Str.100 „Budem tvojou ženou...“
Ondro Koreň sa skrútol, sťaby hľadal pri sebe kohosi. Keďže videl len tmu a Kristu, chcel vysloviť akési ukrutné slovo, ktorým by ju ohromil, spálil. Ale potom odrazu odpľul si pred ňou a obrátiac sa strmým krokom vošiel do tmy.
To bola jeho reč...“
Ľuďom brali páni, aj úžerníci a mlynári, a tak im zostávali len zvyšky. Najprv zo všetkého vinili vojnu a potom začali príčiny hľadať bližšie – medzi pánmi. Vrchnosť sa však stále pokúšala oberať ich o majetok, najprv heslami, no keď ich prehliadli, formou hrozieb. Ľudí tíšili alkoholom:
Str.106 „Pálenka, pravdaže, i keď ju dostali, nestála tiež za nič, lež opiť sa v tie časy padlo akosi náramne dobre. Pod účinkom alkoholu zanikali všetky starosti. Človek sa stával smelším.“
Str.107 „Ľud dával, ale nezabúdal, že dáva nasilu. Zapamätal si to veľmi dobre. Vedel koľko sa nanosil notárom sliepok a husí, vedel, koľko sa nadával krvopotne zarobených peňazí na štátne pôžičky, aby sa domov vrátil otec alebo syn. ...
Ľud vedel, že to všetko je jeho práca, jeho znoj, čo si páni nacedili do svojich hrncov. A to všade. Všade. ...
Ľud, pravda, verejne mlčal, lebo musel, ale pôste čo deň, čo mesiac, to zlovestnejšie sa zatínali pod kopami krívd, valiacich sa zo všetkých strán.“ (stupňovanie 3x)
Vo svojom vnútri sa búrili, ale navonok boli pasívny.
Str.108 „A oni, chorí, chodili akoby v polospánku a čakali, že čosi sa stane bez nich, že ktosi silný ako boh príde i bude sa pomstiť za krivdy, popáchané na nich.

Ale neprichodil nik.
Ľud v tom očakávaní zmŕtvel ako kŕdeľ jarabíc, keď jastrab zakrúži nad nimi...“
Svoje zlosti sa vybíjali medzi sebou – na Eve Hlavajovej najviac.
Str.110 „Boli svätosväte presvedčení, že Eva Hlavajová hrá len komédiu a robí si z nich bláznov. Tak to bolo i s tým vymáhaním od vojska. Podľa ich pochopov predsa nebolo možné, aby muž len tak mohol odpustiť svojej žene. A najmä Hlavaj! Preto Evu začali pokladať za farizejku, ktorá krúti očami, bije sa v prsia a za sebou skrýva more podlosti. I zanevreli na ňu a ich pomer k nej stal sa úlisným, nedobrým, plným škodoradostného chvenia v tvári a zlomyseľných vyhrážok, odznievajúcich v duchu...
Evu začali obchodiť, ukazovať na ňu prstom, nazývajúc ju pobehlicou, ženou bez cti, bez svedomia, ktorá si nezaslúži slnka nad sebou.“
Str.111 „Kosila niekoľko dní do úmoru, až jedného popoludnia schytili ju mdloby a spadla na zem. Našiel ju tam starý Komár. Zľutoval sa nad ňou, chytil ju pod pazuchy a odviedol domov.
Tri dni ležala Eva Hlavajová.“

Eva sa pozviechala, ale na poli mala úrodu a išiel dážď tak išla prosiť. Prišla až k Vorčiakovi
Str.112 (Vorčiak) „Vidíš,“ pokračoval Vorčiak, ktorý odrazu cítil sa byť veľkým, silným pri zúboženej, biednej žene, „nemala si sa zháňať za chlapmi. Mala si žiť ako, sa na poriadnu ženu patrí.“ Hovoriac to, Vorčiak pozdal sa byť sám sebe dôležitým, bohom povolaným na to, aby karhal viny svojich podriadených.“
Str.113 „Ale Evu Hlavajovú málokto poľutoval. Hľadeli na ňu ako na čosi výnimočné, čomu nemôže nič škodiť.“
Str.115 „Celá Eva akosi zmalátnela, spomalela tou ťarbavosťou tehotných žien, ktoré v bolestiach a skľúčené čakajú svoj deň, deň bolesti zvierajúcej hlavu obručou, deň neradostný, čierný ako tma, ktorú zamurovali do komína. Evin však bol černejší...“
Malý Adam bol hladný:
„Bola by mu srdce dala, keby ho bol chcel, ale pýtal jesť.“ Musela ísť žobrať: „Keď nedali, zle bolo, a keď dali, zle bolo tiež. Čo doniesla domov, bolo ohundrané hundraním sedmorakým. Bola v tom, čo doniesla, jej hrdosť polámaná na kúsky, boli prosby, ktoré ohýbali jej dušu a bičovali ju.“ (str.116)
Najhoršie bolo, že ňou opovrhovali tí, čo mali najmenej dôvodov: „Opovrhovali ňou farizejské baby, ktoré za svetla mrvili ruženec a za tmy smilnili a pastiermi poza humná. Potriasajúc neplodnými bruchami, kde mohli, utreli o Evu uslinený jazyk.“ (str.116)
Začali sa šíriť reči, že Adam sa dozvedel o jej nevere a nechce prísť domov. Veľmi ju táto myšlienka zraňovala. Veľmi jej pomohol dekan Mrva aj napriek rečiam ľudí. Išla znovu za Okolickým ale už nadávala:
Str.123 „Vám záleží na bezbranných ženách, ktoré potreba sem doženie. Vy viete zatvoriť na kľúč, viete povaliť človeka a zneužiť ho.“
Ilčíčka sa strachovala o syna: