TRETIA ČASŤ
· 1.kapitola „O tom, čo je šťastie“: dej sa odohráva vo väzenskej nemocnici, zdá sa, že Maťo úplne vyzdravel, zoznámil sa tam s jedným mužom, ktorý tiež zabil svoju milú. Maťo tiež rozmýšľa, čo by robil, keby ho neodsúdili a bol by slobodný „Postavil by si nový svet v srdci. Pracoval by tak, že by mu z dlaní nerástla bieda, ale chlieb. Preňho. A dal by aj druhým. Bol by šťastný keby mohol chlieb a dobrotu svojho srdca rozdávať. Silou poslúžiť. Spravodlivým. Vyničil by faloš a klam a krivé slová. Z nich sa rodí nešťastie…“ ; Maťovi príde list od matky, ktorá mu opísala, čo sa prihodilo doma, je smutný, za všetko viní peniaze „Otec zdedil po bratovi z Ameriky peniaze. Požičal ich dajakému podliakovi a ten s nimi zutekal. Pre tie peniaze mi bránili, aby som si vzal za ženu svoju milú. Pre tie peniaze som aj zabil. A tie peniaze zabili otca aj strýka a spálili chalupu…“
· 2.kapitola „Zelený účes jari a rozsudok“: Je súd. Budova súdu je veľmi pochmúrna, okná sú pozatvárané a vonku kvitne jar. Celý bledý tam čaká Maťo na rozsudok, čaká už to najhoršie- smrť. Niekto z porotcov otvoril okno otvoril okno a hneď sa všetko zmenilo, hlavne nálada. „Pri hlasovaní sa ukázalo, že ozaj ten radostný deň mal dobrý vplyv na srdcia porotcov.“ Porota si všetko dôkladne preštudovala, celú tú situácie, list z domu…Trest bol veľmi zhovievavý: dva mesiace väzenia vrátane pobytu vo väzenskej nemocnici, kde dol Matej dva a pol mesiaca, teda zo súdu ho hneď prepustili.
· 3.kapitola „Oráči“: Maťo sa vrátil domov, ich role boli zanedbané, bol by rád keby bola ešte zima, a on mal čas na všetko sa pripraviť- na orbu. Išiel sa pozrieť na zhorený dom, matka ležala chorá u susedov, malý Ondrej musel ísť do služby, kde skúsil tvrdú prácu. Maťo musel predať role, aby mal peniaze na prenájom Dejčíkovej chalupy. Maťo sa snažil čo najrýchlejšie dohnať stratený čas a celá dni obrábal pôdu. „…jar: Maťova jar. Nielen v znamení práce. Bolo to vyznanie životu, ktorý predsa len stojí zato, aby ho človek až do smrti vyžil. Tu? Kdekoľvek! Svet je široký! Svet je krásny! Svet je náš!“ Rozhodol sa zorať, zasiať, vystavať dom, predať koňa.

· 4.kapitola „Škvrna“: „Keď sa Maťo znova narodil pre Kysuce, bol práve taký ako dieťa. Čudoval sa kvetom, že voňajú, stromom, že šumia, práci, že unavuje. Lebo sa vrátil medzi veci, ktoré už boli preňho raz stratené. Mal teraz čisté srdce a to bolo bohatstvo, ktoré jediné mu zostalo z minulých dní. A bolo zvučnejšie a krajšie.“ Maťo sa cítil veľmi dobre až dovtedy, kým stretol Magdinu matku, ktorá mu zase vynadala do vrahov. Maťo je opäť zúfal, všetko sa to vrátilo, všetky myšlienky na Magdu, vraždu, lásku, pomstu…chce sa zabiť sekerou, ale nemá toľko síl v ruke, aby si odťal hlavu. Keď prišiel večer domov čakal ho tam list. Neotvoril ho. Mať videla, že syn nie je vo svojej koži a ten jej neskôr povie, čo sa stalo v hore.
· 5.kapitola „Dlhý úvod k pokute“: Ráno si Maťo prečítal listinu. Pozývajú ho na okresný úrad. Tam je to dlhá cesta a on ju musí prejsť pešo. Po príchode do úradu ho hneď prijímu. Úradník mu vysvetlí, že je obvinený z boľševizmu, že búri ľudí. Maťo spočiatku nevie o čom úradník hovorí, ale potom si spomína na jarmok v Čadci a na četníkov pri hnojení… Ďalej mu úradník vyčíta, že sa nebol prihlásiť po príchode z vojny. Matej musí zaplatiť pokutu 20 korún, ale niet z čoho. Domov išiel vlakom zadarmo, viezli ho kamaráti. Rozprávajú sa o tom, že v Rusku dávajú pôdu. Ale Maťo hovorí: „…Ja aj tak nepôjdem. Hoci je tu na Kysuciach zle- nedobre, a zato predsa žijeme. A držíme si to v hrsti- istotu. Svetom sa túlať za vreckom nádeje- eh, dajte mi pokoj!…To len blázni…“
· 6.kapitola „Najkratšia“: Táto kapitola je len konštatovanie prežitých situácii a nových plánov do budúcnosti. Hovorí sa tu tiež o Maťovom „páde“ „V Maťovi nezmĺkol život. Prežil svoj pád. A ležiac chvíľu pod ťarchou nešťastia, mal dosť času, aby nabral sily k novým výbojom. Aby sa vzpriamil a v novej odvážnej robote dokazoval najsvätejšie právo na život…Maťo znova vstal a ide bojovať, lebo to je zákon pre tých, ktorí majú svalnaté ruky a zdravé hladné zuby…Hoci padal na vlastnej ceste, prišliapnutý ani červiak hrubým podpätkom neprajných okolností, predsa len našiel kus tvrdej hrudy, o ktorú sa oprel a vztýčil k novému úderu a k novému víťazstvu.“
· 7.kapitola „O rukách a o nádeji“: Kapitola sa začína dohováraním tesárov, do začiatku práce zostáva 14 dní, Maťo už naznášal drevo a kamene na základy. Stavba sa začala a radostne pokračovala „Do tých čias, kým skosí všetku úrodu, postavia tesári dom i stodolu a to bude najväčšie víťazstvo v Maťovom živote.“ Maťo si tiež privyrába na Starej Bystrici. Je to ťažká práca, ale nespravodlivo ohodnotená. Tu medzi Maťovými spolupracovníkmi vzniká diskusia o tejto nespravodlivosti, cítiť, že by sa radi vzbúrili, zbili zdieračov, ale potom by sa ľahko dostali do väzenia. Matej sa tam viac nevrátil. Dokončoval prípravu na stavbu domu „A nádej voňala ako zelený rozmarín“

· 8.kapitola „Posledný úder a pád“: „Dielo rástlo pod rukami ako veľká nádej. Píli a sekery sa zahryzovali do trámov, bielych ako dolniacky chlieb…Maťo sa prechádzal poľami a bolo mu tak dobre. Úroda bola toho roku sľubná a dalo sa čakať, že konečne táto žatva dá riadnu náhradu za úmornú prácu“ ; Tesári stále rozprávajú len o tom Rusku. Pošlú Maťa po fľašu pálenky „Ešte je čas, chlapi, mohli by ste sa naslopať a vystavali by ste mi krivú chalupu.- Ech, čuš! Nemálo chalúp sme už postavili. A nemálo pohárikov sme do seba vyvrátili…“ ; Maťo teda utekal požičať pálenku od krčmára a keď išiel naspäť strhla sa veľká búrka, prietrž mračien, začal padať ľad a pršalo celé tri dni. Povalilo mu celú úrodu „Obilie zmlátené do zeme, urvané klasy, obalené blatom…“ a hrady na dome. „Bola to veľká rana a nedozerné nešťastie. Nevedela zlomiť len stvol trávy a ovsa… Maťo sa zlomil v kolenách…a padol obličajom na studenú a mokrú zem, lebo nechcel vidieť skazu vlastného života“ ; to bol posledný Matejov pád;
· 9.kapitola „Román sa končí( a predsa sa ešte vždy len začína)“: slnko už vysušilo všetku povodeň a sedliaci opäť vyšli na svoje polia „Po cestách, ktorými sa nedávno valilo nešťastie, dnes znova išli ľudia s novou nádejou do práce.“ Maťo nemohol nič robiť, musel len čakať, preto odišiel pracovať do píli. Tam sa stretáva s Mackovčiakom a rozprávajú sa o tej pôde v Rusku. Chvíľu váha aj Maťo „Ale potom zas akosi… parom ho vie, srdce zabolelo, pri srdci pichlo, myslí si: A či nadarmo sme jalovce klčovali, kamene vykopávali, ruky do krvi zodierali, a či nadarmo z poľany záhonky ako…ako soplíky, uzučké… Veď tých rúk škoda by bol, tých, tých, čo sa zodrali na kameni Kysúc, aby…druhý sial…“ ; Maťo zostáva doma, čaká na svoj osud na zemi svojich predkov… „Zohýna sa Maťo, drobí hrudku, mazná sa so zemou, a prsty tak…nevdojak…hladkajú, parom ho vie…Hovoriť by chcel, akýsi žiaľ vyplakať za všetko, čo bolo, umodlikovať to, čo ešte l