Ich úlohou bolo komentovať dej a vyjadrovať autorove názory. Shakespearova dráma v ktorej sa miešalo komično s tragičnom, v protiklade proti všetkým formám a jednotám, bolo v klasicizme považované za barbarské. Typickým veršom klasicistickej tragédie, ktorá bola vždy veršovaná, bol alexandrín- rýmovaný , dvanásťslabičný verš so stálou dierézou (hranica medzi veršami spadajúca medzi slová) po šiestich slabikách. Dvanásťslabičný verš sa niekedy striedali s trinásťslabičnými.
Pierre Corneile (1606-1684)- v jeho tragédiách dominuje konflikt medzi citom a povinnosťou v ktorých musí cit odstúpiť. V dráme Cid (1636), ktorý tématicky vychádza zo starších španielskych povestí, je touto povinnosťou dodržanie rodovej morálky. Rodrigo- Cid zabije otca svojej milej pretože urazil jeho otca. Chiména , hoci Rodriga miluje, žiada jeho smrť. Rozuzlenie je však po zásahu kráľa zmierlivé.
Po hrdinských tragédiách Corneliových vytvoril Jean Razin (1639-1699)tragédiu psychologickú, v ktorej sa Cid a ideál harmónie stretávajú s egoistickými vášňami často stelesňovanými v postavách vladárov. Antické námety Racine upravuje v duchu psychológie súčasných postáv z dvorského prostredia. Racine zobrazuje zhubné pôsobenie živelnej vášne ktorá ničí tých čo jej podľahnú i ľudí im blízkych. V najznámejšej tragédii Faidra (1677) spracoval antický motív. Žena ktorá miluje nevlastného syna ktorý keď ju odmietne, obviní ho a zabije.
Životnej realite sa viac priblížili nižšie žánre ktoré neboli tak pevne zviazané pravidlami a v ktorých sa mohol prejaviť širší, demokratickejší a kritickejší pohľad na svet. To sa týka Jeana de La Fonteina (1621-1695) a Moliéra.
La Fontain nastavil v dvanástich knihách veršovaných Bájok (1668-1694) satirické zrkadlo dvorským mravom ako boli: pokrytectvo, ľstivosť, intrigy, dvojaká spravodlivosť, kráľova samoľúbosť, etc. Najväčším francúzskym dramatikom 17. stor. a najvplyvnejším európskym autorom veselohier, komédií bol Moliér (1622-1673) Jean Babtiste Poquelin. Bol synom zámožného mešťana ktorého od mladosti priťahovalo divadlo preto odmietol pokračovať v otcovom povolaní. Aby nerobil rodine hanbu zmenil si meno. Trinásť rokov cestoval po francúzskom vidieku ako herec, režisér a nakoniec i riaditeľ kočovnej divadelnej spoločnosti pre ktorú začal písať frašky a komédie.