Klasicizmus a osvietenstvo

Je to smer ktorý v reakcii na baroko zdôrazňuje jednoduchosť, strohosť, stálosť. Je oproti baroku statickým slohom. Rovnako ako renesancia sa vracia k antickým ideálom. Študuje prírodu a človeka, no vždy však zdôrazňuje čo je na človeku a prírode nemenné- stále. Rovnako ako v neskorej antike aj klasicizmus vytvára kánony- pevné vzory, normy pre umenie. Vo Francúzsku vzniká v 17. stor. silný absolutistický štát (Ľudovít IIV), ktorý obmedzil moc šľachty- feudálov. Systém centralizovaného štátu vtlačil aj kultúrnej tvorbe jednotný, celonárodný ráz. Umelecký štýl ktorý sa vytváral v týchto podmienkach bol klasický v súvislosti s racionalistickou filozofiou René Descartesa (Cartesius- karteziánsky, 1596- 1650), urobil klasicizmus základom svojho ponímania človeka a sveta rozumom. Proti mysticizmu baroka a neprirodzenosti jeho štýlu požadoval klasicizmus rozumový poriadok, krásu videl v pravde a pravdu v zobrazení „podľa prírody“. Chápanie „rozumu“ a „prírody“ bolo však abstraktné a často sa prispôsobovalo potrebám dvorskej spoločnosti.
Oproti individualizmu zdôraznil klasicizmus myšlienku povinnosti podriadenie súkromných záujmov veciam verejným. Úsilie o pevný poriadok dalo umeniu pevné predpisy, všetko malo zodpovedať princípom podľa akých boli rovnako, geometricky striktné stromy v sadoch. Vzorom k usporiadaniu malo byť antické umenie, literatúra bola rozdelená na vysokú a nízku. Prísne sa oddeľovala komika a tragičnosť. K vyšším žánrom patrila v lyrike óda, v epickej poézii epos, v dráme tragédia. Vyššie žánre mali zobrazovať život vyšších vrstiev (vladárov, vojvodcov,…), pričom všetky námety boli prevzaté z antických dejín a mytológie. Komično bolo vyhradené nižším žánrom a len v nich sa mohli objavovať postavy neurodzené a námety zo súčasnosti. K nižším žánrom patrila v epike bájka, v lyrike epigram a satira a v oblasti drámy komédia.
Autorom najznámejšej normatívnej poetiky je Nikolas Boileau (1636-1711) a jeho dielo sa volá Umenie básnické (1674). V súlade s klasicistickou literatúrou je dielo veršované.

Klasicistická dráma dodržiava tri jednotky:
· jednotku času- tzn. celý príbeh sa musel odohrať v priebehu 24 hodín;
· jednota miesta- tzn. dej sa musel odohrať na jednom mieste;
· jednota deja- tzn. dej nesmel mať odbočky ani žiadne vedľajšie motívy;

V klasickej tragédii dominujú dlhé monológy, charaktery hrdinov sa ozrejmujú skôr slovnými prejavmi než jednaním. Časté sú postavy tzv. rezonérov.

Ich úlohou bolo komentovať dej a vyjadrovať autorove názory. Shakespearova dráma v ktorej sa miešalo komično s tragičnom, v protiklade proti všetkým formám a jednotám, bolo v klasicizme považované za barbarské. Typickým veršom klasicistickej tragédie, ktorá bola vždy veršovaná, bol alexandrín- rýmovaný , dvanásťslabičný verš so stálou dierézou (hranica medzi veršami spadajúca medzi slová) po šiestich slabikách. Dvanásťslabičný verš sa niekedy striedali s trinásťslabičnými.
Pierre Corneile (1606-1684)- v jeho tragédiách dominuje konflikt medzi citom a povinnosťou v ktorých musí cit odstúpiť. V dráme Cid (1636), ktorý tématicky vychádza zo starších španielskych povestí, je touto povinnosťou dodržanie rodovej morálky. Rodrigo- Cid zabije otca svojej milej pretože urazil jeho otca. Chiména , hoci Rodriga miluje, žiada jeho smrť. Rozuzlenie je však po zásahu kráľa zmierlivé.
Po hrdinských tragédiách Corneliových vytvoril Jean Razin (1639-1699)tragédiu psychologickú, v ktorej sa Cid a ideál harmónie stretávajú s egoistickými vášňami často stelesňovanými v postavách vladárov. Antické námety Racine upravuje v duchu psychológie súčasných postáv z dvorského prostredia. Racine zobrazuje zhubné pôsobenie živelnej vášne ktorá ničí tých čo jej podľahnú i ľudí im blízkych. V najznámejšej tragédii Faidra (1677) spracoval antický motív. Žena ktorá miluje nevlastného syna ktorý keď ju odmietne, obviní ho a zabije.
Životnej realite sa viac priblížili nižšie žánre ktoré neboli tak pevne zviazané pravidlami a v ktorých sa mohol prejaviť širší, demokratickejší a kritickejší pohľad na svet. To sa týka Jeana de La Fonteina (1621-1695) a Moliéra.
La Fontain nastavil v dvanástich knihách veršovaných Bájok (1668-1694) satirické zrkadlo dvorským mravom ako boli: pokrytectvo, ľstivosť, intrigy, dvojaká spravodlivosť, kráľova samoľúbosť, etc. Najväčším francúzskym dramatikom 17. stor. a najvplyvnejším európskym autorom veselohier, komédií bol Moliér (1622-1673) Jean Babtiste Poquelin. Bol synom zámožného mešťana ktorého od mladosti priťahovalo divadlo preto odmietol pokračovať v otcovom povolaní. Aby nerobil rodine hanbu zmenil si meno. Trinásť rokov cestoval po francúzskom vidieku ako herec, režisér a nakoniec i riaditeľ kočovnej divadelnej spoločnosti pre ktorú začal písať frašky a komédie.

V dobe keď bol prijatý do kráľovských služieb dobre poznal pomery v tedajšom Francúzsku od ktorého bola dvorská spoločnosť už dlhšiu dobu odtrhnutá.
Pre svoje ľudové a meštianske obecenstvo využíval tradície ľudových frašiek, ktoré boli veľmi populárne už od stredoveku. Čerpal však aj s autorských komédií počínajúc už Plautom pod vrtkavou kráľovou ochranou viedol ťažké boje s dvorskou reakciou a zomrel prekliaty cirkvou. V komédii Škola žien (1662) bohatý meštiak Arnolf, ktorý si práve kúpil šľachtický titul vychováva pre seba budúcu manželku v nevedomosti bázni božej. Osvojené dievča živí a šatí a preto ju považuje za svoj majetok. Nestará sa o jej rozumový a citový život, toto u moliérových ženských postáv vždy vedie k použitiu ľsti, nevery alebo prinajmenšom vzdoru. Anežka, spočiatku naivná, sa vzoprie, Afnolfovým starosvetským morálnym zásadám. Päť rokov bojoval Moliér o svoju hru Tartuffe (1664). Svoju najodvážnejšiu komédiu, zakazovanú a prenasledovanú, ktorú musel dvakrát prepracovať. Hra demaskovala pokrytecké svätuškárstvo stelesnené titulnou postavou. Mierila na cirkev a špicľovský udavačský systém mocných cirkevných organizácií ktoré prenikali do rodín. Tartuffe si získal neobmedzenú dôveru meštiaka Orgona. Ovláda ho a získava moc nad jeho rodinou. Zvádza jeho ženu, má si vziať jeho dcéru. Márne sa členovia rodiny, zachovávajúci si zdravý rozum, snažia Orgona upozorniť a varovať. Ten dokonca na Tartuffa prepíše svoj majetok a len kráľov zásah zabráni zničeniu rodiny. Takéto náhodné rozuzlenie je u Moliéra časté. Umožňovalo zachovať komédii veselý ráz bez násilného polepšovania charakterov.
V súvislosti z bojom o Tartuffa, vznikla i hra Don Juan, ktorého titulnú postavu Moliér poňal ako tip rozmarného, programovo pokryteckého šľachtica.
Reakciou na Tartuffa je i tragikomicky ladený Misantrop. Poznamenaný rozčarovaním nad nespravodlivosťou, povrchnosťou a vypočítavosťou ktorá vládne pri dvore.
Moliér nemieril svojou satirou len proti šľachticom a cirkvi ale aj proti rodiacim sa meštiackym vzťahom.
V komédii chudák manžel (1668) o klamanom manželovi Dandinovi sa autor vysmial tak šľachte, ktorá predávala meštiakom svoje tituly, ale aj bohatému mešťanovi ktorí si myslel že si môže za peniaze kúpiť aj cit a lásku dievčaťa zo schudobnenej šľachtickej rodiny.
Lakomec (1668) je charakterová komédia ktorá satiricky pranieruje náruživú závislosť na peniazoch- majetku. Ako väčšinou všetky Moliérove komédia má päť dejstiev ktoré sledujú klasickú dramatickú kompozíciu.
Život v harpagonovom dome poznamenáva pánovo lakomstvo. Napriek tomu že je bohatý (majetok získal najmä úžerou), kruto obmedzuje svoje deti a vykorisťuje aj služobníctvo. Sám by si rád získal svojim majetkom príjemné pôžitky.

Napriek tomu že má už 60 rokov, chce sa oženiť s mladučkou Marianou, hoci vie že ju miluje jeho syn Kleantes ktorého chce oženiť s bohatou vdovou. Dcéru Elišku chce vydať bez vena za starnúceho boháča Anzelma. Eliška má rada však Valéra ktorý je u Hanzelma správcom a ktorí sa vtiera Harpagonovi do priazne nielen tým že mu slúži bez nároku na mzdu ale že mu aj na oko bezcharakterne podlieza. Premenu Harpagonovho postoje spôsobuje až strata 30 000 dukátov ktorú ma na svedomí intriga kleantovho sluhu. Výmenou za tieto peniaze sa Harpagon rád vzdáva nároku na Marianu a keď sa nakoniec ukáže že Valér a Mariana sú Anzelmove deti, nič nenamieta proti ich sobášu s Kleantom a Eliškou. Osvietenstvo.

Osemnáste storočie bolo vo Francúzsku znamením rozhodujúceho boja meštianstva proti feudalistickému poriadku ktorý sa stal brzdou ďalšieho vývoja a proti jeho hlavnej ideologickej opore katolíckej cirkvi. Tento zápas pokroku s tradíciou, poznania a slobodného uvažovania s predsudkami a dogmami vošiel do dejín myslenia a literatúry pod názvom osvietenstvo. Osvietenstvo naväzuje na myšlienky renesancie a rozvíja tradície racionalizmu. Mnohé podnety prinieslo anglické osvietenstvo (filozof John Locke 1632-1704). Osvietenský kult rozumu nieje už oporou absolutistického systému ale prostriedkom jeho kritiky. Neporiadky a vykorisťovanie sú osvietenstvom označované za „nerozumné“ a preto odmietané. Osvietenci proti feudálnemu systému násilia a prinucovania hlásajú právo človeka na slobodný život a rozhodovanie. Dôvera v rozum im dodáva presvedčenie o neustálom pokroku a je základom ich optimizmu, i keď na poli spoločenských vied väčšími idealistami a verili že spoločnosť je možné zmeniť samotným objavením a dodržiavaním rozumných zásad (viď. Utópie v renesancii), predsa pripravovali vo Francúzsku i v celom svete pôdu pre revolúciu.
18. stor. býva vo Francúzsku nazývané aj storočím filozofov. Činnosť osvietencov však bola všestranná, väčšinou boli súčasne spisovateľmi, filozofmi, publicistami, historikmi i moralistami. Niektorí osvietení spisovatelia využívajú formy i štýl klasicizmu (napr. voltairove tragédie) väčšinou však klasicistické predpisy a normy prestávajú vyhovovať novej situácii. Tak ako sa rozrušoval svet feudálnych spoločenských noriem a hodnôt, rozrušoval sa aj svet ustálených umeleckých foriem.

Pribúdajú satirické žánre, v tradičných hrdinských obsahom sa objavujú komické rysy, vážny dej býva vyrozprávaný všedným, nepatetickým a karikujúcim slohom- vznikajú predpoklady a podmienky pre nový román.
Najznámejším z osvietencov bol Volteire (1694-1778, vlastným menom Francois- Marie Arouet) bol historikom, filozofom, dramatikom, básnikom, publicistom, prozaikom. Vo svojich protityranských drámach namierených proti despotizmu a fanatizmu napĺňal klasicistické formy celkom novým obsahom. Jeho filozofické poviedky sú písané jasným, vecným ale ironickým štýlom. V próze Caudit (1759) podrobil satire módne a lacné optimistické učenie o vševládnucej harmónii a božej prozreteľnosti, o tom že všetko na svete je správne zariadené a že každé zlo je na niečo dobré. Tieto teórie konfrontoval s tragikomickými príbehmi hlavného hrdina Caudida. Volteir je tiež autor smiešneho hrdinského eposu Panna (1762). Paroduje v ňom mučeníctvo- náboženskú predstavu panenstva ktorú z histórie francúzskej národnej hrdinky Jean d´Arc vytvorili kňazi. Smiešnohrdinský epos je paródiou na epos hrdinský. Zvláštna druh komiky vzniká použitím formy (štýlu), určenej pre vznešené témy, a nízkeho obsahu. Takáto heroikomika je typická pre 17. a 18. stor., najmä pre osvietenské formy klasicizmu (za smiešnohrdinský môžeme považovať aj grécky epos Vojna žiab a myší).
Mladšia generácia osvietencov býva označovaná oko tzv. encyklopedisti. Veľká encyklopédia (1751-1765) zahrnula všetky dovtedy známe vedomosti o svete a pokúsila o jeho prvý vedecký výklad. Jej vydávanie bolo významným a odvážnym krokom v čase keď oficiálne vládlo cirkevné učenie a rozumové, kritické skúmanie bolo potláčané v mene viery a božej prozreteľnosti.
Autori Encyklopédie boli väčšinou ateisti a materialisti. Na Encyklopédii sa podieľali všetci vtedajší veľký francúzsky učenci a myslitelia. Hlavným redaktorom bol spoločne s matematikom D´Alambérom, Deni Diderot (1713-1784). Vedomie a myslenie sa u človeka chápe ako produkt vysoko organizovanej hmoty, ľudské vnímanie prirovnáva ku klávesom piána do ktorého bije príroda ktorá nás obklopuje. Idealistické myslenie prirovnáva k piánu ktoré akoby zošalelo a začalo si myslieť že všetko dianie sveta prebieha len v ňom. Ako umelecký kritik Diderot bojoval proti všetkým konvenciám v hereckom prejave a mnohými svojimi umeleckými požiadavkami rozbíjal strnulosť klasicistických noriem. Je aj autorom niekoľkých próz ktoré vyšli po jeho smrti: dialogizovaného románu o vypočítavom príživníkovi Rameanov synovec (1762); próza Mníška (1760), písané vo forme rozprávania dievčaťa ktoré bolo násilím prinútené žiť a znášať príkoria v kláštore; a živého rozprávania životaschopného sluhu s pánom v románe Jakub Fatalista (1773). V románovom dialógu sa čitateľ dozvedá o putovaní Jakuba a jeho pána, ale dôvod ich cesty, smer a cieľ je neznámy.

Trvá asi osem dní a počas cesty prežijú hrdinovia mnoho príbehov. Autor využíva prvky pikareskného románu. Jakub rozpráva históriu svojich lások, pričom rozprávanie prerušuje história jeho pána. Do príbehov dvoch protagonistov sú vložené ešte príbehy ďalších postáv, ktoré istým spôsobom súvisia s hlavnými postavami. Do príbehov, epizód a udalostí zasahuje aj autor. Prispieva príbehmi ktoré sám prežil alebo počul. Takto sú postavy v diele (v rátane autora) súčasťou rozprávania príbehov i objektmi rozprávania. Autor navyše vedie dialóg aj s čitateľom, čím ruší románové konvencie a súčasne si z neho robí žarty. Je to vlastne antiromán ktorý akoby ukazuje románopisca pri práci. Jakub je obeťou i doktrinárom reality. Diderot sa to usiloval zachytiť mnohotvárnu skutočnosť. Objektívne je román politickým dielom aj keď obsahuje iba ilúzie (nepriame odkazy) na politickú situáciu. V zložitých vzťahoch medzi Jakubom a pánom sa premietajú vzťahy medzi dvoma antagonistickými tradíciami (šľachta a nižšie stavy). Týmto podtextom je dielo predzvesťou revolučného zvratu vo Francúzsku na konci 18. storočia. K umeleckému vyjadreniu nových, osvietenských myšlienok už nevyhovovala klasicistická forma, kánon, najmä v dramatickej tvorbe. Pokusy o tzv. meštiansku drámu, ktorá namiesto abstraktnej vznešenosti predvádzala každodenné cnosti no často sa vyznačovala sentimentalitou. Úspešnejšia sa ukázala veseloherná forma. V predvečer Veľkej francúzskej revolúcie sa šľachticom do tváre sebavedome vysmieva postava šibalského barbiera a šľachtického komorníka Figara z komédií Barbier sevilský (1775) a Figarova svadba (1781). Ktorých autorom bol Beaumarchais (1732-1799). Obe hry boli neskôr zhudobnené a preslávili sa ako hudobné opery (Rossini, Mozart).

Talianska komédia- Komédia dell´arte.
Vývoj európskeho divadle v 16. - 17. stor. hlboko ovplyvnila komédia dell´arte. Bola hraná preofesionálnymi hercami, ktoré sa združovali v hereckých spoločnostiach a putovali od mesta k mestu, aj do cudzích krajín. Jedna z takýchto společnosti Comédie italienne súťažila v Paríži o popularitu so spoločnosťou moliérovou. Od renesančnej komédie sa komédia dell´arte odlišovala troma rysmi:
1. Herci mali k dispozícii len tzv. scenár, ktorý obsahoval stručný náčrt deja a zoznam postáv, ktoré mali v jednotlivých scénach vystupovať, dialógy herci improvizovali priamo na javisku.

Herci sa vždy špecializovali na jednu postavu.
2. Dialóg doplňovali pantomimické výstupy- tarzie.
3. V komédii vystupovali stále rovnaké ustálené postavy- masky, ktoré typizovali rôzne spoločenské vrstvy alebo charaktery a ktoré divák poznal na prvý pohľad už len podľa oblečenia.
Dej komédie bol založený predovšetkým na zápletke. Tá spočívala zväčša v tom, že bohatý obchodník Pantalóne bránil svadbe svojej dcéry s mladíkom ktorého milovala. Milencom sa však nakoniec podarilo, pomocou svojich sluhov, ktorí sa obyčajne volali: Brighetra, Scappino, Artecchino, resp. v prípade slúžok: Smeraldína, Colombína, všetky prekážky prekonať.
Z postáv komédie dell´arte vychádzajú hlavné postavy neskoršej francúzskej panotmími (Pierot, Colombína, Harlekýn).
Po vyčerpaní komédie dell´arte, kedy sa herci uchyľovali k čoraz komplikovanejším a nepravdepodobnejším zápletkám, stále drsnejšej komike a mimike, stráca komédia dell´arte súvislosť s realitou a z masiek sa stali strnulé neživé schémy.
V pol. 18.stor. bola stále naliehavejšie potreba reformy komédie dell´arte a vytvorenie nového divadla. Jeho tvorcom sa stal Benátčan Carlo Goldoni (1707-1793). Pre divadlo zanechal advokátsku prax a stal sa dramaturgom najznámejších spoločností pre ktoré písal aj hry. V roku 1762 odchádza na pozvanie komédie italianne do Paríža kde zotrváva až do konca života.
Svoju divadelnú reformu uskutočňoval postupne, pretože bol nútený rešpektovať návyky hercov a obecenstva. Spočiatku písal len text hlavnej postavy a ostatné ponechával na improvizáciu hercov. Postupne upúšťal tiež od masiek a ponechal len tri najdôležitejšie (sluhov). Napokon ruší masky ako ustálené typy úplne. Od abstraktných postáv komédií dell´art a klasického divadla prechádza Goldini postupne k spoločensky podmienený charakterom- charakterová komédia.
V týchto goldoniho komédiách sa ocitali v smiešnom svetle feudálne konvencie a nastolovali aj vážne problémy meštiackej spoločnosti. Hrdinka komédie Mirandolina (1753)- majiteľka hostinca, najprv popletie hlavu schudobneným i bohatým šľachtickým nápadníkom, ale potom ich odmietne a vydá sa prostého čašníka.
V komédii Grobiani predvádza Goldoni konflikt medzi štyrmi benátskymi obchodníkmi, ktorí si želajú aby svadba ich detí bola uzavretá podľa starých, prísnych mravov a mladými snúbencami ktorí chcú naopak osláviť svoju svadbu hlučnou hostinou. Pomocou manželky jedného z obchodníkov, výrečnej pani Felície, sa mladým nakoniec podarí presadiť svoje. Táto hra, ktorá sa na rozdiel od Mirandolíny, sa nesústreďuje na jeden hlavný charakter, ale vystihuje mentalitu i prostredie konzervatívneho meštianstva prostredníctvom niekoľkých postáv, je už vlastne prechodom k tzv. komédii prostredia (chorálna komédia).

V týchto komédiách už autor farbisto zobrazuje aj každodenný život ľudových vrstiev, ktorým patria jeho sympatie. .