Napriek tomu že má už 60 rokov, chce sa oženiť s mladučkou Marianou, hoci vie že ju miluje jeho syn Kleantes ktorého chce oženiť s bohatou vdovou. Dcéru Elišku chce vydať bez vena za starnúceho boháča Anzelma. Eliška má rada však Valéra ktorý je u Hanzelma správcom a ktorí sa vtiera Harpagonovi do priazne nielen tým že mu slúži bez nároku na mzdu ale že mu aj na oko bezcharakterne podlieza. Premenu Harpagonovho postoje spôsobuje až strata 30 000 dukátov ktorú ma na svedomí intriga kleantovho sluhu. Výmenou za tieto peniaze sa Harpagon rád vzdáva nároku na Marianu a keď sa nakoniec ukáže že Valér a Mariana sú Anzelmove deti, nič nenamieta proti ich sobášu s Kleantom a Eliškou. Osvietenstvo.

Osemnáste storočie bolo vo Francúzsku znamením rozhodujúceho boja meštianstva proti feudalistickému poriadku ktorý sa stal brzdou ďalšieho vývoja a proti jeho hlavnej ideologickej opore katolíckej cirkvi. Tento zápas pokroku s tradíciou, poznania a slobodného uvažovania s predsudkami a dogmami vošiel do dejín myslenia a literatúry pod názvom osvietenstvo. Osvietenstvo naväzuje na myšlienky renesancie a rozvíja tradície racionalizmu. Mnohé podnety prinieslo anglické osvietenstvo (filozof John Locke 1632-1704). Osvietenský kult rozumu nieje už oporou absolutistického systému ale prostriedkom jeho kritiky. Neporiadky a vykorisťovanie sú osvietenstvom označované za „nerozumné“ a preto odmietané. Osvietenci proti feudálnemu systému násilia a prinucovania hlásajú právo človeka na slobodný život a rozhodovanie. Dôvera v rozum im dodáva presvedčenie o neustálom pokroku a je základom ich optimizmu, i keď na poli spoločenských vied väčšími idealistami a verili že spoločnosť je možné zmeniť samotným objavením a dodržiavaním rozumných zásad (viď. Utópie v renesancii), predsa pripravovali vo Francúzsku i v celom svete pôdu pre revolúciu.
18. stor. býva vo Francúzsku nazývané aj storočím filozofov. Činnosť osvietencov však bola všestranná, väčšinou boli súčasne spisovateľmi, filozofmi, publicistami, historikmi i moralistami. Niektorí osvietení spisovatelia využívajú formy i štýl klasicizmu (napr. voltairove tragédie) väčšinou však klasicistické predpisy a normy prestávajú vyhovovať novej situácii. Tak ako sa rozrušoval svet feudálnych spoločenských noriem a hodnôt, rozrušoval sa aj svet ustálených umeleckých foriem.