Literárna moderna

Od druhej polovice 19. storočia nastáva v literatúrach rýchlejšie strieda¬nie škôl, prúdov, smerov a tieto zmeny vyplývajú zo zmien v spoločenskom živote - porážka Parížskej komúny, upevňovanie moci buržoázie, monopolizácia kapita¬lizmu, narastá robotnícka trieda, odpor voči spoločnosti, človek sa cíti bez¬mocný. Na básnikov vplýva pesimizmus a individualizmus. Preto začína vznikať literárna moderna ako prejav protirečenia spoločnosti a ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti. Taktiež literárna moderna súvisí s odporom umelcov voči meštiackej morálke. Vzniká pojem „umenie pre umenie". Niektorými znakmi súvisia novodobé smery s romantizmom.

Vlastnosti literatúry v tom - ktorom období sú závislé od umelec., spoločenských, ekonomických, kultúrnych činiteľov. V tomto období dochádza vo všetkých druhoch umenia k rozličným názorom, prístupom, pohľadom na skutočnosť (liter., výtvarné umenie, filozofia). (Vznik moderny súvisí aj s odporom niektorých umelcov proti meštiackej ideológii a morálke. V spoločnosti aj v umení sa do popredia dostávajú nové myšlienkové a umelecké smery. Moderna začala vznikať ako prejav protirečení uprostred kapitalistickej spoločnosti a zároveň ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti.) Moderné smery v niektorých prvkoch súvisia s romantizmom (rozpor medzi snom a skutočnosťou, nesúlad medzi osobnou psychikou básnických osobností a drsnou dobou).
- obdobie zahŕňa prúdy: Symbolizmus, Dekadenciu, Impresionizmus, Parmasizmus
- existujú paralelne, ale nie všade rovnako rozvinuté
- od zač. 20 stor. obohacovanie o nové podnety
Znaky
- autorský subjekt sa dostáva do vnútorného rozporu s nehumánnou spoločnosťou
- rozklad spoločnosti vnáša do vedomia autora zmätok
- strata ideálov a blýžiaca sa vojna prináša ústup od mravných istôt
- spoločnosť začína podporovať viac vedu a prestáva podporovať umenie
- nový typ hrdinu – hrdina samotár, individualista

Smery
Symbolizmus
Koncom 19. stor., jako reakcia na naturalizmus, základom vyjadrovania je symbol – abstraktný pojem, ktorý predstavuje viac významov básne, zásady symbolizmu formuloval Paul Valery, základom je samota, únik do básníkovho vnútra, hra s asociáciami, zmyslové vnímanie
- zaviedol voľný verš
- zaberá vedúce postavenie - jeho vzťah ku skutočnosti je iracionálny (rozumom nepochopiteľný, mnohovýznamový).
- subjektívny idealizmus - psychologické východisko
- idealizmus, skepsa (nedôvera)
- básnik používa metaforu, personifikáciu, alegóriu (inotaj)
- citovo zafarbené výrazy, symboly, výrazy z oblasti vedy, filozofie
- vystupuje tu lyrický hrdina, ktorý jednak prežíva ľúbostný cit a ďalej smútok nad neutešenou skutočnosťou.
- Jeho filozofickým východiskom bol subjektívny idealizmus. Z mravného hľadiska vystupuje v ňom do popredia jednak určitý druh individualizmu (i.= nadraďovanie jednotlivca nad celok), jednak skepsa (s. = pochybovanie) voči svetu a dobovým spoločenským okolnostiam.
- patria sem „Prekliaty básnici“ – Paul Verlaine, tento pojem prvý krát použil v r.1884, označoval jednu generačnú skupinu, do ktorej patril Tristan Corbier, Jean Artur Rimbaul, Stefan Mallarmé, neskôr sa ku nim pridali Charles Baudelaire, Edgar Alan Poe
- Paul Verlaine, hudba Frederik Chopin

Dekadencia
- z franc. Décadence ( = úpadok)
Rozvíja sa v 80-tych rokoch 19. stor., považuje sa za predchodcu symbolizmu. Označuje skupinu autorov, ktorí opustili tradíciu v poézii, považuje sa za úpadok poézie. Životný postoj autorov a obrana proti zložitej dobe. Symbolistický básnik utvára obrazy pomocou metafory (prenesené pomenovanie), alegórie (inotaj), personifikácie (zosobňovanie) alebo iných trópov (slovná zástupka). Slovník symbolistickej literatúry má niekoľko vrstiev a je niekedy ťažko pochopiteľný. Okrem slov osobného, citového rázu symbolisti používali výrazy z rozličných oblastí ľudskej kultúry, filozofie a vedy.
Impresionizmus
- (z latin. impressio = dojem, výraz, vnem) sa rozvíjal súbežne so symbolizmom. Jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života tak, ako ho zachytávajú ľudské zmysly. Preto sa senzualizmus pokladá za charakteristickú črtu impresionizmu.
- maliari Vincent van Gogh, Eduard Manet, Claude Monet
Začiatkom 20. storočia symbolizmus postupne strácal vedúce postavenie a úlohu zjednocujúceho činiteľa mladých pokolení. Z moderných smerov sa vyčlenila avantgarda (z franc. avantgarde = predvoj).
Parnasizmus
Umelecký smer, ktorý sa rozvíjal vo Francúzku v poslednej tretine 19 stor., názov podľa hory v grécku – parmas, centrum múz, a podľa výstavy „súčastný parnas“
- odmietanie spätosti umenia so spoločenskou realitou
- zmyslom umenia je krása, zmyslom umenia je umenie samé
- sústreďuje sa na formu básne
- námety z minulosti, vzorom je antika, odmietanie reality

CHARLES BAUDELAIRE (1821 Paríš – 1867)
- narodil sa v Paríži, vo vekovo nerovnom manželstve
- kvôli otčinovi utekal z domu, často sa sťahoval
- položil základy európskeho symbolizmu
- prešiel zložitým vývinom od romantizmu až k moderne
- poézia plná zmyslovosti a citovosti, využíva hlavne nevšedné metafory, obraz človeka, ktorý sa utápa v biede, hlade, ktorý hľadá zmysel života, hľadá krásu aj keď v škaredosti
- kritizoval hlúpu meštiansku spoločnosť doby, nenávidel ju, búril sa proti nej.
- bás. kniha:

Kvety Zla - ústredným motívom je láska, založená na konkrétnom osobnom zážitku. Nezakrýva jej očarujúcu silu, ale ani sklamanie, pocity bolesti z nej. Pretože Baudelaire nenašiel v osobnom živote a spoločnosti svojich čias uspokojenie, priklonil sa k pesimizmu, autor sa sústreďuje na analýzu vlastného vnitra. Vznikala niekoľko rokov a za básne bol prenasledovaný, lebo jeho básne urážali etiku.
- zbierku rozdelil na 6 častí, v jednotlivých básňach stavia do protikladu vieru a neveru, nehu a vzdor, radosť a zúfalstvo, krásu a škaredosť, rozkoš a bolesť, cieľ: vyťažiť krásu zo zla, škaredosti, bolesti, zavádza kult „škaredej krásy“

Človek a more - človek a more sú si veľmi podobní. Sú to silné živle, ktoré bojujú o moc. Ak nemajú možnosť rozletu, búria sa. More dáva najavo svoju silu rozbúrenými vlnami, záplavami, hukotom, podvodnými vírmi. Ľudia dávajú najavo hlavne schopnosť rozmýšľať a konať, stavajú hrádze, more zdolávajú na člnoch. Aj keď je medzi nimi rivalita sú si podobní. Tak ako aj morská hladina je len málokedy pokojná, tak i človek je tvor stále nespokojný, neustále sa za niečím ženie.
"hladina - duša tvoja v nekonečnosti vĺn večného nepokoja"
"a duch tvoj - hlbina má taktiež horkú chuť"
- autor tu prirovnáva dušu človeka k morskej hlbine. Obe sú temné, záhadné, svedomie človeka tiež občas nie je celkom čisté. Nepoznáme úplnú hĺbku duše človeka, tiež ani morského dna. Autor tu vyjadruje nemožnosť úplného poznania človeka, jeho vnútra, najskrytejších myšlienok. Rovnako aj more nie vždy je dokonale preskúmané, poznané. Podstatné a prídavné mená nám umožňujú lepšie pochopiť charakter mora a človeka, ich podobnosť. Prídavné mená tiež dodávajú básní pochmúrnu, pesimistickú náladu.

JEAN ARTHUR RIMBAUD (1854 - 1891)
- čelný predstaviteľ prekliatych básnikov
- tvorbu ovplyvňuje hlavne jeho úteky z domu
- veľa cestoval, bol provokatér, homosexsuál
- v tvorbe dominujú tri tematické línie:
1. sensualistická – poézia vzdoru, útoky voči lži, pretvárke
2. sklamanie z veľkomesta, znechutenie zo života vo veľkom meste
3. sociálne a prírodné motívy

Vo svojom básnickom diele: Básne, Iluminácie I, Iluminácie II, Pobyt v pekle si staval odlišné ciele oproti tradičnej poézii. Chcel sa vyhnúť ošúchaným námetom a ustáleným básnickým obrazom.

- v slovenčine vyšla jedine zbierka Opitá loď a iné básne
Rimbaud sa nevyhýbal nijakým námetom. Jeho jazyk bol veľmi jednoduchý. Používal nové a pôsobivé slová. Bol predstaviteľom nielen osobitného lyrického ideálu, ale aj spoločensky angažovanej poézie (napr. bás. Paríž sa zasa zaľudňuje).

Súbežcom kubistických a futuristických úsilí vo výtvarnom umení bol v literatúre básnik:

PAUL VERLAINE
- vrcholný predstaviteľ symbolizmu vo svetovej literatúre
- 2 roky vo väzení
- písal poéziu aj prózu

Saturnské verše – básne, najznámejšie dielo, ktoré bolo napísané pod vplyvom Baudelaira
- rozvíjanie zmyslového vnímania
- asonácia – striedanie hlások

Prekliaty básnici – eseje o troch básníkoch Corbiere, Mallarmé, Rimbaul, Baudelaire
- rozpomínanie na skupinu Prekliatych básnikov a na obdobie v ktorom pôsobili
Umelecká avantgarda
Spoločenské podmienky
- začiatok 20. storočia, technický rozvoj – elektrina, autá, lietadlá, kino, rozvoj národných literatúr
- umelecké smery z konca 19. storočia sa prispôsobujú novým podmienkam:
Realizmus – ožíva
Symbolizmus a impresionizmus – výtvarné umenie
Parmasizmus a Dekadencia – slabnú
Nástup Avantgardy (predvoj) začiatkom 20. stor., začiatok nového moderného umenia
- vzdor umelcov voči spoločnosti: 2 spôsoby:
- gesto osamelosti – jednotlivec
- revolta – skupinové vystúpenie

Znaky avantgardy
- skupinové vystúpenia
- programové úsilia – každá skupina má program, ktorý zverejnila prostredníctvom manifestu
2 prúdy:
1. kubizmus " futurizmus " abstrakcionizmus
- odmietajú realitu a nahrádzajú ju abstrakciou
2. expresionizmus " dadaizmus " surrealizmus
- odmietajú realitu a nahrádzajú ju snom alebo podvedomím
Na začiatku 20. storočia sa množstvo smerov a prúdov vyvíja súčastne

Expresionizmus – vznikal jako reakcia na dobovú skutočnosť. Autory opisujú svoje zážitky, hlavne z vojny, zobrazujú holú, neprikrášlenú skutočnosť, zveličujú záporné javy – výrazové prostriedky, drsný jazyk
- (z latin. expressus = výrazný, názorný, ostrý) vznikol tiež na zač. 20. stor. Rozvinul sa najprv vo výtvarnom umení vo Francúzsku a v Nemecku. Z myšlienkovej stránky sa zakladal na subjektívnom idealizme. Do popredia staval vnútorné zážitky umeleckého tvorcu alebo zobrazovaných postáv. Viacerí jeho stúpenci odmietali imperialistickú svetovú vojnu. Expresionizmus je príznačný pre veľkú časť európskej prózy v dvadsiatych a tridsiatych rokoch (Remarque).
- Paul Gauguin

Kubizmus – vznikol najprv v maliarstve – geometrické tvary, v literatúre ovplyvnil hlavne ilustrácie, ovplyvnil vznik purizmu, ktorý hlása čisté umenie
- (z franc. cube = kocka). Kubizmus sa usiloval odokryť charakteristické črty človeka a predmetu na základe geometrického stvárňovania umeleckej predlohy.

Futurizmus – pod vplyvom Kubizmu, oslavuje techniku, civilizáciu, kult činu, obdivuje ruch veľkomesta, zrušili interpunkciu, zrušili tradičnú vetnú stavbu, neuznávajú veľké písmená, experimentujú s typografickým tvarom básne.
Prvý manifest futurizmu vyšiel v r. 1909 a napísal ho Filippo Marinetti.
- uznávajú vojnu, násilie, neuznávajú formu, obsah, minulosť
- (z latin. futurus = budúci) patrí medzi prvé avantgardné smery, ktoré vyvolali veľký rozruch na zač. 20. stor. Za hlavný zdroj krásy sa tu vyhlasovali vedecké objavy, priemyselné výrobky, poézia strojov, bezdrôtovej telegrafie, rýchlej dopravy lietadlami.

Kubofuturizmus – sformuloval sa neskôr Vladimírom Majakovskim,
presadzoval sa hlavne v Rusku

Konštruktivizmus – sústredil sa na formu básne, dôraz kladú na logickú stránku diela, píšu len o súčastnosti, odmietajú budúcnosť aj minulosť

Kubofuturizmus – spojením tvorivých postupov kubizmu a futurizmu vznikol kubofuturizmus. Znamená to vlastne kombináciu statických a pohybových prvkov obrazu.
- Pablo Picasso

Dadaizmus – predstaviteľ Tristan Tzara, nezmyslom reagujú na nezmyselný svet, hlavne na vojnu, absurditu povýšili na básnícky princíp, reagujú tak na rozklad hodnôt, presadzujú zákon náhody v písaní

Poetizmus – založil ho Víteslav Nezval a teoretikom je Karol Teige, sústreďuje sa na rozvoj obrazotvornosti, hlavné témy: šťastie, krása, radosť, šťastný život, využívajú veľké množstvo básníckych obrazov.

Surrealizmus – Andre Breton, vychádzal z dadaizmu, prebrali z neho hlavne montážne postupy a písanie na princípe náhody, vyzdvihujú automatické písanie – písanie bez kontroly rozumu, zachytávajú spontánne písanie a myslenie, využívajú sen a podvedomie

Vývoj básníckych smerov bol prerušený vojnou, keď autori odchádzali na bojiská, alebo do emigrácie.

GUILLAUME APOLLINAIRE [1880 Rím - 1918]
- vlastným menom Wilhelm Kostrowicki
Debutoval zb.: Zahnívajúci Čarodej, no väčší ohlas vzbudili až jeho Alkoholy a báseň Pásmo. Vytvoril ňou nový model poézie obsahom a formou. Je to lyrický cestopis, v ktorom básnik voľne spája zážitky z rozličných miest, niet medzi nimi priameho vzťahu. Každá strofa je samostatným myšlienkovým celkom - motívom, takéto voľné spájanie obrazov nazývame asociatívnou metódou. Stavia vedľa seba protikladné javy: sen a skutočnosť, radosť i smútok, reálne i nereálne, racionálne i iracionálne. Chcel dokázať, že medzi týmito vecami nie sú presné hranice, preto vo svojich dielach odstránil interpunkciu. Chcel dokázať, že aj v literatúre sa dá komponovať tak isto ako v kubistickom maliarstve. Je tvorcom tzv. nového lyrizmu. Teda predovšetkým narába s imagináciou (fantázia).
R. 1913 vydal Apollinaire manifest FUTURISTICKÁ PROTITRADÍCIA.

Hoci využíval vlastnosti kubizmu a futurizmu, stal sa tvorcom nového, plnšieho lyrizmu, v ktorom šlo o naozajstnú ľudskú poéziu, založenú na osobnom zážitku a imaginácii (obrazotvornosť).
Krátko pred smrťou dokončil Kaligramy (časť tejto zbierky napísal na vojne; vyskytujú sa tu obrazné básne - tzv. ideogramy /spojenie obrazu a textu/ a divadelnú hru Ňadrá Tiresiove - (protestoval tu proti meštiackym konvenciám).
Apollinairova liter. tvorba mala veľký význam pre vývin literárneho modernizmu. Sviežou lyrikou, aplikáciou bohatej škály tónov a nevšedným typografickým usporiadaním mal značný vplyv na mladšie básnické generácie.
Pásmo
- prvá báseň zbierky s rovnomenným názvom
- predstavuje prelom modernej poézie
- ovplyvnila vývoj v nasledujúcom období, pretože využila „techniku filmovej montáže“
- báseň je komponovaná jako voľne pásmo nesúvisiacich predstáv

1.časť: únava zo starého, túžba po novom
„starý svet, ten Ťa už unavil a na koniec“
„máš už dosť života v gréckej a rímskej antike“
- obraz človeka v modernej době
- civilizačné prvky (priemzselná ulica, Paríž, portréty, reklamy …)
- slang (Eifelovka, šesták …)
- zdrobneniny (kaplnka …)
- poetizmy (metafora, perzonifikácia → spievajú cenníky, milujem pôvaby …)
- neoligizmy ( reklamy, hangáry …)
- hyperbola → zveličenie (zašteká zvon …)
- prvky biblie (boh, Kristus, Adamova lebka …)

2.časť: a) protiklad: prirodzené a spoločenské
„orol Fénix čínsky pihi všetkých vtákov roj“
„po bratsky obletuje lietajúci stroj“
b)pocity človeka v modernej dobe: hľadanie zmyslu života
„bľačiace stádo autobusov“
„sám medzi davom ľudí“
c)obrazy z rôznych miest sveta: Praha, Paríž, Marseille
- jazykové prostriedky: termíny – čínsky pihi, Kubikula, Lokanda
prirovnania – „jako figúrky“
„žil si sťa streštenec, čas Ti bol neskutočný“
- v prvej strofe úryvok mimo deja básne: „Horúcim popolom…“

3.časť: jednoduché verše spresňujú dvojveršové
„Stojíš tu pred výčapom hroznej putiky a piješ s neštastníkmi kávu za 2 šestáky...“- dominantný dvojverš: „A Ty piješ ako svoj život ostrý alkohol,
svoj život piješ akoby pálenkou bol“
- začiatok nového dňa a života
- opäť slang (šesták, restaurant, kuká, krámy, fetiš...)

4.časť: plynutie času
„Noc prchá, prchá ako krásna kvetina“
→ večer → noc → ráno
- obdiv civilizácie

PETER BEZRUČ [1867 Opava - 1958]
- G Brno, filológia na KU, poštový úradník

Slezské písně

Literárna história dnes oceňuje Bezručovu básnickú tvorbu ako dielo základného významu v rozvoji českej sociálnej poézie 20. storočia.

Slovenská literárna moderna
Spoločenské podmienky
- Slovensko je súčasť Rakúsko-Uhorska, ale stáva sa jeho najvyspelejšou časťou
- dochádza k rozvoju kapitalizmu, zbedačovanie obyvateľstva, vysťahovalectvo, hlavne do Ameriky
- rôzne vystúpenia robotníkov, kríza v spoločnosti – kríza v umení
- literatúra rieši problematiku postavenia a poslania spisovateľa, chcú vytvoriť štatút spisovateľa
- v slovenskej literatúre existujú paralelne tri prúdy
1. naďalej publikujú autory 1. vlny realizmu – Hviezdoslav, Vajanský, Kukučín
2. vrcholí tvorba autorov 2. vlny realizmu – Timrava, Tajovský
3. najmladšia generácia slovenských spisovateľov – slovenská literárna moderna
- tri oblasti
1. poézia – Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy,
2. próza – Ivan Krasko, Janko Jesenský, František Votruba
3. literárna kritika a teória

Slovenská literárna moderna sa rozvinula približne v rokoch 1905 – 1918. Príslušníci slov. literárnej moderny uverejňovali svoje práce v časopisoch Dennica, Prúdy, Živena, Slovenské pohľady. Na zač. 20. storočia prenikli aj do slovenskej liter. nové umelecké a myšlienkové prúdy. Generácia, ktorá v tom čase vstupovala do verejného a spoločenského života, si uvedomovala, že poňatie slovesnej tvorby, aké vládlo u nás v predchádzajúcom období, nemôže vyjadriť všetky rozporné stránky skutočnosti.
Básnici uverejňovali svoje diela v časopisoch: Dennica, Prúdy, Živena, Slovenské pohľady. Básnici slov. literárnej moderny hľadali tvorivé zdroje v diele romantického liter. pokolenia: v tvorbe Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, Jána Bottu. Ale neboli ľahostajní ani voči tradícii, ktorú predstavoval, P.O. Hviezdoslav a S. H. Vajanský.
Slovenská liter. moderna sa formovala i pod vplyvom európskych literatúr. Príslušníci moderny vypestovali nové vlastnosti slovenského verša. Opierali sa o trojslabičné slová s prízvukom na prvej slabike (potrojné metrum).
Slov. literárna moderna má mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom i v žánrovej oblasti. Prevláda v nej lyrika a krátke básnické útvary, ktoré spisovateľom najlepšie vyhovovali na vyjadrenie ich dojmov a zážitkov z prírody, na úvahy o lyrickom hrdinovi a o sociálnych otázkach. Niektorí príslušníci Slovenskej moderny písali však aj prózu realistického typu (J. Jesenský), čím išli súbežne s vtedajším hlavným prúdom v epických žánroch (B. Slančíková -Timrava, J. G. Tajovský). A konečne stretávame sa v nej s tzv. básňami v próze alebo s lyrickou prózou.
IVAN KRASKO (1876 Gemer - 1958 BA/Lukovište)
(vlastním menom Ján Botto)
- Krasko študoval v Rimavskej Sobote, v Sibiu a v Brašove (Rumunsko), kde zmaturoval, Praha chemická fakulta Vysokého učenia technického
- cez 1. sv. vojnu bol na ruskom a talianskom fronte.
- žil dlhší čas v Piešťanoch

- svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak. Uverejňo¬val ich v Slovenských pohľadoch. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze.
- vo svojom básnickom diele uskutočňoval viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry.
- jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským veršom a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.

Nox et solitudo (Noc a samota)
- názov obsahuje základné postoje moderného básnika: Noc a samota. Svojho ly¬rického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou umiestnil do ovzdušia „búrnej, tmavej noci" a tklivej samoty. Jeho poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej často vynárali spomienky na rodný kraj a najdrahšiu bytosť - na matku. Jeho básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit, príroda, úvahy nad vlastným ľudským osudom i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete.
Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova. Preto sa v nej vynárali často spomienky na rodný kraj a najdrahšiu preňho bytosť - na matku, ako to vyplýva aj z tohto úryvku básne Vesper dominicae (Nedeľný večer).
„Tam niekde v diaľke si domy čušia.
v čierňavých horách Z tých v jednom iste
dedinka biela ustarostená
túli sa k zemi matička moja
pokojná, tichá, samotná sedí
v nej starodávne pri starom stole."

Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu, čiže: všetko podrobuje osobnému pohľadu. Kraskov básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit (Plachý akord), príroda (Topole, Zmráka sa), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Quia pulvis sum = Pretože som prach), i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Dôležité mieste tu zaujíma b. JEHOVAH. Krasko v nej vyslovuje ostrú kritiku na politiku tzv. pasivity v predvojnovom slovenskom živote. Rámec básne tvoria biblické motívy, ale jej obsah je historicky konkrétny. Tu máme veľmi dobrý príklad na individuálnu stránku Kraskovej tvorivej metódy a na zvláštnosti slovenského symbolizmu.
- je to zúfalý výkrik hrôzy nad hynutím národa vychádzajúci z vnútra človeka. Privoláva najhoršie rany na tento národ, ak nepremôže svoju slabosť vlastnými silami. To je postoj kontrastujúci s názorom staršej generácie.

Verše
- v tejto zbierke ďalej rozvíjal hlavné motívy svojej poézie. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete, prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnú¬tornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval hodnoty života, čo sa prejavilo v básniach. Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodný a sociálnej povahy.
- táto zbierka je venovaná snúbenici, mala veľký úspech. Básnik hľadá vý¬chodisko z krízy, pomáha mu pri tom citové uspokojenie, obraz domova, ktorý si básnik privoláva je odlišný od pokojnej idyly, je nabitý energiou revolty, ná¬ladami vzbury, vnímaním nového oslobodzujúceho činu.
- Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Má však viac významových polôh ako v prvej zbierke. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania (v básni Askéti sa napr. hovorí: „Dnes sme už pokojní, samota žiadneho smútku už nemá.
„Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.", kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Vyplýva to napr. aj z poslednej strofy básne Pieseň, kde nachádzame tieto verše:
„Neveril, a neveriaci mnohé skúsi ...
Srdce rozbil v drobné kusy;
ale život - žiť sa musí
pre človeka.
Letia, letia divé husi
do ďaleka ..."

Autor do Veršov vložil motívy, ktoré značne rozšírili básnikov pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete (báseň Ja ako obdoba básne Noc, ktorá bola pôvodne zaradená do Nox et solitudo, ale tam nevyšla), prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Ivan Krasko si stále viac uvedomoval nadosobné hodnoty života (vyjadril to napr. v básni Život). Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to vo viacerých básniach. Z tohto hľadiska ústredné miesto v jeho tvorbe zaujímajú také verše, ako sú Otcova roľa, Baníci, List slečne Ľ. G.

Lyrický hrdina tu má objektívnu spoločenskú funkciu. Hľadá riešenie sociálnej situácie v prospech celku. Ivan Krasko použil aj v týchto básniach symbolistické metaforické prostriedky. Jeho vízia o oslobodení pracujúcich ľudí v básni Baníci sa opiera o autorovu reálnu nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou svetovou vojnou, príde raz éra slobody pre tie spoločenské vrstvy, ktoré v minulosti najviac trpeli sociálnym a národným útlakom.

b. Solitudo - pocit tuposti človeka - bolestný výsledok neúspešného hľadania citovej harmónie.
b. Otcova roľa - v tejto básni vyjadruje svoje primknutie sa k ľudu, k jeho sociálnym tradíciám a hodnotám. Táto báseň je akoby výčitkou vedomia básnika, ktorý odišiel "z otcovej role" - z rodnej vlasti.
b. Baníci - vyjadruje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slov. ľud pred I. sv. vojnou, príde raz éra slobody. Je to symbolický príbeh o pokú¬šaní démonom, ale vernosť človeka k ľudom práce premôže démona a dáva človeku (básnikovi) zmysel života.
Život - jedna z radostnejších básní, uvedomuje si krásy života, jeho osobné smútky sa menia na chuť pasovať sa so životom a jeho nástrahami.

Znaky symbolizmu: topoľ - symbol pesimizmu, tragického životného pocitu, noc - bezvýchodiskovosť, otcova roľa - rodný kraj
Ivan Krasko uskutočňoval vo svojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo" ..."Atrament ešte čerstvý, rudý ..."). Symbolizmus ho naladil na schopnosť eufonickej výstavby verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda"). A konečne nachádzame uňho aj dynamické prvky („Tak tíško dvíha mesiac biele čelo nad vrcholmi hôrnych balvanov"). Ani tieto postupy nemožno od seba oddeľovať. Účinnosť Kraskovej poézie vyplýva z ich vzájomného pôsobenia.

Ivan Krasko má zásluhu o modernizáciu verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. V porovnaní s predchádzajúcimi básnickými školami sa takmer úplne vzdal inverzie (obrátený poriadok slov). Používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša.
JANKO JESENSKÝ [1874 Martin- 1945 BA / MT ]
- chudobná zemianska rodina
- študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Kežmarku, Rimavskej Sobote
- právnická fakulta Prešov, Kluž, Budapešť
- advokát Bánovce nad Bebravou
- prekladateľ - Blok, Jesenin, Puškin
- kritický realista
- opiera sa o Sládkoviča, Hviezdoslava, Vajanského/Byrona, Puškina, Heyna

Debutoval básnickou zbierkou: Verše - most medzi realizmom a modernou
- skladá sa z 6 tematických cyklov. Jej hlavnú časť tvoria básne s ľúbostnou tematikou. Jesenského pohľad na ženu je celkom osobný. Vidí v nej rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť, ktorou zmietajú mnohé rozpory. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok.
Zachytáva tu aj dojmy z veľkomesta, z kaviarní, parkov, z prostredia plného ruchu, šumu, kde sa žije navonok veselo a bezstarostne, ale kde i radosti majú svoj rub. Takéto porovnávanie cudzieho veľkomestského sveta s domácim prostredím privádzalo básnika k oslave domova, k ospevovaniu jeho krás. Jesenský zobrazoval i sociálne otázky, o čom svedčí najmä báseň:

Pieseň poddaných
romantické znaky - striedavý verš, intímna lyrika, metafory, prirovnania

zb. Zo zajatia - autor zaujal kritický postoj k cárizmu
Významné miesto tu zaujímajú verše s ľúbostnou a intímnou tematikou. Jesenský je tu ospevovateľom pevného ľúbostného citu, ktorý medzi ním a milovanou ženou nemohli oslabiť ani nedohľadné vzdialenosti.

zväzok: Verše II - básne osobného a spoločenského charakteru. Autor tu zaradil i väčšiu epickú skladbu: Náš hrdina. (4 spevy). Básnik tu zobrazil ľúbostný vzťah mladého právnika k meštianskej dcére Elene. Rozprávačom príbehu je striedavo spisovateľ a hlavná postava. Celé dielo sa vyznačuje kritikou malomestského životného štýlu.

zb. Po búrkach - vyslovil tu trpké sklamanie z pomerov v prvej republike. Otvorene vystupoval s kritikou dobovej politickej situácie. Vo viacerých básniach (napr. Mistríky) verne zobrazil biedu ľudových vrstiev. Janko Jesenský má v tematike i výrazových prostriedkoch mnoho spoločného s Vajanským, Hviezdoslavom, Kraskom, ale aj s Bezručom.

PRÓZA - Malomestské rozprávky, Cestou k slobode (spomienka na 1. vojnu), Demokrati

V rokoch druhej svetovej vojny vystupoval Jesenský ako vášnivý obhajca humanizmu. Každým svojím veršom odsudzoval fašizmus, odmietal neľudské poriadky. Odbojová poézia J. Jesenského mala príležitostný charakter
(Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa II, Reflexie, Jesenný kvet).

VLADIMÍR ROY (1885 - 1936)
- pôsobil aj v Púchove
- študoval teológiu a filozofiu BA, Škótsko, rozpoltený, chorý, nepokojný, rozorvaný
- národné a soc. problémy, nedôvera k dobe
- prekladateľ - E. A. Poe

knihy: Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Cez závoj, Peruťou sudba máva

FRANTIŠEK VOTRUBA (1880 Tábor CZ- 1953 BA)
- v mladom veku prišiel na Slovensko
V literárnej kritike pracoval najsústavnejšie pred prvou svetovou vojnou. Neskoršie bola jeho práca v tejto oblasti príležitostná. Vo svojich článkoch kliesnil nové zásady hodnotenia literatúry, keď zdôrazňoval, že predmetom literárnej tvorby majú byť objektívne spoločenské otázky a v rovnováhe s nimi aj mravné ľudské problémy a osobné zážitky a city.

Jeho články vyšli súborne v dvoch zväzkoch s názvom: Literárne štúdie I, II, III. Votruba bol aj básnikom. Verše uverejňoval pod pseudonymom Andrej Klas.
1. strofa - prevláda lyrika
2. strofa (Verše - Krasko) - reflexívna lyrika

Ivan Krasko sa stal vedúcou osobnosťou moderny. Študoval v Rumunsku, kde spoznal, že aj rumunský ľud je utláčaný podobne ako slovenský. Zoznámil sa s tvorbou rumunského symbolistu Mihaila Eminescu, ktorá naňho veľmi zapôsobila a začal prekladať básne, ktoré vyšli pod názvom Tiene na obraze času. Po skončení Vysokej školy technickej pracoval v Stanom a neskôr v Klobúkoch, kde vznikla podstatná časť jeho tvorby. Sám sa priznal, že jeho život bol jednotvárny, mimo práce bol stále sám. Chodil na dlhé prechádzky, pozoroval kraj za súmraku, ktorý sa mu zdal melancholický. Cítil sa sám, opustený, často nepochopený. Táto clivota základné ladenie aj jeho poézii. Častou témou jeho veršov je tichý dáž, podvečerný súmrak, zmrákanie sa, clivá príroda. Z bolesti samoty sa vykupoval lyrickou spoveou. Samota ho obdarovala spomienakmi na drahých rodičov, rodné kraje, prebolené lásky, na chvíle strateného šťastia a ľudské zrady. Hoci Krasko pokračoval v literárnej tradícii, predsa jeho básne majú osobitný silný citový prízvuk. Jeho tvorbu môžeme zhrnúť do dvoch básnických zbierok.

V prvej zbierke Nox et solitudo autor často využíva kontrast svetla a tmy, túžbu a skepsiu, vieru a poznanie. Nachádzame tu často pochmúrne nálady s tematikou prírody napríklad Zmráka sa, Topole. Do týchto melancholických pocitov vyvolaných zmrákaním preniká spomienka na čiesi náručie v básni Jeseň, na čiusi ruku, ktorá v ňom vyvolala vzrušenie, v básni Chladný dáždik, alebo zabudnuté stretnutie v básni Plachý akord. Každá z týchto básní je samostatnou citovou drámou básnika, najvýraznejšie sa to prejavuje v básni Samota. Clivá spomineka zaznieva aj v básni Vesper dominicae, v ktorej vytvára obraz vzdialeného domova a matky, ktorá myslí na svojho syna. Od osobného smútku prechádza k smútku národa. V poslednej básni Jehovah volá trestajúceho Jehovaha k svojmu ľudu, lebo sa mu zdá, že je apatický a vzdal sa oprávneného boja za svoje túžby.

Citová stránka pokračuje aj v druhej zbierke Verše, kde sa ozývajú spomienky na dávne lásky a šťastné chvíle v básňach Jeseň, Balada o smutnej panej. Krasko postupne prechádza do silného sociálneho protestu a hlbokého citového a myšlienkového vzojatia v básňach Otrok, Otcova roľa, Básnici. Sú podobné Slezským písňam od Petra Bezruča. Krasko v nich prežíva národné a spoločenské problémy spoločne s kolektívom národa. Preto je jeho verš emotívne veľmi pôsobivý napríklad v básni Otrok sám sa stáva otrokom a znáša všetky útrapy spojené so svojim národom: " Som ten, čo dospieval pod bičom otrokára, pod bičom, ktorý nestrábené rany denne pootvára ". V poslednej slohe sa mu zjavuje vízia slobody: " Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona, bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná ". Podobná vízia slobody sa zjavuje pre človeka i pre národ v básni Baméš: " Ja čakám slobodu, poklad môj jediný, pre naše mestečká, pre naše dediny ".
Básne Ivana Krasku dokázali burácajúco zaznieť, kde sa dotýkali národných a ľudských otázok. Pre jeho tvorbu je charakteristická lyrickosť, piesňovosť, baladickosť a hudobnosť. Vnímal život ako pohyb, nepretržitú zmenu, čosi, čo stále plynie. Preto sa vo svojej poézii často vracia k spomienkam, v jeho poézii vystupuje ako fyzikálny jav vyvolávajúci zmenu raz v prírode, inokedy v ľudských vzťahoh. Táto zmena je prejavom básnikovho nepokoja. Často dáva svojho lyrického hrdinu do symbolickej postavy napríklad tuláka, otroka, čím rozširuje rozlohu svojho básnického videnia.