Barok

Od druhej polovice 16. stor. sa začala v európskej literatúre (podobne ako v iných umeniach) rozvíjať tvorba, ktorá si nekládla sa cieľ bezprostredný obraz skutočnosti, ale snažila sa zachytiť a zdôrazniť duchovné a prírodné princípy hlavne za uznávanou skutočnosťou a ktoré ju ovládajú. Literatúra sa otvorila podnetom filozofickej špekulácie a subjektivizmu, uvoľňujúcemu obraznosť a fantáziu. Do popredia sa o5 dostáva otázka viery (ako v Stredoveku). Spisovatelia hľadajú istotu, obracajú sa do večnosti k nadosobným a často nadprirodzeným silám a hodnotám. Neuspokojovali sa pritom iba umeleckým vyjadrením takéhoto vzťahu k svetu ale snažili sa vystihnúť i atmosféru nap5ia a vzrušenia ktoré ho sprevádza. Znovu postavili človeka medzi absolútne sily zla a dobra, Satana a Boha, zatratenia a vykúpenia ako to urobil aj veľký básnik na rozhraní baroka a renesancie (niekedy hovoríme o manierizme) Angličan John Milton (1608-1674) vo svojich duchovných eposoch na biblické témy: Stratený raj (1667), Raj znovu nájdený (1671). Korene novej tvorby a nového umeleckého štýlu siahajú do spoločenskej a duchovne situácie 16. a 17. stor. V dobe kedy bol osud Európy závislí na súperení niekoľkých panovníckych rodov bojujúcich o rozhodujúcu moc vo svete, kedy bol vystavený nebezpečenstvu tureckej invázie, krutosti 30-ročnej vojna kedy sa stupňovali spoločenské rozpory (bohatý- chudobní) a zároveň nástupu katolíckej protireformácii so všetkými jej inkvizičnými metódami podrobujúcimi akýkoľvek duševný rozvoj cirkevnej autorite (keďže hlavnou silou protireformácie boli Jezuiti nazýva sa aj Barok niekedy Jezuitským štýlom).
Z literatúry v tejto situácii síce nemizne pozemský svet ani zmyslová skúsenosť ktoré zohrali tak veľkú úlohu pri zrode renesančného umenia, ale strácajú svoj pôvodný význam a zmysel, poznávaná skutočnosť sa mení na znaky, na symboly, na prostriedky ktoré majú vyjaviť nevysloviteľné- duchovné. Vzniká nová umelecká metóda.
Jednu líniu barokovej literatúry charakterizuje vyšší stupeň štylizácie a abstraktnosti. Autori sa takto snažili vyjadriť alebo ideálny náboženský a spoločenský život v ich všeobecnosti, vytvoriť obraz svätej harmónie a ľudskej dokonalosti, duševnej aj telesnej. Alebo nájsť výraz pre svet rozkladu, nákazy a smrti. Túto tendenciu ovládli najmä taliansku a španielsku literatúru odkiaľ prenikali do ostatnej Európy.

V Španielsku vznikla poézia náboženského rozjímania a mystického vytrženia predstavovaná predovšetkým dielom sv.

Terézie (Teresa de Jeasus /Hrad vnútra/, 1515- 1582) a sv. Jána z Kríža (Chuan de la Cruz /Živý plameň lásky/, 1542- 1591). Táto tvorba vychádzala z predstavy že najvyššia ľudská aktivita v dramatickom vnútornom napätí, v duchovnom spojení s Kristom (napr.: svadobná mystika sv. Terézie). Proti bezprostrednosti poézie sv. Terezy či sv. Jána z Kríža stála veľmi rafinovaná umelecká tvorba ktorú reprezentuje španielsky básnik Lui de Gongóra (1561-1627). Táto tvorba zdôrazňovala aristokratizmus ducha i vzdelania. Bola charakteristická učenosťou ale aj štýlom gongorizmom, plným umeleckých efektov, zložitou obraznosťou, symbolikou, eufonickou výstavbou verša a bohatým zachytávaním zmyslových vnemov. Artistný a rozumový prístup k tvorbe sa uplatnoval v talianskom marinizme (podľa Govanababtistu Mariniho, 1569-1625) až ku dekoratývnej samoúčelnosti. Úpadková podoba tohoto štýlu sa prenesiesla do Francúzska 17. stor., najmä do šľachtických salónov, kde sa vytváral vyumelkovaný, nezasvätencom až nezrozumiteľný (preciózny).