Pribúdajú satirické žánre, v tradičných hrdinských obsahom sa objavujú komické rysy, vážny dej býva vyrozprávaný všedným, nepatetickým a karikujúcim slohom- vznikajú predpoklady a podmienky pre nový román.
Najznámejším z osvietencov bol Volteire (1694-1778, vlastným menom Francois- Marie Arouet) bol historikom, filozofom, dramatikom, básnikom, publicistom, prozaikom. Vo svojich protityranských drámach namierených proti despotizmu a fanatizmu napĺňal klasicistické formy celkom novým obsahom. Jeho filozofické poviedky sú písané jasným, vecným ale ironickým štýlom. V próze Caudit (1759) podrobil satire módne a lacné optimistické učenie o vševládnucej harmónii a božej prozreteľnosti, o tom že všetko na svete je správne zariadené a že každé zlo je na niečo dobré. Tieto teórie konfrontoval s tragikomickými príbehmi hlavného hrdina Caudida. Volteir je tiež autor smiešneho hrdinského eposu Panna (1762). Paroduje v ňom mučeníctvo- náboženskú predstavu panenstva ktorú z histórie francúzskej národnej hrdinky Jean d´Arc vytvorili kňazi. Smiešnohrdinský epos je paródiou na epos hrdinský. Zvláštna druh komiky vzniká použitím formy (štýlu), určenej pre vznešené témy, a nízkeho obsahu. Takáto heroikomika je typická pre 17. a 18. stor., najmä pre osvietenské formy klasicizmu (za smiešnohrdinský môžeme považovať aj grécky epos Vojna žiab a myší).
Mladšia generácia osvietencov býva označovaná oko tzv. encyklopedisti. Veľká encyklopédia (1751-1765) zahrnula všetky dovtedy známe vedomosti o svete a pokúsila o jeho prvý vedecký výklad. Jej vydávanie bolo významným a odvážnym krokom v čase keď oficiálne vládlo cirkevné učenie a rozumové, kritické skúmanie bolo potláčané v mene viery a božej prozreteľnosti.
Autori Encyklopédie boli väčšinou ateisti a materialisti. Na Encyklopédii sa podieľali všetci vtedajší veľký francúzsky učenci a myslitelia. Hlavným redaktorom bol spoločne s matematikom D´Alambérom, Deni Diderot (1713-1784). Vedomie a myslenie sa u človeka chápe ako produkt vysoko organizovanej hmoty, ľudské vnímanie prirovnáva ku klávesom piána do ktorého bije príroda ktorá nás obklopuje. Idealistické myslenie prirovnáva k piánu ktoré akoby zošalelo a začalo si myslieť že všetko dianie sveta prebieha len v ňom. Ako umelecký kritik Diderot bojoval proti všetkým konvenciám v hereckom prejave a mnohými svojimi umeleckými požiadavkami rozbíjal strnulosť klasicistických noriem. Je aj autorom niekoľkých próz ktoré vyšli po jeho smrti: dialogizovaného románu o vypočítavom príživníkovi Rameanov synovec (1762); próza Mníška (1760), písané vo forme rozprávania dievčaťa ktoré bolo násilím prinútené žiť a znášať príkoria v kláštore; a živého rozprávania životaschopného sluhu s pánom v románe Jakub Fatalista (1773). V románovom dialógu sa čitateľ dozvedá o putovaní Jakuba a jeho pána, ale dôvod ich cesty, smer a cieľ je neznámy.