lásky. Ťažšie práce miesto neho sami konali. Čatár Róna však z neznámej príčiny ho nenávidel.“
Str.81 „Čím viac nenávidel Čatár Róna pánča, tým väčšou láskou obklopovali ho vojaci. ... Vo zvláštnom spore sa vojaci s čatárom Rónom doslovne pretekali. Keď pánča malo niečo urobiť, urobili to miesto neho iní, keď mal byť trestaný, k činu sa iný prihlásil. Róna vedel, že to schválne robia, jemu na priekory, ale s tou hromadnou silou si nevedel poradiť. ... Čatára Rónu malo rozhodiť od zlosti.“
Okolický, ktorý nenávidel Ilčíčku ju chcel zatiahnuť do aféry s odpisom dobytka a močovkou. Použil na to Kúrňavu. Dedinčania sa pomstili. Natreli Kúrňavovi celú chalupu blatom a napísali na ňu vápnom Jonáš – Zradca. Tiež mu rozobrali voz a vyniesli mu ho na strechu. Nie je spomínaný konkrétny človek len ľud Ráztok. Krista sa zatiaľ zabávala so žandárom
Str.95 „Angyal, hoci často musel počuť dvojzmyselné poznámky, nachádzal vo svojom pomere ku Kriste istý pôvab. Ako sám vravel, prežíval kus dedinskej romantiky, ktorá sa ho však úplne zmocnila. Krista zo dňa na deň zdala sa mu krajšia. Odhaľoval na nej stále novšie a novšie pôvaby (najkrajšia si keď si češeš vlasy...), ktoré ho napĺňali obdivom a rozpaľovali jeho mužskosť zo dňa na deň viac.“
Nepáčilo sa to jej otcov Str.95 (Domin) „Dievča, dievča, daj si s tým žandárom pokoj!“ Krista sa nadurdila alebo rozplakala. Tu potom prišla jej na pomoc mať.“
Krista sa začala meniť. Angyal sa unáhlil a ona mu ušla. Tej noci to oľutovala a túžila mať muža:
Str.99 „Išla, akoby nesvoja, poháňaná cudzou vôľou, cudzím chcením, s horúcim letom v duši. Navreté ramená pod odevom ju pálili, ústa roztvorené ako čudný červený plod, horeli čudnou túžbou leta visiaceho nad zemou. Chcelo sa jej zastať uprostred cesty i vykričať celému svetu všetky svoje túžby. Ale keď sa pozrela na čierne, neveselé chalupy, zľakla sa. Boli v nich do ohľadov pozapínaní zlomyseľný ľudia, ktorí vedeli len o biede, o kanónoch a o strelami skomolených ľudských telách. Vedeli koho, kde a ako zranilo, ale nevedeli, že stromy kvitnú práve tak a tráva tak rastie, ako rástla už dávno a ako ešte dlho bude rásť.“
Našla Ondreja Koreňa
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie