Je to smer ktorý v reakcii na baroko zdôrazňuje jednoduchosť, strohosť, stálosť. Je oproti baroku statickým slohom. Rovnako ako renesancia sa vracia k antickým ideálom. Študuje prírodu a človeka, no vždy však zdôrazňuje čo je na človeku a prírode nemenné- stále. Rovnako ako v neskorej antike aj klasicizmus vytvára kánony- pevné vzory, normy pre umenie. Vo Francúzsku vzniká v 17. stor. silný absolutistický štát (Ľudovít IIV), ktorý obmedzil moc šľachty- feudálov. Systém centralizovaného štátu vtlačil aj kultúrnej tvorbe jednotný, celonárodný ráz. Umelecký štýl ktorý sa vytváral v týchto podmienkach bol klasický v súvislosti s racionalistickou filozofiou René Descartesa (Cartesius- karteziánsky, 1596- 1650), urobil klasicizmus základom svojho ponímania človeka a sveta rozumom. Proti mysticizmu baroka a neprirodzenosti jeho štýlu požadoval klasicizmus rozumový poriadok, krásu videl v pravde a pravdu v zobrazení „podľa prírody“. Chápanie „rozumu“ a „prírody“ bolo však abstraktné a často sa prispôsobovalo potrebám dvorskej spoločnosti.
Oproti individualizmu zdôraznil klasicizmus myšlienku povinnosti podriadenie súkromných záujmov veciam verejným. Úsilie o pevný poriadok dalo umeniu pevné predpisy, všetko malo zodpovedať princípom podľa akých boli rovnako, geometricky striktné stromy v sadoch. Vzorom k usporiadaniu malo byť antické umenie, literatúra bola rozdelená na vysokú a nízku. Prísne sa oddeľovala komika a tragičnosť. K vyšším žánrom patrila v lyrike óda, v epickej poézii epos, v dráme tragédia. Vyššie žánre mali zobrazovať život vyšších vrstiev (vladárov, vojvodcov,…), pričom všetky námety boli prevzaté z antických dejín a mytológie. Komično bolo vyhradené nižším žánrom a len v nich sa mohli objavovať postavy neurodzené a námety zo súčasnosti. K nižším žánrom patrila v epike bájka, v lyrike epigram a satira a v oblasti drámy komédia.
Autorom najznámejšej normatívnej poetiky je Nikolas Boileau (1636-1711) a jeho dielo sa volá Umenie básnické (1674). V súlade s klasicistickou literatúrou je dielo veršované.

Klasicistická dráma dodržiava tri jednotky:
· jednotku času- tzn. celý príbeh sa musel odohrať v priebehu 24 hodín;
· jednota miesta- tzn. dej sa musel odohrať na jednom mieste;
· jednota deja- tzn. dej nesmel mať odbočky ani žiadne vedľajšie motívy;

V klasickej tragédii dominujú dlhé monológy, charaktery hrdinov sa ozrejmujú skôr slovnými prejavmi než jednaním. Časté sú postavy tzv. rezonérov.