2. časť ADAM HLAVAJ
Dedina ožíva:
Str.171 „Ľudia začali cítiť v celej hĺbke svoje otroctvo, svoju bezmocnosť; videli len, že sú prostriedkami na sprosté vraždenie.“
Str.173 „Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky, začali cítiť svoju osobitosť, svoje ja a prestávali sa spoliehať na nadprirodzené sily. Prestávali veriť v zázraky.“
V Adamovi sa všetko zrútilo a stal sa z neho nový človek:
Str.172 „Predovšetkým padlo cynická, sprostá vojenská prísaha, ktorou ich zasľúbili smrti. S ňou prirodzene, musel padnúť aj lživý, hlúpy boh, ktorý ju vynútenú, vystískanú od nich prijímal.“
Odrazu videl všetko jasne:
Str.173 „Tu, v krvi sa rodil nový vek, plný smelých slov a odvážneho hovoru, plný stretania sa človeka s človekom, tu z krvi vstával nový človek, čo našiel ruky, smelé, silné ruky, ktoré už tak ľahko okovy nezomknú a ktoré sa už tak ľahko nezatrasú, v krvavých protikladoch trhali sa zákony, spoločenské formy deraveli a masky boli strhávané z tvárí nedotknuteľných autorít tohto sveta. Nový človek nechcel stredoveký pancier ani záhady: nechcel byť kaukliarom ani farizejom, ale tým, čím je, smelým, odbojným, dravým tvorom, človekom bez ozdobných prívlastkov.
Takou premenou prešiel i Adam Hlavaj. Majúc krvi a svinstva až po krk a prestanúc sa spoliehať na okolnosti, na osud, zobral sa a istej tmavej noci ufrkol.“
Vrátil sa domov a nikto ho nečakal:

Str.187 „Eva sa utopila,“ zvestovala mu Ilčíčka. Adam Hlavaj, ktorý vedel vzdorovať celé týždne, bol chvíľu bez dychu, bez seba.“
Adam pobúri dedinu a ujde do hôr. Na nemanželské dieťa sa nebol pozrieť. Ľudia idú bábätko zaniesť „otcovi“ Str.239 „Zaneste mu ho! Dajte mu ho nech si ho má!“ Ľudia sa zháňali k Sivonke a rozhorčenie rástlo. Nik neuvažoval, čo robia, či dobre robia. V krútňave hnevu zdalo sa im všetko krásne, čo z ich strany mohlo uraziť. Preto nočnou hodinou donútil Sivonku vziať dieťa na ruky a niesť ho k notárovi.“
Notára pred zhlukom ľudí ochránili privolaní žandári. Následkom ráztockého škandálu bol oddiel 10 vojakov a dedinčanov nik neuchránil ani od kázne.
Str.243 „Kaplán Létay, ako obyčajne, ani tentoraz nevedel sa ovládať. Rozohnený svätým hnevom prirovnal Ráztoky k hniezdu synov diabla, ktorí rúcajú boží poriadok na zemi, zastávajú sa lotra (myslel pravdepodobne na Hlavaja), odsúdeného na večné zatratenie. „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a bohu, čo je božie,“ hrmel z kazateľnice. Tvár mu horela a vlasť v jeho ústach narástla na dobrú matku, ktorá sa s nevýslovnou láskou stará o svoje deti.“
Reakcia dediny bola tichá, ale:
Str.244 „I to je kázeň? Či by si mu nezapchal hubu?
Kto mu je synom diabla?
Alebo lotor...“

Notár si zavolal Kúrňavu a využije, že mu majú kvôli dlhu u Árona zobrať chalupu. Ponúkne mu pomoc ako on pomôže dolapiť Hlavaja. Kúrňava nemá na výber. Uvidí Adama u Kramára a beží ho udať. Vojaci Adama chytia i s Kramárom. Kúrňava ide piť s Komárom a prezradí mu odkiaľ má peniaze. Ten mu surovo nadá a odíde. Bol to jeho jediný priateľ. Rozhodne sa Adamovi pomôcť a v noci rozrúbe strechu na väzení. Adam je záchranou prekvapení, ale už nestihnú vyslobodiť Kramára. Kúrňava ešte prezradí, že Okolický Evu znásilnil a dieťa jej jeho. Adam uteká do hôr. Vojaci sa ubytujú v škole a ničia, čo môžu – okná, plot... Tiež sa radi zabávajú s dievkami. Stupňovaním biedy sa rozpadávajú mravy Str.248 „Pohlavnosť nepoznala rasových ani spoločných rozdielov. Vojakmi ukájaná bola príjemnou zmenou v jednoduchých sedliackych objatiach. Nestrhla len dievky, prekypujúce ohňom mladosti. Vrhala sa i na ženy, väčšinou vdovy, ktoré v náručí vojakov chceli vzkriesiť spomienku dávno zašlých nocí. Tejto dravej moci podľahla i Krista Dominová.“

Ilčíčku nečinnosť ľudí poburuje:
Str.255 „Ilčíčka neprestávala. Chodila po Ráztokách ako podpaľač.“
Koreňová umiera. Na nej ukazuje autor nezmyselnosť smrti.
Str.257 „Tak by som jedla bryndzové halušky...“ Bol to malý, smiešny súčet jedného života. Ondrejovi chcelo sa strašne zasmiať, ale práve tá maličkosť, tá smiešnosť zaťala sa mu do srdca. Nič viac si nežiadala tá žena, ktorá skoro šesťdesiat rokov drhla život, nič viac.“
Str.259 „Koreňová posediačky prijala misu. Chytila lyžicu, podniesla ju k ústam; vidiac na nej bryndzové halušky, usmiala sa ešte, ale vložiť do úst nevládala. Ruka jej klesla a ona so šťastným úsmevom na perách odišla spomedzi živých.
A misa bryndzových halušiek, ktoré si tak žiadala, ležala pred ňou ako čudné zmierenie života so smrťou...“
Hlavaj sa išiel prejsť a natrafil na Okolického v noci, v lese. Toho od strachu trafil šľak, ale prežil to. Str.267 „Bol by som ho možno zaškrtil, ale ma ktosi predišiel.“ „Kto?“ „Šľak,“ cvrkol Hlavaj.“
Ľudia sa ďalej spúšťajú