ÚVOD
Hoci je takmer storočné, nezaslúži si Chalupkovo „Kocúrkovo“, aby bolo vytisnuté z pôvodného slovenského repertoáru a uložené do múzea ako hra historického významu. Veď ešte stála žijú takí Tesnošilovia i páni z Chudobíc, ešte vždy sa nájde na Slovensku nejaké Kocúrkovo.
Ján Chalupka v diele kritizuje nedostatok národného povedomia v remeselníckych rodinách, dlhodobé odnárodňovanie zemanov, a úzkoprsosť malomestského prostredia. Prvýkrát v dejinách slovenskej literatúry vytvára charakter národoveckého učiteľa, oživuje jánošíkovskú tradíciu postavami zbojníkov. Chalupka charakterizuje a zosmiešňuje svojich hrdinov nielen správaním, ale aj ich menami, napr. čižmár Tesnošil, pán z Chudobíc, učiteľ Svoboda...
Dielo bolo uvedené v roku 1830 pri otvorení prvej slovenskej stálej ochotníckej scény v Liptovskom Mikuláši, ktorej zakladateľom bol Gašpar Fejérpataky – Belopotocký. V štyridsiatych rokoch vznikli aj početné študentské ochotnícke krúžky, ktorých najobľúbenejšími hrami boli tiež diela Jána Chalupku.
A prečo som si za námet mojej seminárnej práce vybrala práve Kocúrkovo? Dôvodov je hneď niekoľko. Toto dielo nie je priveľmi rozsiahle, zaujal ma referát spred 2 rokov o Kocúrkove a myslím, že by mi to mohlo nejako pomôcť pri maturitných skúškach. Veselohru Kocúrkovo by som dnes už mohla poradiť ostatným spolužiakom prečítať, lebo je skutočne zaujímavá.

JÁN CHALUPKA
Život a dielo
V oblasti slovenskej dramatickej literatúry položili sa zásluhou výrazného talentu Jána Chalupku v tomto období základy dramaturgicky stále živej umeleckej tradície. Bol zároveň prvým spisovateľom, ktorý sa pokúsil priblížiť literatúru života a podať pravdivý obraz súčasného života národa. Chalupka vytvoril divadelne nosný typ satirickej frašky, pričom svoje prostredie a svoje postavy objavil už prvou hrou Kocourkovo, anebo Jen abychom v hanbě nezustali (1830). Väčšina postáv z prvého diela prechádza aj do ďalších Chalupkových dramatických diel, ktoré nasledovali v tridsiatych rokoch pomerne rýchlo za sebou: Všecko naopak, aneb Těsnošilova Anička se žení a Honzík se vydává (1832); Trasořitka, aneb stará láska se předce dočekala (1833); Třinácta hodina, aneb však se nahledíme, kdo bude hlásníkem v Kocourkově (1835); Starouš plesnivec, aneb Čtyry svadby na jednom pohřebě v Kocourkově (1835). Hry pôvodne napísal po česky, až neskúr ich poslovenčil. Chalupkova satira je skôr humorne výsmešná než tragicky krutá, preto jej najoptimálnejšie vyhovoval útvar dramatickej frašky. Pravda, tento „slovenský Voltaire“ (nazval ho tak slovinský slavista Bartolomej Kopitar) nebol len racionalisticky ironickým satirikom, ale aj slovanský vlastencom. Svoju národnú ideovú orientáciu vyjadroval nepriamo prostriedkami jazykovej komiky.
Chalupka si uvedomoval, že vedúcou silou spoločenského života namiesto upadajúceho zemianstva sa môže stať iba meštianstvo, preto sa vo svojej tvorbe obracal k tejto spoločenskej triede. Svojimi veselohrami jej chcel nastaviť krivé zrkadlo, aby poukázal na jej nedostatky a aby tak pomohol mešťanom zbaviť sa ich. Meštianstvo zbavené týchto chýb by mohlo ozdraviť spoločenský život. Nielen odkrýva chyby a vysmieva sa im, ale vytvára aj kladné postavy, ktoré reprezentujú nový spoločenský život svojim vzdelaním, šľachetnosťou, ľudským a národným sebavedomím, príklonom k zdravým silám spoločnosti, ktoré predstavuje ľud a jeho tradície.

Ján Chalupka poznal slovenský život ako nikto pred ním. Biedu rechtorského úradu, chudobný, no veselý študentský život, malicherné klebetenie, opičenie sa po cudzine, odrodilstvo, malomestskú pýchu. Všetko toto zaži, precítil, zobrazil. Matere nerozumne vydávajúce svoje dcéry, otcovia dolu hrdlom lejúci tvrdo nadobudnutú dedovizeň, ohovárajúce susedy, na „ercíhunk“ posielané deti, lieskovicou učiaci rechtori, maďarizujúci, ale po maďarsky nevediaci inšpektori: to je svat Chalupkových diel.
Význam Chalupkových diel bol pre náš spoločenský život hlboký. Tesnošilov, pánov z Chudobíc, Bendegúzov sa to na dedinách rojilo. Mnohí sa odvrátili a zatvrdli, no nejeden z nich si našiel chodník k národnému životu.
Dlho neznámy satirik avšak zanechal hlbšie stopy v živote než v písomníctve, lebo umelecká stavba jeho diel sa ešte nemohla porovnávať s inými dielami z Európy, alebo aj s neskoršími slovenskými. Avšak jeho už menované diela, ku ktorý ďalej patria napríklad Huk a Fuk, činohra Dobrovoľníci a veselohra Juvelír ( napísal ju ako sedemdesiatročný) ešte dodnes zabávajú obecenstvo v ochotníckych a dnes aj profesionálnych divadiel. U maďarského publika je rovnako obľúbený jeho Vén szerelmes (originál Starúša pliesnivca), ktorý Chalupka vyhral dramatickú cenu; a cudzina, najmä nemecky čítajúca, sa dlho kochala na donquijotáde: Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint (roku 1841, vyšla anonymne) kypiacej cervantesovským humorom.