Niekedy sme zišli z cesty a pustili sa chodníkom cez smrekový les. Pôda v lese bola mäkká, dobre sa po nej chodilo; nestvrdla od mrazu ako na ceste, ale na tvrdú cestu sme sa nehnevali, lebo na topánkach, na podošvách a opätkoch sme mali klince a klince na opätkoch sa zahryzávali do zamrznutých koľají a v oklincovaných topánkach bolo dobre chodiť po ceste a bolo to osviežujúce. Ale po lesoch chodiť bolo krásne.Hemingway píše vety tak, ako lyrickému subjektu prichádzali do mozgu. V diele sa bežne stáva, že rozhovor, ktorý vedie Henry s nejakou osobou je zrazu preseknutý úplne bezvýznamným súvetím, ktoré nám napríklad oznamuje, že na stene visí veľmi pekný obraz. I keď je informačný prínos takej vety nulový, aj tak je táto časť veľmi dôležitá. Hemingway to nazýval sekvenciou pohybu a faktu, ktoré vytvárali pocit. Keď si Frederick v strede rozhovoru nenápadne všimne, že na stene visí pekný obraz, Hemingway to napíše. Je to skvelá metóda, akou sa dostávame priamo do myslenia lyrického subjektu.

Román je autorovým zúčtovaním so skúsenosťami 1. svetovej vojny, jeho jadro je autobiografické, čo je dobre vidieť napr. na Henryho zranení alebo jeho, i keď nie úplne jasnom, alkoholizme. Využíva reportážne prvky a štýl zbavený akéhokoľvek citového skrášľovania. Hemingwayovská vojna je osudová sila, prírodná katastrofa, pred ktorou neexistuje úkryt, len jeho ilúzia. Vojna nemilosrdne meria každému rovnako. Postava Fredericka sa nepovažuje za hrdinu. Koná si svoje vojenské remeslo v neustálom presvedčení, že táto vojna nemá s ním nič spoločného, nevidí sa mu nebezpečnejšia než vojna v kine. A i napriek tomu, že prišiel na front dobrovoľne, na otázku prečo, odpovedá: „ Nie vždy je na všetko vysvetlenie.“ A v závere ešte raz: „Neviem. Nemal som rozum.“ Hrdinovia väčšiny vojnových diel „stratenej“ generácie sa na základe skúseností s vojnou rozhodnú dezertovať a tým vyjadriť svoj odpor k vojne. Henry nedezertuje preto, aby demonštroval protest proti vojnovému besneniu, ale jednoducho sa rozhodne na vojnu zabudnúť, aby mohol žiť a milovať „obyčajne“ (Uzavrel som separátny mier.). Na okamih unikne, ale toto malé ticho sa nemôže skončiť beztrestne.

Vzťah Henry – Catherine je definovaný a uzavretý vojnou: smrť tu nie je východiskom, skôr iba logickým vyvrcholením dejovej línie. Z pôvodného antimilitaristického zámeru sa román dostáva do existencionálnych rovín, čo sa najviac odlišuje od ostatných diel jeho generácie. Catina smrť navonok vôbec nesúvisí s vojnovým besnením, mohlo k nej dôjsť aj za normálnych okolností v čase mieru. Láska však aj napriek svojej porážke vychádza z tohto nerovného boja víťazne. Tu treba hľadať mravné posolstvo románu.

Dej:
PRVÁ KNIHA
Nachádzame sa na talianskom fronte, kde bojujú Taliani (za pomoci Angličanov a Američanov) proti Rakúšanom počas tretieho roku prvej svetovej vojny. Hlavný hrdina, americký dôstojník Frederick Henry, pracuje ako veliteľ sanitárov. Po návrate z dovolenky (Miláno, Florencia, Rím, Neapol,...) na jar 1917 sa opäť vracia do mesta Gorizia, kde pôsobil od začiatku vojny. Zoznamuje sa so slečnou Catherine Barkleyovou a Helen Fergusovou v anglickom lazarete na okraji dediny. Catherine sa mu zdá veľmi pekná a sympatická a dávajú sa dokopy, i keď on ju naozaj rád nemá. O pár dní po ich zoznámení musí Henry odísť pomáhať na front. Catherine celá zaľúbená mu pri rozlúčke vkladá do rúk svätého Antonka, ochrancu. Sme tesne za frontom. Vedenie sa po dlhej zimnej pauze rozhodlo začať útok. Henry spolu s jeho vodičmi Francom Gordinim, Gavuzzim, Manerim a Pasiinim využívajú posledné chvíle pokoja pred útokom jedením makarónov so syrom. Vtom však zaznie obrovský výbuch zapríčinený rakúskym ťažkým zákopovým mínometom. Henry sa dostáva do provizórneho obväzišťa, kde mu doktor diagnostikoval: ,,Mnohonásobné povrchové zranenie ľavého a pravého stehna a ľavého a pravého kolena a pravého chodidla. Hlboké rany na pravom kolene a chodidle. Lacerácia pokožky na hlave s možnosťou fraktúry lebečnej kosti." Passini na následky zranení umiera, Gordini vyviazol so zraneným plecom a hlavou.
Henry sa tu zdržiava len nakrátko a prevážajú ho do poľného lazaretu ďalej do zázemia. Na druhý deň popoludní ho príde pozrieť jeho spolubývajúci z mesta Rinaldi a podvečer kurát (=katolícky vojenský kňaz), jeho kamarát, ktorý mu priniesol sieť proti komárom, vermont a noviny.
O niekoľko dní je prevážaný do novej nemocnice v Miláne, ktorá je zriadená špeciálne pre Američanov v armáde a v Červenom kríži. Nakoľko americké ošetrovateľky ešte neprišli, posielajú sem aj niekoľko Angličaniek z talianskych lazaretov.

DRUHÁ KNIHA
Frederick prichádza po 48 hodinách do nemocnice v Miláne. Pricestoval ako prvý pacient a niekoľko dní je jediný o koho sa tu 3 sestry starajú. Hlavná sestra sa volá Van Campenová a už na prvý pohľad sa nemajú s Henrym v láske. Ďalšia sestra – slečna Walkerová, je stará príjemná dáma. Tretia sestra menom Gageová je milá a pekná sestrička, ktorá, keď zistí, že si Fred sem tam niečo tajne popije, hneď k nemu pridá: ,,Nikdy nepi sám!"
Lekár však v tejto nemocnici zatiaľ nie je, nakoľko sa nachádza v Lago di Como, a tak skoro celý deň strávi spaním a nudením sa v bolesti.
Nasledujúci deň ráno prichádza Catherine, a Frederick sa do nej bezhlavo zamiluje: (strana 75)
,,Zdravím ťa!" povedal som. Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo. Pozrela ku dverám, videla, že tam nikoho niet, sadla si na posteľ a nahla sa nado mňa a bozkala ma. Privinul som ju a bozkal a cítil som, ako jej bije srdce...
,,Musíš ostať," povedal som. ,,Ó, ty si úžasná!" Šialene som ju miloval. Nemohol som uveriť, že je naozaj tam a pevne som ju držal pri sebe.

Dopoludnie strávili tajným milovaním. Popoludní prišiel do nemocnice lekár a určil postup. Treba šesť mesiacov čakať, kým sa zregeneruje synoviálna tekutina a potom operovať, to je najbezpečnejší postup. Henrymu sa to však vôbec nepáčilo, nechcelo sa mu tak dlho čakať a tak si dáva zavolať ďalšieho chirurga.
O niekoľko hodín prišiel major Valentini a súhlasil, že ho odoperuje nasledujúci deň. Noc strávili dvaja zaľúbenci opäť spolu jedením suchárov, pitím vermútu a milovaním. V tomto okamihu sa Catherine úplne odovzdá Frederickovi: (strana 86)
,,Ale ja poviem, len čo ty budeš chcieť, a vykonám, len čo ty budeš chcieť, a potom už nebudeš chcieť iné dievča, pravda nie?" Dívala sa na mňa veľmi natešene. ,,Vykonám, čo budeš chcieť, a poviem, čo budeš chcieť, a tak budem veľmi úspešná, pravda budem?"
,,Áno."
,,Čo by si chcel teraz odo mňa, keď si už celkom prichystaný?" (príprava na operáciu)
,,Poď opäť do postele!"
,,Dobre. Idem."

Operácia dopadla výborne. Henry sa zotavuje pomerne rýchlo. Onedlho prešla jar, prišlo leto. Vzťah pokračuje výborne. Henry a Catherine trávia každú voľnú chvíľku spolu, prechádzkami po meste, výletmi po okolí (napr. idú na dostihy) a podobne. V septembri a Catherine sa priznáva, že je už tri mesiace tehotná. Fredericka to vôbec neznepokojí, teší sa.
Onedlho dostáva list, že mu končí pobyt v nemocnici 4.októbra toho roku (1917). Avšak na druhý deň mu nepríjemná hlavná sestra Van Campenová nájde alkohol, ktorý skrýval v skrini, a zistí u neho žltačku. Obviní ho, že si žltačku spôsobil alkoholom, a tak prichádza o trojtýždennú dovolenku, ktorá by trvala od 4.10. do 25.10. Henry sa kvôli žltačke z alkoholu vôbec neznepokojuje („Nič sa nestalo, len som prišiel o dovolenku.“), pretože v pití niekedy vidí jediný spôsob, ako sa odpútať od krutej vojnovej reality. Vojna ho „dohnala“ k pitiu.
Dva týždne ležal so žltačkou, až nadišiel deň odchodu. Kúpi si pištoľ a ide s Catherine do staničného hotela, aby strávili ostatné spoločné chvíle jedením sluky a milovaním sa. Sľubujú si, že si budú písať každý deň. O polnoci sa rozlúčia a Frederick nastupuje na vlak.

TRETIA KNIHA
Keď poručík Frederick Henry prichádza na jeseň naspäť do Gorízie, je hmlisto a neustále prší. Dostáva rozkaz a na druhý deň opúšťa dedinu a vydáva sa do frontovej Bainsizze, aby vymenil veliteľa Gina, ktorý je tam už veľmi dlho. Niekoľko dní po príchode sa však nariadi ústup, pretože armáda v tejto oblasti nie je úspešná a nepriatelia tu prelomili frontovú bariéru. Henry sa ocitá naspäť v Gorízií, kde velí trom šoférom, ktorí sa volajú Aldo Bonello, Aymo Bartolomero, Luigy Piani. Majú k dispozícií dve autá, a tak Piani a Hernym obsadia jedno a Aldo s Aymom druhé auto. Ustúpiť sa má do mesta Pordenone, avšak celá operácia je veľmi zdĺhavá a pomalá. Aymo si k sebe do auta vezme dve panny, pretože mu ich je ľúto. Jeho kolega Aldo má zase vpredu vedľa seba dvoch čatárov. Rozhodnú sa, že to risknú a zabočia na bočnú cestu, aby sa tak vyhli hlavnému prúdu ústupu a dorazili do mesta Udine (ktoré im ležalo v ceste) skôr. Zastavia sa v opustenom sedliackom dome na raňajky.