JANKO JESENSKÝ [1874 Martin- 1945 BA / MT ]
- chudobná zemianska rodina
- študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Kežmarku, Rimavskej Sobote
- právnická fakulta Prešov, Kluž, Budapešť
- advokát Bánovce nad Bebravou
- prekladateľ - Blok, Jesenin, Puškin
- kritický realista
- opiera sa o Sládkoviča, Hviezdoslava, Vajanského/Byrona, Puškina, Heyna

Debutoval básnickou zbierkou: Verše - most medzi realizmom a modernou
- skladá sa z 6 tematických cyklov. Jej hlavnú časť tvoria básne s ľúbostnou tematikou. Jesenského pohľad na ženu je celkom osobný. Vidí v nej rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť, ktorou zmietajú mnohé rozpory. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok.
Zachytáva tu aj dojmy z veľkomesta, z kaviarní, parkov, z prostredia plného ruchu, šumu, kde sa žije navonok veselo a bezstarostne, ale kde i radosti majú svoj rub. Takéto porovnávanie cudzieho veľkomestského sveta s domácim prostredím privádzalo básnika k oslave domova, k ospevovaniu jeho krás. Jesenský zobrazoval i sociálne otázky, o čom svedčí najmä báseň:

Pieseň poddaných
romantické znaky - striedavý verš, intímna lyrika, metafory, prirovnania

zb. Zo zajatia - autor zaujal kritický postoj k cárizmu
Významné miesto tu zaujímajú verše s ľúbostnou a intímnou tematikou. Jesenský je tu ospevovateľom pevného ľúbostného citu, ktorý medzi ním a milovanou ženou nemohli oslabiť ani nedohľadné vzdialenosti.

zväzok: Verše II - básne osobného a spoločenského charakteru. Autor tu zaradil i väčšiu epickú skladbu: Náš hrdina. (4 spevy). Básnik tu zobrazil ľúbostný vzťah mladého právnika k meštianskej dcére Elene. Rozprávačom príbehu je striedavo spisovateľ a hlavná postava. Celé dielo sa vyznačuje kritikou malomestského životného štýlu.

zb. Po búrkach - vyslovil tu trpké sklamanie z pomerov v prvej republike. Otvorene vystupoval s kritikou dobovej politickej situácie. Vo viacerých básniach (napr. Mistríky) verne zobrazil biedu ľudových vrstiev. Janko Jesenský má v tematike i výrazových prostriedkoch mnoho spoločného s Vajanským, Hviezdoslavom, Kraskom, ale aj s Bezručom.

PRÓZA - Malomestské rozprávky, Cestou k slobode (spomienka na 1. vojnu), Demokrati

V rokoch druhej svetovej vojny vystupoval Jesenský ako vášnivý obhajca humanizmu. Každým svojím veršom odsudzoval fašizmus, odmietal neľudské poriadky. Odbojová poézia J. Jesenského mala príležitostný charakter
(Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa II, Reflexie, Jesenný kvet).

VLADIMÍR ROY (1885 - 1936)
- pôsobil aj v Púchove
- študoval teológiu a filozofiu BA, Škótsko, rozpoltený, chorý, nepokojný, rozorvaný
- národné a soc. problémy, nedôvera k dobe
- prekladateľ - E. A. Poe

knihy: Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Cez závoj, Peruťou sudba máva

FRANTIŠEK VOTRUBA (1880 Tábor CZ- 1953 BA)
- v mladom veku prišiel na Slovensko
V literárnej kritike pracoval najsústavnejšie pred prvou svetovou vojnou. Neskoršie bola jeho práca v tejto oblasti príležitostná. Vo svojich článkoch kliesnil nové zásady hodnotenia literatúry, keď zdôrazňoval, že predmetom literárnej tvorby majú byť objektívne spoločenské otázky a v rovnováhe s nimi aj mravné ľudské problémy a osobné zážitky a city.

Jeho články vyšli súborne v dvoch zväzkoch s názvom: Literárne štúdie I, II, III. Votruba bol aj básnikom. Verše uverejňoval pod pseudonymom Andrej Klas.
1. strofa - prevláda lyrika
2. strofa (Verše - Krasko) - reflexívna lyrika

Ivan Krasko sa stal vedúcou osobnosťou moderny. Študoval v Rumunsku, kde spoznal, že aj rumunský ľud je utláčaný podobne ako slovenský. Zoznámil sa s tvorbou rumunského symbolistu Mihaila Eminescu, ktorá naňho veľmi zapôsobila a začal prekladať básne, ktoré vyšli pod názvom Tiene na obraze času. Po skončení Vysokej školy technickej pracoval v Stanom a neskôr v Klobúkoch, kde vznikla podstatná časť jeho tvorby. Sám sa priznal, že jeho život bol jednotvárny, mimo práce bol stále sám. Chodil na dlhé prechádzky, pozoroval kraj za súmraku, ktorý sa mu zdal melancholický. Cítil sa sám, opustený, často nepochopený. Táto clivota základné ladenie aj jeho poézii. Častou témou jeho veršov je tichý dáž, podvečerný súmrak, zmrákanie sa, clivá príroda. Z bolesti samoty sa vykupoval lyrickou spoveou. Samota ho obdarovala spomienakmi na drahých rodičov, rodné kraje, prebolené lásky, na chvíle strateného šťastia a ľudské zrady. Hoci Krasko pokračoval v literárnej tradícii, predsa jeho básne majú osobitný silný citový prízvuk. Jeho tvorbu môžeme zhrnúť do dvoch básnických zbierok.

V prvej zbierke Nox et solitudo autor často využíva kontrast svetla a tmy, túžbu a skepsiu, vieru a poznanie. Nachádzame tu často pochmúrne nálady s tematikou prírody napríklad Zmráka sa, Topole. Do týchto melancholických pocitov vyvolaných zmrákaním preniká spomienka na čiesi náručie v básni Jeseň, na čiusi ruku, ktorá v ňom vyvolala vzrušenie, v básni Chladný dáždik, alebo zabudnuté stretnutie v básni Plachý akord. Každá z týchto básní je samostatnou citovou drámou básnika, najvýraznejšie sa to prejavuje v básni Samota. Clivá spomineka zaznieva aj v básni Vesper dominicae, v ktorej vytvára obraz vzdialeného domova a matky, ktorá myslí na svojho syna. Od osobného smútku prechádza k smútku národa. V poslednej básni Jehovah volá trestajúceho Jehovaha k svojmu ľudu, lebo sa mu zdá, že je apatický a vzdal sa oprávneného boja za svoje túžby.

Citová stránka pokračuje aj v druhej zbierke Verše, kde sa ozývajú spomienky na dávne lásky a šťastné chvíle v básňach Jeseň, Balada o smutnej panej. Krasko postupne prechádza do silného sociálneho protestu a hlbokého citového a myšlienkového vzojatia v básňach Otrok, Otcova roľa, Básnici. Sú podobné Slezským písňam od Petra Bezruča. Krasko v nich prežíva národné a spoločenské problémy spoločne s kolektívom národa. Preto je jeho verš emotívne veľmi pôsobivý napríklad v básni Otrok sám sa stáva otrokom a znáša všetky útrapy spojené so svojim národom: " Som ten, čo dospieval pod bičom otrokára, pod bičom, ktorý nestrábené rany denne pootvára ". V poslednej slohe sa mu zjavuje vízia slobody: " Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona, bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná ". Podobná vízia slobody sa zjavuje pre človeka i pre národ v básni Baméš: " Ja čakám slobodu, poklad môj jediný, pre naše mestečká, pre naše dediny ".
Básne Ivana Krasku dokázali burácajúco zaznieť, kde sa dotýkali národných a ľudských otázok. Pre jeho tvorbu je charakteristická lyrickosť, piesňovosť, baladickosť a hudobnosť. Vnímal život ako pohyb, nepretržitú zmenu, čosi, čo stále plynie. Preto sa vo svojej poézii často vracia k spomienkam, v jeho poézii vystupuje ako fyzikálny jav vyvolávajúci zmenu raz v prírode, inokedy v ľudských vzťahoh. Táto zmena je prejavom básnikovho nepokoja. Často dáva svojho lyrického hrdinu do symbolickej postavy napríklad tuláka, otroka, čím rozširuje rozlohu svojho básnického videnia.