Osvietenstvo bolo spoločenské a myšlienkové hnutie, ktoré malo protifeudálny a proticirkevný charakter. Vyjadrovalo názory nastupujúcej spoločenskej vrstvy podnikateľskej (buržoázia), právo jednotlivca na nezávislosť myslenia, na slobodu presvedčenia. Osvietenstvo postavilo proti viere rozum, proti dogmám a poverám postavilo zmyslovú skúsenosť a poznanie. Kládlo dôraz na vzdelanie a fungovanie vesmíru vysvetľovalo na základe fyzikálnych zákonov. Osvietenstvo vzniklo vo Francúzsku, najznámejšími predstaviteľmi boli Voltaire a tzv. encyklopedisti (Diderot, Montesquieu, J.d’Alembert). Boli to vedci, ktorí zostavili 1. encyklopédiu na svete pod názvom Encyklopédia alebo racionálny slovník vied, remesiel a umení. Na Slovensku osvietenstvo prichádza v čase panovania Márie Terézie, ale hlavne neskôr Jozefa II., ktorí boli považovaní za tzv. osvietenských panovníkov, čiže tých, ktorí si uvedomili nutnosť zmeny pomerov v ríši, predovšetkým hospodárstva, politiky a kultúry. Z tých najdôležitejších reforiem – školská, Jozef II. zrušil žobravé mníšske rehole, ktoré nevykonávali žiadnu prospešnú činnosť (nevyučovali, nestarali sa o chorých,...), skonfiškoval im majetok. Vydal Tolerančný patent, ktorým zrovnoprávnil všetky náboženstvá v krajine, čo znamenalo koniec prenasledovania protestantov. Zrušil nevoľníctvo, čím nastal pohyb obyvateľstva do miest, kde začal rozvoj remesiel a hlavne vzdelanosti. Prenikanie osvietenských myšlienok na Slovensko zasiahlo predovšetkým inteligenciu, pretože ostatné spoločenské vrstvy boli odnárodnené. Inteligencia sa pod ich vplyvom začala zaujímať o otázky národa a jeho postavenia v štáte, o vzdelanie ľudu v jeho rodnom jazyku a o otázky spisovného jazyka. Jednotný spisovný jazyk mohol umožniť šírenie vzdelanosti, vznik národnej literatúry a pomocou týchto literatúr bolo možné upevňovať národné vedomie. Situácia však zatiaľ bola taká, že národ bol rozdelený na 2 časti. Na katolíkov, ktorí používali ako spisovný jazyk slovakizovanú češtinu a na evanjelikov, ktorí používali spisovnú češtinu.

Ako prvý sa pokúsil o vytvorenie jednotného spisovného jazyka –bajzovčinu Jozef Ignác Bajza. Bol to jazyk, ktorý obsahoval české prvky a prvky západoslovenského nárečia z okolia Trnavy. Nevytvoril tomuto jazyku žiadne pevné gramatické pravidlá, nebol zrozumiteľný pre ostatné časti národa žijúce na severe a východe Slovenska. Tento jazyk sa neujal, ide o prvý neúspešný pokus o kodifikáciu spisovného jazyka. Podarilo sa mu však napísať prvý slovenský román René mládenca, príhody a skúsenosti. Je to opis zážitkov a dobrodružstiev syna bohatého benátskeho kupca Reného z ciest po Európe. V 1.časti sú to príbehy z Turecka, Egypta a Talianska, v 2.časti cez Viedeň prichádza na Slovensko. Putuje po dedinách, aby sa bližšie zoznámil so slovenským ľudom a ich životom. Táto časť má jednoduchšiu kompozíciu, pôsobí ako výchovný román. René prežíva rozličné príhody, v ktorých sa odhaľujú chyby všetkých spoločenských vrstiev od poddaných až po zemepánov, dokonca aj cirkvi, ktorá preto dielo zakázala. Román je napísaný bajzovčinou. Bajza napísal aj dielo Slovenské dvojnásobné epigramatá, ktoré pozostáva z dvoch zväzkov. Kniha obsahuje epigramy s rýmom i bez rýmu. Cieľom bolo pranierovanie ľudských slabostí.
Po neúspešnom pokuse Bajzu prišiel Anton Bernolák. Bol to rodák z Oravy, študoval v Bratislave na generálnom seminári. Zaslúžil sa o 1.úspešnú kodifikáciu spisovnej slovenčiny v roku 1787. Za základ si zobral kultúrnu západoslovenčinu tzn.reč trnavských vzdelancov, pretože západ Slovenska bol vtedy centrom slovenskej kultúry a vzdelanosti. V Trnave bola univerzita a tu sa sústreďovala inteligencia. Bernolák obohatil tento o prvky stredoslovenských nárečí. Bernolákovčinu podoprel aj jazykovednými dielami:

- Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách – tu zdôvodnil kodifikáciu, výber jazyka a navrhol pravopis, ktorý vychádzal z foneticko-fonologických princípov (píš ako počuješ). Každá hláska mala svoj znak a mäkkosť alebo dĺžku bolo treba vždy označiť. Oproti západoslovenčine uzákonil výnimku vo výslovnosti (de, te, ne, le a ľ sa vyslovovali mäkko).
- Gramatica slavica (Slovenská gramatika) – uzákonil základné gramatické pravidlá a použil prvé slovenské gramatické názvoslovie, ktoré sa však neujalo.
- Slovár slovenský – česko – latinsko – nemecko – uherský – 5 jazyčný 6 zväzkový slovník, obsahuje slová i celé slovné spojenia z týchto jazykov. Mal slúžiť Slovákom na lepšie učenie cudzích jazykov.
Bernolákovčinu uviedol do života Juraj Fándly svojím spisom Dúverná zmlúva mezi mňíchom a ďiáblom - satirické veršované dielo, ktorým obhajoval reformu Jozefa II., konkrétne zrušenie žobravých reholí, ktoré nevykonávali žiadnu prospešnú činnosť, starali sa len o bohatstvo kláštorov a snažili sa držať ľud v nevedomosti. Vyšli len prvé 2 zväzky, ďalšie 2 cirkev zhabala. Kniha je rozhovorom medzi uštipačným, ale vzdelaným diablom Tintinilom a konzervatívnym mníchom Atanáziom. Paradoxné je, že autor je farárom, ale hovorí ústami diabla.
Zásluhou Bernoláka a Fándlyho v roku 1792 vznikla učená spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo. Bolo to voľné združenie spisovateľov a predplatiteľov tovarišstvom vydávaných kníh v bernolákovčine. Sídlo malo v Trnave, ale po celom Slovensku existovali viacerá pobočky. Vytvorilo vhodné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry, ale v roku 1800 postupne zaniklo.