Útvar: sociálny, unamistický, expresionistický román s témou 1. svetovej vojny
Téma: zobrazenie dopadu vojny a vykorisťovania na ľudí a dedinu. Román má 2 časti a každá časť ukazuje inú stánku dediny.
1.Stratené ruky – zobrazuje dedinčanov ako bezmocný dobytok, ktorý si škodí aj medzi sebou: Str.165 „Chvel sa v ňom bezmocný, k stene pritisnutý človek, ktorý zablúdil vo svojom poznaní a východiska nevidel. Bezmocný, úbohý človek, žobrák pri ceste, ktorý zabudol, že má ruky. Zabudol... Sadol si do priekopy ako Jeremiáš, volajúci kohosi z vesmíru, kohosi nepodliehajúceho zákonom zeme, kohosi vzdialeného od špiny a hriechu, kohosi, kto nepoznal čas ani ľudskú horkosť v ňom.
A ruky, ako v tej priekope sedel, mocné ľudské ruky plné svalov, plné krvi, ležali vedľa neho zabudnuté. Stratené ľudské ruky...“
pasívnu revoltu: Str.58 „Darmo sa päste zatínali, darmo škrípali zuby: vlasť treba bolo milovať; hoci so škrípaním zubov, ale vlať musela byť milovaná.“
Str.20 „Za čo pôjdu tí chlapi, majúci doma kŕdeľ detí, bojovať? Za vlasť? Ale kdeže je tá vlasť? Nik ju nevidel, nik necítil. Robili do úmoru a vlasť im nepomohla. Nebolo čo do úst položiť a vlasť nedala. Treba bolo dane platiť; nebolo z čoho, ale exekútori prišli, zobrali posledné, čo bolo, a vlasť – nemala zľutovania.“
2. Adam Hlavaj – Ráztoky sa zmenili. Tému je hlavne aktívny odpor:
Str.351 „Ráztočania, mäkký poddajný ľud, čo toľké roky dal sa hniesť príkorím, zmenil sa na živý, mocný bič, vystrel sa vo vzduchu, zapráskal a po dlhom váhaní, okolkoch zaťal do živého.“
Idea: Kritika pasivity ľudu a utláčanie od pánov. Obraz zbytočnosti a nezmyselnosti vojny: „V kriku bola ich smelosť toho dňa a svoje ľudstvo niesli na rukách kľavých, splašených , aby ukázali jeho bezmocnosť svetu. Miesto sŕdc niesli vechte a napodiv obrazy božie podobali sa čriede, vyháňanej z ohrady.“
Kompozícia: Román sa skladá z 2 častí: Stratené ruky (25 kapitol), Adam Hlavaj (24 kapitol). Kapitoly sú ako samostatné rozprávania, každá má svoju pointu. Spája ich prostredie a postavy.
Jazyk: Je takmer súčasný, reč postáv je väčšinou jednoduchá, len postavy ako Adam Hlavaj, Ilčík hovoria svoje myšlienky a náhľady na vojnu a morálne problémy príliš sofistikovane a kultivovane. Objavujú sa tiež typicky dedinské zvolania („Na, čo si vy myslíte? Že je tu kostol? Čo tu hľadáte? Na kanceľ si choďte; tu nemáte čo rozkazovať!“ alebo „Šák?“). Tiež využíva ľudové piesne(„Mala som frajera| nebolo mu rovne |ale sa mi zabil| na kobyľom hovne“)
Postavy: Nedelia sa na hlavné a vedľajšie, niektoré významné postavy sa objavujú aktívne až v polovici deja (Adam Hlavaj), iné skoro umierajú (Štefan Ilčík, Eva Hlavajová). Delia sa však na dedinčanov a vrchnosť(notár, žandári, vojaci – deti pánov, prišli robiť poriadok do Ráztok).
Ondrej Koreň:
Vráti sa z vojny nemý a bez ruky. Tvárou sa mu tiahne veľká jazva ako pripomienka vojny. Miloval Kristu Dominovú, ale keď sa vracia z vojny pre zranenie, dozvie sa, že ona behá za inými. Neskôr sa mu sama ponúkne – odmietne ju. V dedine je prvou „pamätnou tabuľou vojny“. V deji sa objavuje od začiatku. Predstavuje Ráztočanom vojnu.
Str.9 „Ale vtedy asi, po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej uniforme, odstávajúcej od predčasne vyschnutého tela. Bol nahnutý k zemi a ako šiel, vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky tvárou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila až na brade, súc silne nasiaknutá farbou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudol hneď na ňu. Tak, ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany, čo vznikla pod úderom biča; tvár pod ňou sa akosi vypäla, stuhla i dostala zvláštny slávnostný výraz pamätnej tabule, pevne pribitej dvojicou hnedých očí k hlave.“ (autor využíva princíp monumentalizácie)
Štefan Ilčík:
Dedinčan. Bol odvážny a silný. Symbolizuje neúspešný odboj – človeka, ktorý sa nedá zlomiť, a tak ho zabijú. Mal veľmi rád svoju matku: Str.13 „V Štefanovom živote matka tvorila akúsi stenu, o ktorú sa mohol bezpečne opierať. I oprel sa tak, že nemusel pociťovať rozličné otrasy, prichodiace zvonku. V ich dome panoval pokoj a zhoda, preniknutá srdečnosťou; čo robili, robili bez akýchkoľvek vonkajších popudov, znútra, a ich robota, posvätená touto zo seba vychodiacou nevyhnutnosťou, robila ich šťastnými i spokojnými.“
Str.36 „Ilčíčka poznala Štefana veľmi dobre; bol od prírody zápalistý mládenec: jeho široká, zápalistá duša svojím prirodzeným rozumom pila všetko ako huba. Bála sa teda, aby sa do tej smädnej duše nedostalo niečo, čo by ho donieslo do rozporu s okolím a potom nezavinilo azda dajakú, preňho osudnú zrážku.“
Ale bol aj veľmi výbušný a túžil po slobode: Str.43 „Áno vzoprieť sa, postaviť sa čomusi na odpor a nedať sa ozývalo sa v ňom živelnou silou“
Str.77 „Bol to človek, urazený vo svojej slobode a viere v ľudské dobro, človek, urazený vo svojich základoch“
Chcel utiecť pred odvedením, ale matka ho odhovorí, lebo sa bojí, že keď ho chytia zabijú ho. Str.43 „Všetko žilo, všetko sa hýbalo výbojnosťou smelého života, ktorý nepoznal prekážok. Prebíjal sa zemou naskrz, trhal bralá, pustiny prerábal na úrodnú zem, odstraňoval prekážky a žil, bezohľadne, ukrutne žil. A on, hľa, ktorý žiť prišiel, musí ísť ta, kde smrť je len hlúpou náhodou zablúdenej guľky, a nie večným zákonom prírody.
Keď si to Štefan Ilčík uvedomil, sťaby boli v ňom zapálili novú fakľu. „Žiť, žiť!“ rozlial sa jeho žilami výkrik života. A vtedy v hlave Štefana Ilčíka skrsla maličká, dravá myšlienka: „Utečiem!“
Str.50 „Ja nepôjdem.“
A usmieval sa na ňu, čakajúc, kedy ho oblapí a povie mu: „Dobre, syn môj, nechoď.“
Ale Ilčíčka ho neoblapila. Ruky jej klesli i zalomila ich.
„A kde chceš ísť?“ pýtala sa, nespúšťajúc z neho oči.
„Do Piľska.“ ....
... Ilčíčka zažiarili oči. Preinačená, s ústami otvorenými hľadela na svojho syna: zdal sa jej byť väčším, silnejším i krajším než inokedy. V tvári mu žiarilo odhodlanie, zliate s takou smelosťou, že chcelo sa jej priskočiť k nemu, objať ho i povedať mu: „Dobre, nechoď!“ Ale vtedy akosi odrazu zaváhala. ,Zbeh, dezertér,’ prišli jej na um hrozné slová. A keby ho žandári aj nechytili, bude večne biľagovaný za zradcu, za krivoprísažníka a štvaný ako dravá zver z miesta na miesto. Vojna? Ktovie! Možno sa zatiaľ skončí a on nebude musieť ísť na front. Preto pozrela sa mu do očí a pevným hlasom riekla: „Nie, Štefan. Nepôjdeš do Piľska!“ ...
... Povedala toho viac, ale jej slová boli hluché a prázdne. Cítila, že luže, že klame seba i syna, že hovorí akúsi naučenú krásnu lož a že ho núti na to, čo zatracuje celou svojou bytosťou. ... Lož letela ďalej a s ňou i všetky nádeje, celá viera v lepšiu budúcnosť, všetko, čo ju ešte dosiaľ udržovalo.
Dlho ju Štefan počúval. Zahmlilo sa pred ním a povedal: „Keď tak chcete...“
Kývol pritom ľahostajne plecom, no cítil, že padá do akejsi nemilosrdnej, hroznej priehlbne.
Na vojne sa zmení. Je ubíjaný a ťažko znáša šikanu.„Nenávisť bola silnejšia. Štefan Ilčík cítil, ako sa mu zažiera do duše. Str.144 „Čatár Róna vždy mal svoju obeť, ktorú vojaci nazývali „fackozvodom“. V poslednom čase stal sa ním Ilčík.“
Z duše nenávidel čatára Rónu, najmä po tom, čo svojou šikanou doviedol mladého vojaka k samovražde. Jedného dňa Rónu zabije a je odsúdený na smrť
Ilčíčka:
miluje svojho syna a odhovorí ho od úteku aby ho nezabili. Dúfa, že vojna skončí kým on ta z cvičiska príde. Svojim dobrým úmyslom ho vlastne zabije. Neodsudzuje Evu tak ako ostatní a pomôže jej aj keď len trochu. Postará sa jej aj o syna Adama. Je najsilnejšou postavou príbehu. Túži ľudí bičovať realitou, aby neboli voči osudu apatický: Str.26 „Bola to u nej akási živelná túžba, ktorá sa jej zo dňa na deň viac zmocňovala. Videla toľko plaču, toľko sĺz okolo seba, toľko až do odpornosti rozmočených ľudských tvárí, plesnivejúcich vo vlastnom bedárstve a nehybnosti, že už nevedela ľutovať nikoho. Biť, štvať ich chcela, aby konečne vstali, striasli zo seba tie putá osudnosti, ktoré ich viazali k zemi a robili z nich bábky, vyduriť ich z toho rozmočeného raja na strmé cesty, plné nahej, ohromujúcej pravdy. Ísť hoci so zranenými nohami a s hlavami rozbitými, ale ísť ďalej, ísť vyššie a ustavične ísť, i keby sa do cesty postavili šibenice a čierne otvory pušiek, i keby bolo treba prekračovať mŕtvoly. Ilčíčka, hoci nežná matka, v živote bola pravým dieťaťom svojej zeme: tvrdá, nepoddajná. Tá bezohľadná cesta ju vábila neodolateľnou silou.“
Chcela dostať syna z vojny. Šla za dekanom a ten sa snažil ju upokojiť: Str.40 „.
V nej toho pokoja nebolo. V jej žilách hrmľovala taká krv, roztentovaná tvrdým príkazom života, a ona bola nútená ísť za jej hlasom.“ a šla aj za Okolickým. Ten jej vynadal, že je burička, ona jemu – zloduch. Str.42 „Ký div teda, keď Ilčíčka im začala rásť v očiach; z nepatrnej ženy, ktorú dosiaľ takmer nik nezbadal, stala sa odrazu žena nebojazlivá, smelá budiaca obdiv. „Dobre urobila. Tak treba!“ pošepkávali si ľudia a oči, ktoré už v beznádejnosti hasli, zapaľovali sa znova predtuchou veľkých, krásnych dní, keď budú môcť beztrestne azda zdvihnúť ruky a odplácať krivdy. Tá túžba ich zomkla spájala: nepriatelia, ktorí sa roky hnevali začali sa stretať. „Len smelo! Neslobodno sa báť!“
Keď sa dozvedela, že Štefana zabili vyplakala všetky slzy a chodila už len so zapálenými očami.Str.190 „Nebola už matkou: tej hodnosti ju zbavili, ale zbavili ju aj ohľadov“ Búrila ľudí ešte viac. Okolický sa jej začal báť. Na konci keď sa ostatní vojaci utekajú z frontu, uvedomí si, že jej sa už nevráti a pomätie sa. Zomiera tragicky, keď chytí veliteľa vojakov pod krk a chce aby jej vrátil syna. Ten sám vidí, že je pomätená, ale jeden vojak ju prepichne bodákom rovno cez srdce.
Eva Hlavajová:
veľmi milovala svojho muža Adama Hlavaja. Keď ho odvádzali omdlievala a vrhala sa za vozom. Chcela ho dostať domov a išla prosiť za notára Okolického aby jej pomohol, no ten ju znásilnil. Str.123 „...keď prišla sem čistá, počestná, s prosnou na ústach. Prosila úpenlivo, ale za ňou zamkli dvere. Rozpálený netvor chytil ju cez poly i musela tam nechať počestnosť ako kolok na prosbu...“
Rozhodla sa pred celou dedinou zatajiť meno otca jej dieťaťa, lebo notár jej sľúbil, že za to dostane Adama domov. Eva bola krásna a mravná. Statočne znášala ponižovanie zo strany dedinčanov v nádeji, že sa jej muž vráti. Zmenila sa pod ťarchou trpení: Str.33 „Okolický pozrel nepokojne na ňu, no zbadal hneď, že je to už nie Eva Hlavajová z Ráztok, hanblivá dedinčanka, ktorá na svojho predstaveného hľadí ako na nadprirodzeného tvora a každé jeho slovo pokladá za sväté. Nie, už to nebola plachá Evička s očami srny a s telom pokorným ako páperie. Dnes sa jej oči nezakolísali. Keď vošla dnu, pod nežnou kožou mladej ženy hýbali sa akési dosiaľ nezbadané oceľové svaly, ktoré jej krok robili rozhodným a tvári dávali pevný, odhodlaný výzor.“
Ľudia sa k nej správali hrozne. Zľutoval sa len Ondro Koreň, Ilčíčka a dekan Mrva. Ostatní ňou opovrhovali, aj keď skryte robili to isté: Str.114 „Ale Eva Hlavajová bola slabá žena; tehotenstvo ju pripútalo k domu ako reťaz psa, ktorú aj pri tom všetkom, že bola dosť silná, držali ruky ľudí, nadžganých prísloviami, zvrátenou krutou morálkou dediny, ktorá hrabe po povrchu ako zlý robotník.“
Narodí sa jej syn: Str.124 „Na svet prišiel chlapec, malý, plačúci, ako všetky nemluvňatá. Keď ten plač Eva začula, sťaby ju boli nožom bodli: odvrátila hlavu k stene i nemohla pozrieť naň za celý ten svet. Búrilo sa v nej všetko, keď ho na ruky musela vziať. Nadájajúc ho, plakala veľkými slzami nedobrovoľnej matky, ktoré v pramienkoch stekali po tvári a sťahovali ju.“
Raz večer sa išla sama prejsť a ako išla k vode zdalo sa jej, že ju lavičku cez potok volá: Str. 157 „Hlúposť...“ pomyslela si. Urobila krok k vode, súc kdesi v podvedomí presvedčená, že stúpi na čosi pevné. Ale v tom zem pod ňou sa uviezla a Eva cítila, že letí dolu...
„Dieťa neokrstené!“ prišlo jej akosi mimovoľne na um. Zdesila sa.“ Autor presne neuvádza, že to bola samovražda.
Jano Kúrňava:
Kúrňavu prezývali „Jonáš, prorok, ktorý z priekopy veští čas.“(139) zvykol sa opiť a potom zapadol do nejakej priekopy, keď sa ho pýtali, čo robí, vravel, že pozerá aká bude zajtra pohoda. Tak ho začali volať prorokom. „Kúrňava bol človek pomstivý. Ako pes zapamätal si každého, kto mu zle urobil. Odplácal sa ako vedel; často ukrutným spôsobom. Čoskoro stal sa z neho nenávidený udavač, ktorý posielal ľuďom žandárov na krk. Vedel vždy objaviť niečo, čo malo zostať tajomstvom. Preto, kto mal niečo za lubom, bál sa Jana Kúrňavu ako ohňa.
Raz ho chytili kdesi pod oknom pri špehovaní a zbili ho na posmech. Domov doniesol prerazený nos a tri zuby v hrsti, ktoré skryl do škatuľky a uložil si ich v polici na pamiatku. Šušlal odvtedy, ale udávať neprestal. Dával si ešte lepší pozor, nespiac takmer pre žravú nenávisť. Schudol, stal sa ešte menším. Kabát pri chôdzi poletoval na ňom. Na miesta vyrazených zubov vylievali sa mu z úst sliny, takže bradu mal vždy mokrú od nich.“
Ako postava je presným protikladom starostu Vorčiaka, ktorý navonok držal s ľuďmi, ale v skutočnosti im nepomáhal, len sa bál aby ho nevypálili. Schvaľuje počínanie pánov a je nerozhodný. Kúrňava je okolnosťami donútený špehovať. Nemá rád ľudí lebo ho odmietajú, ale je schopný chodiť bosý len aby myši mali kde spať: Str.202 „Čo ľudia nechceli od neho, dával zvieratám, a zvieratá prijímali. V Ráztokách nebolo psa, ktorý by bol naň zabrechal.“ Uvedomí si svoju chybu po tom, čo ho posledný priateľ opustí a nadá mu do Judášov. Zistí, že nenávidí pánov a nie dedinčanov: Str.220 „Vtedy tam pri stole, ako tak sedel zurážaný, opustený posledným priateľom, dozrelo v ňom odhodlanie, ktoré už dávnejšie nosil v sebe. Pomstiť sa! Život ho naučil všeličo, preto aj on sa poistil tromfami. Naučili ho špehovať a on im špehoval, ale čoskoro zbadal, že nielen iným, aj sebe môže špehovať. Notár Okolický ho posielal pod cudzie okná, no Kúrňava nazrel časom i do jeho okien, popočúval pri jeho dverách a presvedčil sa, že i tam sa dejú zaujímavé veci.“
A pomôže Adamovi Hlavajovi ujsť z väzenia, aj keď ho tam sám dostal. Keď ho dedina prijme úplne sa zmení a drží s nimi a využíva svoje vedomosti proti pánom. Krčmár Áron ho dá zbiť, keď sa obráti proti pánom:
Str.309 „Hoci Kúrňavu nemali radi a neraz to dali najavo, surový vojenský trest preklenul nenávisť. Ráztočania odrazu zbadali, že Kúrňavu vlastne, i keď sa previnil, majú radi ako člena jednej rodiny, ako blízku známu vec, úzko súvisiacu s ich životom. Poznali jeho spôsoby, jeho hlas, keď dačo oznamoval, každý jeho pohyb, žarty, ktoré s ním vystrájali. I prišlo im ho naozaj ľúto. Akási materská nežnosť sa ich zmocnila. Každý mu chcel pomáhať, podať pomocnú ruku, pohladiť ho. Skoro sa pretekali v jeho odnášaní.“ Končí dobre – v hodvábnych šatách krčmárky opitý s Komárom v jarku.
Notár Okolický:
Naoko veľký vlastenec, ale záleží mu len na tom aby sa neodhalil jeho pomer s Evou Hlavajovou, vie, že Adam by ho zabil ak by sa dozvedel o znásilnení.
Str.31 (armáda)„Nesmie, - povedal a chytiac fajku do ruky, začal chodiť po izbe. – V zime i v úpeku slnečnom bojuje za našu bezpečnosť, vylieva krv za blaho našej krajiny, za nášho milovaného kráľa. Vojsko musí byť sýte. My, občania, čo sme ostali doma, musíme sa postarať o to s vynaložením všetkých svojich síl. Musíme sa postarať o všeobecný poriadok, o pokoj, musíme dbať, aby panovala všade zhoda, aby sa nezasieval nesvár, aby, keď sa vojaci vrátia, našli všetko tak, ako nechali...“
Str.33 „Notár Okolický bol človek, ktorý, keď treba bolo, vedel sa aj ovládať. Ale nebolo to ovládanie sa muža, priameho vo svojich úmysloch. Bol to akýsi zlý pokoj, úlisnosť, ktorá k jeho hrmotnej postave nijako nepristala. Bola to jeho najnebezpečnejšia maska, ktorú naťahoval i vtedy, ale ruky odrazu začali sa mu triasť, a to tak, že sa musel nakloniť a položiť ich na stôl.“
Bol zákerný a Ráztokám úmyselne škodí: Str.103 „Vravelo sa, že to posledné popisovanie dobytka on uvalil Ráztočanom na krk, on privádzal na nich všelijaké zbytočné ťarchy, ktorých sa inde vedeli striasť. Úmyselne vraj plienil Ráztoky. Možno, že to všetko nebola ani pravda, ale jedno zlo ťahalo za sebou sto iných. Tak notár Okolický čoskoro stal sa predmetom nenávisti celých Ráztok.“
Str.104 „Nešťastníkov, ktorí sa opovážili povedať naňho niečo, prenasledoval s vytrvalosťou honiaceho psa, takže neraz s plačom museli ho ísť odprosiť. Len Ilčíčka sa ho nebála; bez váhanie, bez okolkov povedala, čo mala na jazyku. No notár Okolický z neznámej príčiny stránil sa jej. Od onoho vyšetrovania nepodnikol proti starej Ilčíčke vôbec nič.“
Klame Adamovi, že Eva sama za ním chodila. Adam Hlavaj ho 2 raz nájde na poľovačke a on zo strachu dostane porážku. Nezomrie a dá Adama viac prenasledovať. Na konci si uvedomí svoje viny, ale už je neskoro: Str.314 „Jediný život doniesol na svet, no aj ten zaprel: jeho dieťa vynútené násilím z Evy Hlavajovej, zomrelo a s ním zomrel i zmysel jeho života, to, čo by mu mohlo odôvodniť jeho jestvovanie. Čo bol? Žil on vlastne?“ Pri ráztockej vzbure sa pokúsi ujsť, ale chytia ho a posadia do potoka na miesto kde sa Eva utopila. Nohy mu pripevnia a pod chrbát dajú poleno aby sa neutopil. Takto sa nad ním zľutujú keď vidia aký je to chudák. Niekto však poleno vytiahol a on umiera (možno to bol on sám).
Dekan Mrva:
Je príliš nad zemou, ale sčasti chápe a pomáha dedinčanom. Nemá rád notára. Dá Eve jedlo, keď sa jeho slúžka zdráha. Str.37 „Zbadal ju i obrátil sa, a ako tak stál malý, šedivý, celý zaliaty slnkom, podobal sa vzdušnému prízraku, utkanému z ľahkej priadze svetla a tmy, ktorá sa roztekala v podobe tône po schodoch.“
Str.38 „Ilčíčka, nie to hľadajme v živote, čo bolí. My nie sme tu preto, aby sme videli umierať ľudí. Šťastie je oveľa väčšia vec, než aby sme ho mohli pripäť na čas a dať mu s časom zaniknúť. Ono nie je vo vašom synovi ani vo vás. Váš syn odíde, ale neodíde váš skutočný syn: toho vám nevezme moc sveta. A zem, že nebude obrobená! Zem kedysi nebola obrobená, no bola zemou, nesúc so sebou všetko, čo vy dnes v nej hľadáte. Verte mi Ilčíčka, z tej zeme prášku nevymizne. Život náš je len preludom našich zmyslov, je len útvarom niekoľkých rokov. Zmizne ako hmla. Preto, kto čaká šťastie vo chvíli, nenájde ho a nenájde ani radosti v ňom.
Ilčíčka sedela nehybne a počúvala vety, ktoré sa radili k sebe ako nemé prízraky vekov. Nechápala z nich však ani zbla. Boli to len vety, dotyk veľkej mäkkej ruky, ticho zo sveta hviezd, ktoré trvalo len dotiaľ, kým zneli slová. No sotva slová zmizli, srdce sa rozkývalo a jazyk začal navierať, horieť.“
Str.38 „Nechajte, Ilčíčka, nech veci bežia. My nezmeníme na nich ani zbla. Všetko na svete určuje i rieši samo. Keby ste vy, povedzme, syna z vojny aj oslobodili, ba keby ste celú vojnu zastavili, oslobodíte len syna a zastavíte vojnu. Koleso vekov pôjde bez vášho syna, bez nás, bez celého sveta, bez...“
Kaplán Létay:
Je podobná postava ako farár z poviedky Svedomie. Autor o ňom doslova hovorí: „Nezbadal, že bijúc hriech, bije ľudí po hlavách.“ Nedokázal pochopiť sedliakov a je protikladom dekana Mrvu.
Str.88 „Videl sedliakov, tých čajsi podriadených ľudí, a ani mu na um neprišlo, že by aj oni mohli mať dajaké práva alebo čosi právam podobné. Mali predsa náboženstvo, mali vlasť, a ona vyžadovala bezpodmienečnú poslušnosť. Azda im to nestačí? Čo chcú ešte?“
Str.120 „Nenávidieť hriech kaplán Létay pokladal za jednu z predných kresťanských dokonalostí. Ale nenávidiac hriech, nenávidel vlastne ľudí. Bolo jeho tragikou, že nevedel rozlišovať. Pojmy ho schytili a niesli so sebou ako hračku.“
Str.120 „Boh v jeho predstavách, nekontrolovaných rozumom, bol aristokratom. Mimovoľne predstavoval si ho v pinči, s tvrdým golierom a manžetami, ako v ruke vrtel bičík a v ústach držal cigaru. Majúc nohavice vyhladené, nechodil po dedinách, kde treba bolo preskakovať jarky, ani do domu nevošiel.“
Krista Dominová: Počas deja dospieva. Najprv nevinne flirtuje. Ujde keď sa s ňou chce Angyal (žandár) milovať ujde, ale potom si za to nadáva. Vychádza do noci, aby si našla chlapa a stretne Ondreja. Ten ju odmietne. Má viac nápadníkov. Jeden ju klame, že si ju vezme aby sa s ňou vyspal. Krista mu na lož príde a chce sa pomstiť. Správaním pokúša a chcú ju preto znásilniť, no Adam Hlavaj jej pomôže.
Str.52 „Bola ako motýľ, čo vyletel do priestoru.“
„Chmáry, visiace nad svetom, nevedeli ju znepokojiť. Vojna a všetko, čo s ňou súviselo, bolo jej ľahostajné. Vedela len, aký je život rozkošný, ako slnko hreje.“
„Krista Dominová nebola stvorená pre robotu. Ruky mala jemné, kožu mäkkú, celú telesnú sústavu akúsi útlejšiu, bez sedliackej hranatosti, ktorú vyžaduje ťažká roľnícka práca. Sťaby tvorila zvláštnu výnimku. Preto i hovorilo sa o nej, že je kukúča, ba i sám Domin nevedel sa k nej časom priznať. Mládencov pred ňou vystríhali, že je planou robotníčkou, nesúcou gazdovi za ženu. „To je dievka len na parádu,“ vravelo sa všeobecne a všeobecne ju pokladali za akúsi odrodu, za zvláštnosť, ktorá sa náhodou zamiešala medzi nich a náhodou dostala Dominovo meno.“
Str.53 „Kriste sa Ondrej sprvoti aj páčil: bolo v ňom čosi nezvyčajne priame, jednoduché a z celého jeho vzhľadu sálalo toľko prvotnej sily človeka, že Krista s rozkošou myslela, ako sa vrhne do silných ramien, neznášajúcich váhania, ktoré ju bezpečne ponesú životom. Ale prišla vojna a staré porekadlo „zíde z očí, zíde z umu“ uskutočnilo sa doslovne. Krista sa začala hrať s inými a v tej ohnivej hre krvi zbadala, že má oveľa viac lásky, než by ju vedel jeden človek spotrebovať. ..... Zbadala aj to, že priezračná, jednoduchá láska sedliaka je pre ňu primálo.“
Starosta Vorčiak: Str.59 „Bože môj!“ lamentil, „ešte ma vypália, zabijú, pľuhy. A to len preto, že viem, čo je moja povinnosť, že dbám o vlasť a nechcem, aby vojsko hladom zahynulo... Taká háveď skazená, naničhodná!“
Adam Hlavaj:
V prvej časti je neprítomný, len o ňom hovoria. Prišiel domov naradovaný, ale nájde Evu ani syna. Dozvie sa, že ho zradila a mal syna aj s niekým iným: Str.187 „Suka!“ vybuchol z Hlavaja hnev, ktorý za niekoľko zlých minút vyrástol v ukrutnú vlnu a hádzal ním ako povodeň trieskou.“ Potom sa však upokojil, začal nad všetkým premýšľať: Str.188 „Akoby bol cítil, že vina nebola v Eve.“ Je veľmi prchký a Okolický na neho poriada štvanice ako na zver. Príroda ho však vždy dobre ukryje – je s ňou vždy v harmónii. Pomáhajú mu dedinčania a najviac Kramár. U toho ho raz nájde Kúrňava a udá ho. Obaja sú uväznení, no Kúrňava Adamovi pomôže ujsť a prezradí otca malého. Adam sa chce pomstiť. Nájde Okolického, no nie je si istý jeho vinou, lebo notár klame. Tak ho nechá žiť. Chodí ďalej do dediny medzi ľudí a kuje plány proti pánom. Str.188 „My sme v ich očiach nie ľudia, ..., to píšu len v knižkách; my sme v skutočnosti pred nimi horší než dobytok. Koňa si cenia viac než človeka, azda preto, že kôň ich viac stojí. My?
Zbaviť sa pijavíc! Pohlušiť ich!“ vyhadzoval Hlavaj zo seba ťažké vety.
„Hej, ale .. zákon!“
„Zákon sme my!“ Povedal.“
Str.228 „Stal sa im pojmom odboja, príkladom smelosti.“
Str.237 „Bol živým protestom proti zákonom chránenému násiliu.“
Je zo všetkých dedinčanov najaktívnejší a symbolizuje ich „stratené ruky“. Organizuje dedinu. Pomáha im postaviť sa proti útlaku. Koná však viac premyslene ako ostatní a často ich aj krotí, lebo si uvedomuje následky. Na konci podpáli krčmu, pretože aj v nej vidí pánov, spomína ako im pred útokom dávali rum. Alkohol im páni dávajú, podľa neho, aby boli spokojní. Po pomste sa konečne cíti ako slobodný človek.
1. časť STRATENÉ RUKY
Str.7 „ Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo...
...A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde. Ráztoky – ako sa vravelo – ležali pánubohu za chrbtom, ...
...Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by ani pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce. Ale vojna neváhala. Ráztoky, hoci ležali pánubohu za chrbtom, našla a ponorila ich do víru ukrutnej svetovej ruvačky.“ (princíp antitézy – spôsob ľudovej piesne).
Chlapov odvádzajú na vojnu
Str.15 „Volajúc na seba, ľudia cítili, ako sa spájajú živými stuhami hlasov, ako preklenujú priepasti medzi sebou a zväzujú sa v dlhý rad rovnako utrápených a rovnako mysliacich tvorov. S vedomím tohto ľahšie sa išlo a nič sa nezdalo byť také hrozné. Cítili, ak by došli k priepasti a museli do nej skočiť, skočili by, len treba by bolo čim viac kričať.
V kriku bola ich smelosť toho dňa a svoje ľudstvo niesli na rukách kľavých, splašených , aby ukázali jeho bezmocnosť svetu. Miesto sŕdc niesli vechte a napodiv obrazy božie podobali sa čriede, vyháňanej z ohrady.“
Ilčíka chcú tiež odviesť, ale on sa rozhodol utiecť s kamarátom.
Str.45 „A rozpovedal mu všetko farbisto, tak ako si to on za dlhých nocí vybájil. Hovoril o jaskyniach, o lesoch, o slobodnom živote pod holým nebom s akousi jánošíkovskou vervou, ktorá na Vavrinca silne účinkovala.“
Všade bol len plač za mužmi a bieda.
Str.48 „Ale prichodili večery, akési tmavé, prázdne večery; doma stála robota a železnými ústami neúprosne volala.“
Štefan sa s plánom zdôverí matke, ale tá ho odhovorí. Niektorí chlapi nechcú ujsť, len jednoducho odísť Str.48 „Nejdem. Prisámbohu nejdem! Nech robia so mnou, čo chcú.“ Odbojne pozrel pred seba, ale ako tak hľadel, oči sa mu odrazu zakolísali a obrátili k zemi. Stisnutou päsťou podoprel hlavu, ale ani tá ju nevedela udržať.
„Prísaha!“ drvil to slovo v zuboch. Videl pred sebou sto chlapov, ako odriekava so stuhnutými perami: „Tak mi pánboh pomáhaj!“ a Sedmik bol hotový. Ruky mu zmäkli, ovisli, vstal a neistým krokom idúc von, šeptal si:
„Boh tak chce, Boh tak káže...“
Štát si robí čo sa mu páči s ľuďmi:
Str.49 „Pavlačku z Lazúch jediný syn prišiel istého dňa s veľkou ranou na nohe domov. Hovoril, že rúbal drevo i zaťal si do nej, ale žandári ho odviedli. Išiel do nemocnice a odtiaľ mal ísť pred súd pre samoublíženie na tele, ktoré sa vtedy prísne trestalo. Prirodzene: bol to majetok štátu a štát mohol ním podľa ľubovôle narábať.“
...aj s majetkom:
Str.57 „Čo sa dialo, bolo už naozaj surovým cynizmom: gazdom za dobytok, pravda, platili, ale peniaze nemali pre nich cenu, lebo za ne nikde nemohli nič kúpiť. Tratiac dobytok, tratili vlastne všetko, na čo sa ešte mohli spoliehať. Tratili svoje základy i ostávali ako stromy v poli s podrytými koreňmi.“
Proti takému zdieraniu (sčítavaniu dobytka, ktorý potom odvádzali) sa postaví Kramár – mocný dedinčan, ktorý má už 50 a na vojnu bol starý.
Str.60 „Kramár znovu založil ruky na prsiach, rozkročil sa a tak bez slova sa postavil pred dvere stajne. Bol to smelý, veľký obraz človeka, stojaceho ako stena a brániaceho svoj majetok pravekou odvahou dravca, ktorý nepozná zákony ani predpisy a nemieni svoje ani za cenu vlastného života vypustiť z pazúrov. Tu nebolo rozumu ani uvažovania; bol len odveký pud brániť a nedať svoje; brániť do poslednej kvapky krvi a nedať nikomu na svete.
Úradná moc, ako sa zdalo, proti tej živelnej sile bola bezmocná. Angyal si trel čelo. Vorčiak podozrivo hľadel za seba a Kúrňava, bojac sa o svoju reputáciu, skoro prosil...“
Kramára zatknú a dedina sa trhá
Str.65 „... a Ráztoky začali sa trhať, deliť na skupiny s odlišnými náhľadmi. ... Boli v nich všetky znemravňujúce a spoločenstvo rozbíjajúce prvky vojny, ktoré bujneli a rozrastali sa do neslýchaných rozmerov a dávali tak vznik novým zlám.“
Kramár má súd
Str.67 „Okolický: „Kto ťa nahovoril, aby si sa postavil vrchnosti na odpor?“ ...
Kramár: „Mňa nik nenahováral.“
Okolický: „No a ako si prišiel na myšlienku postaviť sa vrchnosti do cesty?“
„Bola to predsa moja stajňa a v tej nik nemá čo hľadať,“ povedal Kramár s takou samozrejmosťou v hlase, že každé protirečenie muselo zlyhať.“
„Vyžadoval si to záujem vlasti.“ ...
Mrdol plecom a vystrekol cez zuby: „Mojim kravám vlasť žrať nedávala.“
Bola to neslýchaná urážka.“
Okolický za urážku kázal vyzauškovať Kramára Str.68 (po tom čo udrel žandár Kramára) „Počkajte beštie...!“ Cítil ako mu telo stŕplo. Pohýbalo sa čosi v ňom, zlostne zavrčalo, no bolo ešte príliš lenivé. Uspokojilo sa s tým, že si uvedomilo urážku: na odplatu čas nebol súci, preto sa utiahlo do svojho úkrytu a – čakalo.“
Sudcovia si ale všimli ako reagujú ľudia v miestnosti
Str.71 „Vidiac chmúrny, mĺkvy ľud v huniach, s krpcami na nohách, ako sedel nehybný, neživý, Bucsányimu a Barnovi začalo byť odrazu úzko. Nepochopiteľný, ukrutný vo svojom mlčaní ako hora, naozaj vzbudzoval strach. Jeho duša bola tajomná, nepreniknuteľná, sťaby zamurovaná strašnou stenou. Ústami k nej nedalo sa preniknúť. V ceste stál ťažký, olovený jazyk, ktorý sa síce obracal, ale tmu z duše nevedel vypudiť ani pri najlepšej vôli.“ (ľud ako kolektívny hrdina)
Vojna bola pre Štefana hrozná. S rádovými vojakmi sa zaobchádzalo veľmi zle. Postele mali plné vší a iného hmyzu. Čatár Róna ich tĺkol a ponižoval kde mohol. Veľmi skoro prišli na to, že všetko pekné, čo im vtĺkali do hlavy v škole a v kostole tu neplatí. Najhorší je čatár Róna:
Str.77 „Keby bolo stálo v predpise zjesť každé ráno človeka, bol by ho iste a bez výčitiek svedomia zjedol.
Pre tieto vlastnosti bol vyzdvihovaný dôstojníkmi ako pravý vzor vojaka, človeka nerozmýšľajúceho vôbec, bez citu, stroj na zabíjanie ľudí.“
Štefan spoznal na vojne úbohého vojaka
Str.80 „Vojaci ho nazývali pánčaťom a vysmievali sa z neho, no potajme obklopovali ho istým druhom otcovskej lásky. Ťažšie práce miesto neho sami konali. Čatár Róna však z neznámej príčiny ho nenávidel.“
Str.81 „Čím viac nenávidel Čatár Róna pánča, tým väčšou láskou obklopovali ho vojaci. ... Vo zvláštnom spore sa vojaci s čatárom Rónom doslovne pretekali. Keď pánča malo niečo urobiť, urobili to miesto neho iní, keď mal byť trestaný, k činu sa iný prihlásil. Róna vedel, že to schválne robia, jemu na priekory, ale s tou hromadnou silou si nevedel poradiť. ... Čatára Rónu malo rozhodiť od zlosti.“
Okolický, ktorý nenávidel Ilčíčku ju chcel zatiahnuť do aféry s odpisom dobytka a močovkou. Použil na to Kúrňavu. Dedinčania sa pomstili. Natreli Kúrňavovi celú chalupu blatom a napísali na ňu vápnom Jonáš – Zradca. Tiež mu rozobrali voz a vyniesli mu ho na strechu. Nie je spomínaný konkrétny človek len ľud Ráztok. Krista sa zatiaľ zabávala so žandárom
Str.95 „Angyal, hoci často musel počuť dvojzmyselné poznámky, nachádzal vo svojom pomere ku Kriste istý pôvab. Ako sám vravel, prežíval kus dedinskej romantiky, ktorá sa ho však úplne zmocnila. Krista zo dňa na deň zdala sa mu krajšia. Odhaľoval na nej stále novšie a novšie pôvaby (najkrajšia si keď si češeš vlasy...), ktoré ho napĺňali obdivom a rozpaľovali jeho mužskosť zo dňa na deň viac.“
Nepáčilo sa to jej otcov Str.95 (Domin) „Dievča, dievča, daj si s tým žandárom pokoj!“ Krista sa nadurdila alebo rozplakala. Tu potom prišla jej na pomoc mať.“
Krista sa začala meniť. Angyal sa unáhlil a ona mu ušla. Tej noci to oľutovala a túžila mať muža:
Str.99 „Išla, akoby nesvoja, poháňaná cudzou vôľou, cudzím chcením, s horúcim letom v duši. Navreté ramená pod odevom ju pálili, ústa roztvorené ako čudný červený plod, horeli čudnou túžbou leta visiaceho nad zemou. Chcelo sa jej zastať uprostred cesty i vykričať celému svetu všetky svoje túžby. Ale keď sa pozrela na čierne, neveselé chalupy, zľakla sa. Boli v nich do ohľadov pozapínaní zlomyseľný ľudia, ktorí vedeli len o biede, o kanónoch a o strelami skomolených ľudských telách. Vedeli koho, kde a ako zranilo, ale nevedeli, že stromy kvitnú práve tak a tráva tak rastie, ako rástla už dávno a ako ešte dlho bude rásť.“
Našla Ondreja Koreňa
Str.100 „Budem tvojou ženou...“
Ondro Koreň sa skrútol, sťaby hľadal pri sebe kohosi. Keďže videl len tmu a Kristu, chcel vysloviť akési ukrutné slovo, ktorým by ju ohromil, spálil. Ale potom odrazu odpľul si pred ňou a obrátiac sa strmým krokom vošiel do tmy.
To bola jeho reč...“
Ľuďom brali páni, aj úžerníci a mlynári, a tak im zostávali len zvyšky. Najprv zo všetkého vinili vojnu a potom začali príčiny hľadať bližšie – medzi pánmi. Vrchnosť sa však stále pokúšala oberať ich o majetok, najprv heslami, no keď ich prehliadli, formou hrozieb. Ľudí tíšili alkoholom:
Str.106 „Pálenka, pravdaže, i keď ju dostali, nestála tiež za nič, lež opiť sa v tie časy padlo akosi náramne dobre. Pod účinkom alkoholu zanikali všetky starosti. Človek sa stával smelším.“
Str.107 „Ľud dával, ale nezabúdal, že dáva nasilu. Zapamätal si to veľmi dobre. Vedel koľko sa nanosil notárom sliepok a husí, vedel, koľko sa nadával krvopotne zarobených peňazí na štátne pôžičky, aby sa domov vrátil otec alebo syn. ...
Ľud vedel, že to všetko je jeho práca, jeho znoj, čo si páni nacedili do svojich hrncov. A to všade. Všade. ...
Ľud, pravda, verejne mlčal, lebo musel, ale pôste čo deň, čo mesiac, to zlovestnejšie sa zatínali pod kopami krívd, valiacich sa zo všetkých strán.“ (stupňovanie 3x)
Vo svojom vnútri sa búrili, ale navonok boli pasívny.
Str.108 „A oni, chorí, chodili akoby v polospánku a čakali, že čosi sa stane bez nich, že ktosi silný ako boh príde i bude sa pomstiť za krivdy, popáchané na nich.
Ale neprichodil nik.
Ľud v tom očakávaní zmŕtvel ako kŕdeľ jarabíc, keď jastrab zakrúži nad nimi...“
Svoje zlosti sa vybíjali medzi sebou – na Eve Hlavajovej najviac.
Str.110 „Boli svätosväte presvedčení, že Eva Hlavajová hrá len komédiu a robí si z nich bláznov. Tak to bolo i s tým vymáhaním od vojska. Podľa ich pochopov predsa nebolo možné, aby muž len tak mohol odpustiť svojej žene. A najmä Hlavaj! Preto Evu začali pokladať za farizejku, ktorá krúti očami, bije sa v prsia a za sebou skrýva more podlosti. I zanevreli na ňu a ich pomer k nej stal sa úlisným, nedobrým, plným škodoradostného chvenia v tvári a zlomyseľných vyhrážok, odznievajúcich v duchu...
Evu začali obchodiť, ukazovať na ňu prstom, nazývajúc ju pobehlicou, ženou bez cti, bez svedomia, ktorá si nezaslúži slnka nad sebou.“
Str.111 „Kosila niekoľko dní do úmoru, až jedného popoludnia schytili ju mdloby a spadla na zem. Našiel ju tam starý Komár. Zľutoval sa nad ňou, chytil ju pod pazuchy a odviedol domov.
Tri dni ležala Eva Hlavajová.“
Eva sa pozviechala, ale na poli mala úrodu a išiel dážď tak išla prosiť. Prišla až k Vorčiakovi
Str.112 (Vorčiak) „Vidíš,“ pokračoval Vorčiak, ktorý odrazu cítil sa byť veľkým, silným pri zúboženej, biednej žene, „nemala si sa zháňať za chlapmi. Mala si žiť ako, sa na poriadnu ženu patrí.“ Hovoriac to, Vorčiak pozdal sa byť sám sebe dôležitým, bohom povolaným na to, aby karhal viny svojich podriadených.“
Str.113 „Ale Evu Hlavajovú málokto poľutoval. Hľadeli na ňu ako na čosi výnimočné, čomu nemôže nič škodiť.“
Str.115 „Celá Eva akosi zmalátnela, spomalela tou ťarbavosťou tehotných žien, ktoré v bolestiach a skľúčené čakajú svoj deň, deň bolesti zvierajúcej hlavu obručou, deň neradostný, čierný ako tma, ktorú zamurovali do komína. Evin však bol černejší...“
Malý Adam bol hladný:
„Bola by mu srdce dala, keby ho bol chcel, ale pýtal jesť.“ Musela ísť žobrať: „Keď nedali, zle bolo, a keď dali, zle bolo tiež. Čo doniesla domov, bolo ohundrané hundraním sedmorakým. Bola v tom, čo doniesla, jej hrdosť polámaná na kúsky, boli prosby, ktoré ohýbali jej dušu a bičovali ju.“ (str.116)
Najhoršie bolo, že ňou opovrhovali tí, čo mali najmenej dôvodov: „Opovrhovali ňou farizejské baby, ktoré za svetla mrvili ruženec a za tmy smilnili a pastiermi poza humná. Potriasajúc neplodnými bruchami, kde mohli, utreli o Evu uslinený jazyk.“ (str.116)
Začali sa šíriť reči, že Adam sa dozvedel o jej nevere a nechce prísť domov. Veľmi ju táto myšlienka zraňovala. Veľmi jej pomohol dekan Mrva aj napriek rečiam ľudí. Išla znovu za Okolickým ale už nadávala:
Str.123 „Vám záleží na bezbranných ženách, ktoré potreba sem doženie. Vy viete zatvoriť na kľúč, viete povaliť človeka a zneužiť ho.“
Ilčíčka sa strachovala o syna:
Str.127 „V komore ne truhle, z tmy dvíhali sa vrúcne desiatky, vystreľované ústami matky k nebesám. Stretlo sa tu peklo neistoty s nebom dôvery; desiatky vychodili z nich žeravé ako z vyhne, podpaľujúc okolo seba rukou podpaľača, ktorý po dlhom hľadaní našiel dom svojho hnevníka.“
Ľudia boli stále pasívni a stíhali ich nové a nové pohromy
Str.127 „Ľud trpel podvýživou i chorel na rozličné epidemické choroby, ktoré zvlášť po mestách nadobúdali hrozivé rozmery.“
Vojna dáva vyniknúť ľuďom, ktorí by inak boli len niktošmi a obyčajní ľudia by nimi opovrhovali. Autor ukazuje prevrátené hodnoty počas vojny.
Str.127 „Boli však jednotlivci (a bolo ich veľa), ktorí tú mútňavu pokladali len za prostriedok na dosiahnutie svojich túžob. Kal-nekal, špina-nešpina: ako hladné hyeny vrhali sa na ľudí dolámaných vojnou. Nemilosrdne oberali ich o všetko, čo mali. Využívali tieseň, biedu a ťažili z nej bohatý lup, na ktorom schli slzy a znoj celých pokolení. Vedeli speňažiť všetky neresti. Peniaze v ich rukách rástli závratnou rýchlosťou, robili svojich majiteľov, kedysi všivavých idiotov, žijúcich z odpadkov, váženými osobnosťami, ktoré krivili nosom nad sedliackym kožuchom.
Túto úlohu v Ráztokách hral Áron, krčmár a obchodník v jednej osobe, ináč človek neznámeho pôvodu, ktorý do Ráztok doniesol len nechty na siahu a špinavé hrdlo.“
Príhoda o skladaní Ondreja: Ondrej bolo meno zvona. Vrchnosť napadlo, že by sa zo zvonov mohli vyrábať kanóny a dávali zvony rozbiť a roztaviť. V Ráztokách tomu nemohli uveriť, aj keď si už zvykli na všeličo. Str.131 „Zvony boli svätené predmety. A teraz tie zvony zoberú, roztopia, ulejú z nich kanóny, ktoré budú vraždiť azda práve tých, čo sa kedysi pri nich modlili.“ Aj keď si Ondreja nechceli dať – museli. Str.135 „Ondrej“ bolestne zastenal a – zomrel. Rozbil sa na tri kusy. S ním akoby sa bolo rozbilo kus ráztockej pobožnosti, akoby bolo odpadlo kus ráztockej viery.“
Štefanovi bolo na vojne ťažko. Pánča nevydržalo zlé zaobchádzanie a obesilo sa.
Str.141 „Každý nosil v sebe zárodky taj desnej smrti, zažraté do duše a rozkladajúce ju blatom cvičíšť, zauchami čatára Rónu a dlhými nocami, plnými hmyzu.“ Štefana sa však samovražda veľmi dotkla. „Ilčík videl, že život človeka, s ktorým v iných okolnostiach robia toľké patálie, je nič viac a nič menej než ohorok z cigarety, ktorý sa odhodí nabok. Tá surovosť pobúrila v Ilčíkovi všetok hnev. Podráždili ho, vzbudili v ňom akési zlé uvzatie, priečnosť, s ktorou sa správal nielen k svojim predstaveným, ale aj k svojim druhom.“ Bol drzí a na ničom mu nezáležalo. Predstavení si s ním nevedeli dať rady, trestali ho, vojaci sa mu posmievali, no jemu to bolo jedno: „V duši niesol svoju pravdu, jednoduchú, čistú ako potok.“ (str.142) Uvidel ako zaobchádzajú s človekom a rozhodol sa nepoddať, ale bojovať. „Chcú zadrhnúť, otráviť všetky krajšie pudy v ňom, aby sa stal vraždiacim netvorom, dýkou v rukách po slobode behajúcich bláznov. Nie, nie!“
Raz sa po ňom čatár znova vozil a on to nevydržal. Ilčík rozťal čatárovi Rónovi hlavu.
Str.149 „Práve tak by bol zabil besného psa, ženúceho sa naň, takisto by bol rozštiepil hlavu každému, kto bez príčiny siaha naň. Bolo mu také zrejmé, ako že slnko svieti... Zákony? Aké zákony? Kto oprávňoval alebo kto trestal Rónove skutky? Dosť sa nasťažovali. A výsledok? Vysmiali ich.“
Necítil vôbec žiadnu vinu.
Str.149 „Tak nech zhynie každý, kto užívajúc svoj život, nevie si vážiť iných, kto využíva bezmocnosť iných na to, aby strpčoval ich dni. Nech ho vyvlečú na smetisko a nech ho zabijú ako psa pred verejnosťou.“
Bol odsúdený na smrť:
Str.151 „Žiť, žiť! Volalo jeho mladé srdce, kričala jasom slnka pošteklená krv, dvadsať mladých rokov, zabodnutých v tele.
Ale už nebolo času.
Ľudskú spoločnosť treba bolo zachrániť, treba ju bolo zbaviť vraha. Treba bolo zastreliť Štefana Ilčíka, chudáka z Ráztok, toho najmenšieho pri vojsku, ktorý nenaháňal do Piavy, nebombardoval mestá, neviedol vojakov s nasadenými bodákmi do útoku. ...
Lebo nie je pravda ako pravda. Nie! Pravdu má ten, kto ju chytí za tenší koniec a hrubším bije po hlavách. Ilčík to urobil naopak. Preto ho postavili k rozvalenej stene a zaviazali mu oči. Tri dierky, tri čierne otvory hladne upreli naň svoj čierny zrak . šabľa zaligotala sa vo vzduchu a...
Tri výstrely odzneli.
Tri jasné obláčiky sa vzniesli do vzduchu; tri jasné smrti.“
Sivonka išla dať pokrstiť Evino dieťa, ale Mrva bol preč a Létay povedal: Str.154 „Také deti nekrstím!“ zvolal napaprčený.“
Eva sa šla prejsť a utopila sa.
2. časť ADAM HLAVAJ
Dedina ožíva:
Str.171 „Ľudia začali cítiť v celej hĺbke svoje otroctvo, svoju bezmocnosť; videli len, že sú prostriedkami na sprosté vraždenie.“
Str.173 „Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky, začali cítiť svoju osobitosť, svoje ja a prestávali sa spoliehať na nadprirodzené sily. Prestávali veriť v zázraky.“
V Adamovi sa všetko zrútilo a stal sa z neho nový človek:
Str.172 „Predovšetkým padlo cynická, sprostá vojenská prísaha, ktorou ich zasľúbili smrti. S ňou prirodzene, musel padnúť aj lživý, hlúpy boh, ktorý ju vynútenú, vystískanú od nich prijímal.“
Odrazu videl všetko jasne:
Str.173 „Tu, v krvi sa rodil nový vek, plný smelých slov a odvážneho hovoru, plný stretania sa človeka s človekom, tu z krvi vstával nový človek, čo našiel ruky, smelé, silné ruky, ktoré už tak ľahko okovy nezomknú a ktoré sa už tak ľahko nezatrasú, v krvavých protikladoch trhali sa zákony, spoločenské formy deraveli a masky boli strhávané z tvárí nedotknuteľných autorít tohto sveta. Nový človek nechcel stredoveký pancier ani záhady: nechcel byť kaukliarom ani farizejom, ale tým, čím je, smelým, odbojným, dravým tvorom, človekom bez ozdobných prívlastkov.
Takou premenou prešiel i Adam Hlavaj. Majúc krvi a svinstva až po krk a prestanúc sa spoliehať na okolnosti, na osud, zobral sa a istej tmavej noci ufrkol.“
Vrátil sa domov a nikto ho nečakal:
Str.187 „Eva sa utopila,“ zvestovala mu Ilčíčka. Adam Hlavaj, ktorý vedel vzdorovať celé týždne, bol chvíľu bez dychu, bez seba.“
Adam pobúri dedinu a ujde do hôr. Na nemanželské dieťa sa nebol pozrieť. Ľudia idú bábätko zaniesť „otcovi“ Str.239 „Zaneste mu ho! Dajte mu ho nech si ho má!“ Ľudia sa zháňali k Sivonke a rozhorčenie rástlo. Nik neuvažoval, čo robia, či dobre robia. V krútňave hnevu zdalo sa im všetko krásne, čo z ich strany mohlo uraziť. Preto nočnou hodinou donútil Sivonku vziať dieťa na ruky a niesť ho k notárovi.“
Notára pred zhlukom ľudí ochránili privolaní žandári. Následkom ráztockého škandálu bol oddiel 10 vojakov a dedinčanov nik neuchránil ani od kázne.
Str.243 „Kaplán Létay, ako obyčajne, ani tentoraz nevedel sa ovládať. Rozohnený svätým hnevom prirovnal Ráztoky k hniezdu synov diabla, ktorí rúcajú boží poriadok na zemi, zastávajú sa lotra (myslel pravdepodobne na Hlavaja), odsúdeného na večné zatratenie. „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a bohu, čo je božie,“ hrmel z kazateľnice. Tvár mu horela a vlasť v jeho ústach narástla na dobrú matku, ktorá sa s nevýslovnou láskou stará o svoje deti.“
Reakcia dediny bola tichá, ale:
Str.244 „I to je kázeň? Či by si mu nezapchal hubu?
Kto mu je synom diabla?
Alebo lotor...“
Notár si zavolal Kúrňavu a využije, že mu majú kvôli dlhu u Árona zobrať chalupu. Ponúkne mu pomoc ako on pomôže dolapiť Hlavaja. Kúrňava nemá na výber. Uvidí Adama u Kramára a beží ho udať. Vojaci Adama chytia i s Kramárom. Kúrňava ide piť s Komárom a prezradí mu odkiaľ má peniaze. Ten mu surovo nadá a odíde. Bol to jeho jediný priateľ. Rozhodne sa Adamovi pomôcť a v noci rozrúbe strechu na väzení. Adam je záchranou prekvapení, ale už nestihnú vyslobodiť Kramára. Kúrňava ešte prezradí, že Okolický Evu znásilnil a dieťa jej jeho. Adam uteká do hôr. Vojaci sa ubytujú v škole a ničia, čo môžu – okná, plot... Tiež sa radi zabávajú s dievkami. Stupňovaním biedy sa rozpadávajú mravy Str.248 „Pohlavnosť nepoznala rasových ani spoločných rozdielov. Vojakmi ukájaná bola príjemnou zmenou v jednoduchých sedliackych objatiach. Nestrhla len dievky, prekypujúce ohňom mladosti. Vrhala sa i na ženy, väčšinou vdovy, ktoré v náručí vojakov chceli vzkriesiť spomienku dávno zašlých nocí. Tejto dravej moci podľahla i Krista Dominová.“
Ilčíčku nečinnosť ľudí poburuje:
Str.255 „Ilčíčka neprestávala. Chodila po Ráztokách ako podpaľač.“
Koreňová umiera. Na nej ukazuje autor nezmyselnosť smrti.
Str.257 „Tak by som jedla bryndzové halušky...“ Bol to malý, smiešny súčet jedného života. Ondrejovi chcelo sa strašne zasmiať, ale práve tá maličkosť, tá smiešnosť zaťala sa mu do srdca. Nič viac si nežiadala tá žena, ktorá skoro šesťdesiat rokov drhla život, nič viac.“
Str.259 „Koreňová posediačky prijala misu. Chytila lyžicu, podniesla ju k ústam; vidiac na nej bryndzové halušky, usmiala sa ešte, ale vložiť do úst nevládala. Ruka jej klesla a ona so šťastným úsmevom na perách odišla spomedzi živých.
A misa bryndzových halušiek, ktoré si tak žiadala, ležala pred ňou ako čudné zmierenie života so smrťou...“
Hlavaj sa išiel prejsť a natrafil na Okolického v noci, v lese. Toho od strachu trafil šľak, ale prežil to. Str.267 „Bol by som ho možno zaškrtil, ale ma ktosi predišiel.“ „Kto?“ „Šľak,“ cvrkol Hlavaj.“
Ľudia sa ďalej spúšťajú
Str.274 „...niektorí začali piť, iní sa oddávali pohlavným rozkošiam, ako a s kým sa kde dalo. Vdovy, v rokoch svojho života, zvádzali nedospelé chlapčiská, dievky sa zháňali za vojakmi. Všetko vyznačovalo sa surovým chvatom, zlými, skoro pomste podobnými prejavmi. Ženy, neplodné na manželskej posteli, vyzývavo nosili svoje bruchá, výrastkovia s odborným posmeškom, pohŕdavo hovorili o miestach ženskosti, dievky bez rozpakov vedeli rozpovedať podrobnosti o noci strávenej s milencom. Všetko bolo odhalené do dna a nad všetkým visel skrivený, zlý úsmev oklamaného človeka.“
Priebeh epidémie červienky:
Str.278 „Dieťa mi je chorô,“ žalovala sa jedna.
„Mne dvoje leží,“ sťažovala sa iná. „I moje“ „I naše.“ „I mne.“....
„Moje už zomrelo.“ „Mne tam dvoje leží.“ „I mne.“ „I moje.“ „I naše...“
Mrva sa snaží pozdvihnúť v ľuďoch nádej, no Létay ich všetkých odplašil. Str.280 „Veľký a nekonečne mocný je boh!“ Ale kostol odpovedal mu prázdnotou. Dekan Mrva pozrel dolu, a keď videl poloprázdne lavice, akoby vyšklbané, vypleté strašnou rukou, padol na kolená, položil čelo do dlaní i usedavo sa rozplakal. A prázdny kostol plakal s ním.“
Evine nemanželské dieťa umrelo na červienku.
Str.281 „Nemanželské dieťa, čo ostalo po Eve Hlavajovej, zomrelo vtedy na červienku. Jediné azda bolo v hojnom počte, za ktorým nik neupustil slzu. V bielej truhličke vyniesla ho Sivonka na cintorín a malý, nepotrebný život bol odstránený spod nôh neuvažujúcich ľudí. Sama Sivonka povedala: „Dobre sa mu stalo.“
Na pijatiku sa dali ja ženy (Matajka horná)
Str.283 „Bol to živý chaos, opravdivý obraz rozbitého ľudstva, akýsi strašný súčet štvorročného šialenstva keď sa opila. Hrešila až sa okná triasli, spievala, tancovala, hneď zas plakala alebo ťahala chlapov a nehanebne sa im otŕčala, podobná rušňu vyskočenému z koľajníc.“
Kristu podviedol Lániy a ona začala chápať dedinčanov.
Str.290 „Smiech treba bolo odložiť nabok, bo tu nebolo kedy sa smiať. Tu sa bolo treba hrýzť a urvať svoj diel bytia. Tak Krista pochopila, prečo dedina súdi a nenávidí. Čo človek, to kus živého sklamania. Veru – vojna mala tisíce rúk a ... obíjala zmysel ich jestvovania.“
Charakteristika dediny
Str.291 „Tu padlo tisíce zámerov, tisíce vybájených svetov zrútilo sa do prachu. Spoločné sklamanie, spoločná bolesť spojovala ľud, zlievala ich v jedinú obruč nenávisti a hnevu, čo hnal mocne, do iných, do nových vekov.
V tej obrovskej obruči Krista sa začala učiť nenávidieť i opovrhovať každým, kto jej nebol rovný. Zanevrela na všetko, čo bolo mimo jej dosahu. Jediná túžba lomcovala ňou: odplatiť, hocijakým spôsobom odplatiť svoju urážku...“
Celý svet sa začína meniť a Okolickému táto zmena naháňa hrôzu
Str.293 „Slová: ,vlasť‘, ’kráľ’, ’hrdinstvo’ odchádzali jedno po druhom ako vypískaní herci z javiska a na ich miesto stavali sa nové: ’republika’, ’prezident’, ’sloboda’, ’komunizmus’.“
Z frontu utekajú vojaci a vracajú sa domov. Najprv sa potajomky zakrádajú, neskôr chodia v hlúčkoch a nakoniec hlučne, opití a za bieleho dňa. Prinášajú zvesti o vzburách a o bezmocnosti vojska. Aj v Ráztokách sa búria
Str.297 „Sloboda, sloboda!“ opakovali a pred nimi otvorilo sa čosi napodiv krásne...“ Str.298 „Pohlušiť pánov!“ volala sedľač po dedinách, volal pracujúci ľud.“
Ilčíčka si bolestne uvedomuje, že jej syn už nikdy nepríde. Str.317 „Bolí to, bolí, oj, bolí a – neprestáva. Tak to bolí, ako keď odtrhneš z jablone posledný puk, ako keď posledné vtáča z hniezda vyhodíš. Ráno je, krásne je, a jabloň je pustá, vzduch voľný a k slnku nemá kto vyletieť. Z puku by konár bol, silná haluz a vtáča by si postavilo nové hniezdo. Máj by bol raz prišiel; na strome haluz biela a v hniezde vtáčence štebotavé.“
Ilčíčka sa úplne pomiatla a dedina sa vzbúrila. Adam Hlavaj, Kramár a ostatní navrátení chlapi v noci zajali 6 vojakov. Domin, ktorému dali 3 z nich do humna ich hlúpo pustí. Ráno sa chlapi chystajú na školu, no nikoho tam nenájdu. Prepustení vojaci boli ostatných varovať a išli sa opevniť na žandársku stanicu. Žandári sa chystali odísť a títo im skazili plány. Chcú počkať na zvyšok vojakov a odísť, no prídu len rozzúrení dedinčania. Vojakov je málo, ale majú zbrane. Vyjde ich veliteľ a pýta sa čo chcú. Z davu vyjde sviatočne oblečená Ilčíčka a pýta si syna. Jeden vojak ju napichne bodákom a zabije. Chvíľu predtým Angyal o sedliakoch povedal:
Str.333 „Ale majú pravdu. ... Trpeli,“ vravel týmže hlasom Angyal, „a to ich teraz ospravedlňuje. Nemajú vzdelania, je pravda, ale aké vzdelanie my vlastne od nich vyžadujeme? Vzdelanie, čo vedie k slepej poslušnosti, vzdelanie, aby som ho tak nazval, poskytované dobytku, keď ho učia chodiť v jarme. .. Na ich mieste ani ja by som iné nerobil.“
Po Ilčíčkinej smrti sa strhne peklo. Vojaci strieľajú, ale dedinčania ich premôžu a trescú. Chytia notára na úteku a dajú ho do potoka. Niekto ho utopí. Vyrabujú Árona aj konzum. A Hlavaj krčmu podpáli. Nastane pokoj.
Str.342 „Lesy síce černeli, ale aj to bola akási priezračná, smutná čerň. Smutná... Čerň oddychu, čerň pokoja.“
Hlavaj sa konečne zasmeje: Str.358 „A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!“
O vojne a vojakoch :
Str.74 (vojaci) „... v šerom svite, panujúcom v skladišti, podobali sa ľuďom postihnutým ťažkou chorobou.“ „V odeve z hrubej vrecoviny, ktorá odstávala od tela, vyzerali ako pohybujúce sa šedivé balíky, stiahnuté cez poly remeňom. Nohy, posťahované ovinovačkami, tŕpli, krk, podopretý tvrdým golierom, bol sťaby vyšpilkovaný; mnohým od neho urobili sa červené, boľavé pruhy, ktoré sa nechceli hojiť. Vravelo sa, že uniformy sú zo žihľavy.“
Str.75 „Tak stávali sa akýmisi úsečnými, priamymi, ich vlastnosti jednodušeli až do primitívnosti. Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca...“
Str.83 „Časom sa stalo, že spoludržanie medzi vojakmi z neznámej príčiny popustilo. Tu potom vzniklo celé peklo zrádzanie, špinavého udavačstva a intríg, ktoré sa často dostali aj medzi dôstojníctvo.“
Str.79 (vojna) „Sentimenty a viera, na udržiavaní ktorých pracovali celé kopy rozličných ustanovizní, zásady, ktoré od malička vštepovali do nich s ukrutnou dôležitosťou, tuná boli pre psa. Rozum a srdce boli zbytočné, svedomie, ľudskosť, škodlivé. Tu sa vyžadovali zvieratá so zdravými hnátmi, rozsrdení býci, ktorí by sa voslep hnali do všetkého. Ak nimi neboli, bolo dosť prostriedkov urobiť ich takými; urobiť z nich stroje, zabíjajúce sa navzájom. Sebavedomie a krásny pocit voľnosti tu mizli ako sneh pod slnkom. Mládenčatá, plné výbojného života, stávali sa tu rozbitými vrakmi bez chuti, bez vôle do života, naočkované vojenskou besnotou, ktorá ich sprevádzala na každom kroku.“
Str.84 „Úhorom ležali mladé, mocné, na plodenie stvorené telá.“
Str.84 „Zdalo sa mu, že svet je jedinou krvavou ranou, jediným výkrikom bolesti.“
Str.85 „Zem pod tisícami bežiacich nôh stenala. Doma plakali hladné deti. ... A noviny písali o víťazstve, o ústupe nepriateľských vojsk... Vojna však trvala ďalej.“
Str.145 „Ranených dovážať neprestali a zdravých kaličili ďalej. Vdov bol plný svet. Viac ako vdov bolo len sirôt.“
Str.295 „Ale satani v ľudskej koži potrebovali na svoju hru živé karty, na pranie svojej špinavej bielizne živé piesty. Vzali do ruky zákon, náboženstvo, spoločenský poriadok a ním surovo znásilnili ľud.“
Autor využíva
- Symboly: rúk – predstavujú silu, moc odvrátiť osud, zvrhnúť moc.
Symbol biča – v 2 významoch bič – vojna v opise Ondreja Koreňa
živý bič – ľudia, ktorí sa búria proti útlaku a šľahajú pánov
Symbolika čísla 3 – napr. tri čierne otvory, tri výstrely, tri jasné obláčiky, tri jasné smrti
- nepriamu a polopriamu reč na vykreslenie vnútorného charakteru postáv:
Str.345 „ ,Hoj, ja vás už nemusím poslúchať, vy mi už nemáte čo rozkazovať,’ ale myslel si: ,Čertvie, ako sa to všetko obráti...’ Preto sa poškriabal za ucho, urobil starostlivú tvár a odvetil: „Veď ja by, pán veľkomožný, ale...“
- metafory a prirovnania:
„Ráztoky, plné kalu a špiny, pod oceľovým povlakom začali sa vybíjať dovnútra.“
„Slová, čo tu a tam odzneli, boli skrivené ako pazúry dravého vtáka...“
- hromadné scény a kolektívnu reč - „Pohlušiť pánov!“ volala sedľač po dedinách, volal pracujúci ľud.“
- paralelu: príroda a postavy (pokoj po rabovaní, Eva Hlavajová, Adam Hlavaj)
- kontrast: postáv a ich vlastností (Kúrňava a Vorčiak, zbabelý Okolický a odvážny Hlavaj, Mrva a Létay, odvážna Ilčíčka a Eva Hlavajová)
- opisy prírody, úvahové pasáže, nepriame opisy vojny – retardujú dej
- stupňovanie: „Na počiatku Ráztočania nechápali ...Tak nechápali Ráztočania dlho ...A nechápali Ráztočania ani neskoršie“; „Ľud dával ...Ľud vedel ...Ľud, pravda, verejne mlčal...“
Obraz dediny je rôzny v oboch častiach.
V prvej časti je to zmes zákerných ľudí, ktorí tnú medzi seba, nenávidia, modlia sa, ale nekonajú podľa kresťanských zásad. Nedokážu pochopiť Evu v jej utrpení. Nikoho nezaujíma jej zúfalstvo a myslia si o nej, že je pokrytecká ako oni. Odsudzujú aj Kúrňavu.
V druhej častí ich prežité utrpenie viac spája, keď vojaci napadnú Kúrňavu berú to ako útok na svoju rodinu a bránia ho. Postarajú sa o Adama Hlavaja a jeho syna Adama.
