Od druhej polovice 19. storočia nastáva v literatúrach rýchlejšie strieda¬nie škôl, prúdov, smerov a tieto zmeny vyplývajú zo zmien v spoločenskom živote - porážka Parížskej komúny, upevňovanie moci buržoázie, monopolizácia kapita¬lizmu, narastá robotnícka trieda, odpor voči spoločnosti, človek sa cíti bez¬mocný. Na básnikov vplýva pesimizmus a individualizmus. Preto začína vznikať literárna moderna ako prejav protirečenia spoločnosti a ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti. Taktiež literárna moderna súvisí s odporom umelcov voči meštiackej morálke. Vzniká pojem „umenie pre umenie". Niektorými znakmi súvisia novodobé smery s romantizmom.

Vlastnosti literatúry v tom - ktorom období sú závislé od umelec., spoločenských, ekonomických, kultúrnych činiteľov. V tomto období dochádza vo všetkých druhoch umenia k rozličným názorom, prístupom, pohľadom na skutočnosť (liter., výtvarné umenie, filozofia). (Vznik moderny súvisí aj s odporom niektorých umelcov proti meštiackej ideológii a morálke. V spoločnosti aj v umení sa do popredia dostávajú nové myšlienkové a umelecké smery. Moderna začala vznikať ako prejav protirečení uprostred kapitalistickej spoločnosti a zároveň ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti.) Moderné smery v niektorých prvkoch súvisia s romantizmom (rozpor medzi snom a skutočnosťou, nesúlad medzi osobnou psychikou básnických osobností a drsnou dobou).
- obdobie zahŕňa prúdy: Symbolizmus, Dekadenciu, Impresionizmus, Parmasizmus
- existujú paralelne, ale nie všade rovnako rozvinuté
- od zač. 20 stor. obohacovanie o nové podnety
Znaky
- autorský subjekt sa dostáva do vnútorného rozporu s nehumánnou spoločnosťou
- rozklad spoločnosti vnáša do vedomia autora zmätok
- strata ideálov a blýžiaca sa vojna prináša ústup od mravných istôt
- spoločnosť začína podporovať viac vedu a prestáva podporovať umenie
- nový typ hrdinu – hrdina samotár, individualista

Smery
Symbolizmus
Koncom 19. stor., jako reakcia na naturalizmus, základom vyjadrovania je symbol – abstraktný pojem, ktorý predstavuje viac významov básne, zásady symbolizmu formuloval Paul Valery, základom je samota, únik do básníkovho vnútra, hra s asociáciami, zmyslové vnímanie
- zaviedol voľný verš
- zaberá vedúce postavenie - jeho vzťah ku skutočnosti je iracionálny (rozumom nepochopiteľný, mnohovýznamový).
- subjektívny idealizmus - psychologické východisko
- idealizmus, skepsa (nedôvera)
- básnik používa metaforu, personifikáciu, alegóriu (inotaj)
- citovo zafarbené výrazy, symboly, výrazy z oblasti vedy, filozofie
- vystupuje tu lyrický hrdina, ktorý jednak prežíva ľúbostný cit a ďalej smútok nad neutešenou skutočnosťou.
- Jeho filozofickým východiskom bol subjektívny idealizmus. Z mravného hľadiska vystupuje v ňom do popredia jednak určitý druh individualizmu (i.= nadraďovanie jednotlivca nad celok), jednak skepsa (s. = pochybovanie) voči svetu a dobovým spoločenským okolnostiam.
- patria sem „Prekliaty básnici“ – Paul Verlaine, tento pojem prvý krát použil v r.1884, označoval jednu generačnú skupinu, do ktorej patril Tristan Corbier, Jean Artur Rimbaul, Stefan Mallarmé, neskôr sa ku nim pridali Charles Baudelaire, Edgar Alan Poe
- Paul Verlaine, hudba Frederik Chopin

Dekadencia
- z franc. Décadence ( = úpadok)
Rozvíja sa v 80-tych rokoch 19. stor., považuje sa za predchodcu symbolizmu. Označuje skupinu autorov, ktorí opustili tradíciu v poézii, považuje sa za úpadok poézie. Životný postoj autorov a obrana proti zložitej dobe. Symbolistický básnik utvára obrazy pomocou metafory (prenesené pomenovanie), alegórie (inotaj), personifikácie (zosobňovanie) alebo iných trópov (slovná zástupka). Slovník symbolistickej literatúry má niekoľko vrstiev a je niekedy ťažko pochopiteľný. Okrem slov osobného, citového rázu symbolisti používali výrazy z rozličných oblastí ľudskej kultúry, filozofie a vedy.
Impresionizmus
- (z latin. impressio = dojem, výraz, vnem) sa rozvíjal súbežne so symbolizmom. Jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života tak, ako ho zachytávajú ľudské zmysly. Preto sa senzualizmus pokladá za charakteristickú črtu impresionizmu.
- maliari Vincent van Gogh, Eduard Manet, Claude Monet
Začiatkom 20. storočia symbolizmus postupne strácal vedúce postavenie a úlohu zjednocujúceho činiteľa mladých pokolení. Z moderných smerov sa vyčlenila avantgarda (z franc. avantgarde = predvoj).
Parnasizmus
Umelecký smer, ktorý sa rozvíjal vo Francúzku v poslednej tretine 19 stor., názov podľa hory v grécku – parmas, centrum múz, a podľa výstavy „súčastný parnas“
- odmietanie spätosti umenia so spoločenskou realitou
- zmyslom umenia je krása, zmyslom umenia je umenie samé
- sústreďuje sa na formu básne
- námety z minulosti, vzorom je antika, odmietanie reality

CHARLES BAUDELAIRE (1821 Paríš – 1867)
- narodil sa v Paríži, vo vekovo nerovnom manželstve
- kvôli otčinovi utekal z domu, často sa sťahoval
- položil základy európskeho symbolizmu
- prešiel zložitým vývinom od romantizmu až k moderne
- poézia plná zmyslovosti a citovosti, využíva hlavne nevšedné metafory, obraz človeka, ktorý sa utápa v biede, hlade, ktorý hľadá zmysel života, hľadá krásu aj keď v škaredosti
- kritizoval hlúpu meštiansku spoločnosť doby, nenávidel ju, búril sa proti nej.
- bás. kniha:

Kvety Zla - ústredným motívom je láska, založená na konkrétnom osobnom zážitku. Nezakrýva jej očarujúcu silu, ale ani sklamanie, pocity bolesti z nej. Pretože Baudelaire nenašiel v osobnom živote a spoločnosti svojich čias uspokojenie, priklonil sa k pesimizmu, autor sa sústreďuje na analýzu vlastného vnitra. Vznikala niekoľko rokov a za básne bol prenasledovaný, lebo jeho básne urážali etiku.
- zbierku rozdelil na 6 častí, v jednotlivých básňach stavia do protikladu vieru a neveru, nehu a vzdor, radosť a zúfalstvo, krásu a škaredosť, rozkoš a bolesť, cieľ: vyťažiť krásu zo zla, škaredosti, bolesti, zavádza kult „škaredej krásy“

Človek a more - človek a more sú si veľmi podobní. Sú to silné živle, ktoré bojujú o moc. Ak nemajú možnosť rozletu, búria sa. More dáva najavo svoju silu rozbúrenými vlnami, záplavami, hukotom, podvodnými vírmi. Ľudia dávajú najavo hlavne schopnosť rozmýšľať a konať, stavajú hrádze, more zdolávajú na člnoch. Aj keď je medzi nimi rivalita sú si podobní. Tak ako aj morská hladina je len málokedy pokojná, tak i človek je tvor stále nespokojný, neustále sa za niečím ženie.
"hladina - duša tvoja v nekonečnosti vĺn večného nepokoja"
"a duch tvoj - hlbina má taktiež horkú chuť"
- autor tu prirovnáva dušu človeka k morskej hlbine. Obe sú temné, záhadné, svedomie človeka tiež občas nie je celkom čisté. Nepoznáme úplnú hĺbku duše človeka, tiež ani morského dna. Autor tu vyjadruje nemožnosť úplného poznania človeka, jeho vnútra, najskrytejších myšlienok. Rovnako aj more nie vždy je dokonale preskúmané, poznané. Podstatné a prídavné mená nám umožňujú lepšie pochopiť charakter mora a človeka, ich podobnosť. Prídavné mená tiež dodávajú básní pochmúrnu, pesimistickú náladu.