1. a) hrdina je realistický: „Otec Goriot, starec vari šesťdesiatdeväťročný, utiahol sa k pani Vauquerovej roku 1813, keď prestal obchodovať. Najsamprv si prenejal byt, v ktorom teraz býva pani Couturová, a platil vtedy penziu tisíc dvesto frankov ako človek, pre ktorého päť luisov viac či menej je iba maličkosť. Pani Vauquerová vtedy nanovo zariadila tri izby tohto bytu za vopred zaplatenú úhradu, ktorou sa vraj vyrovnala iba cena za mizerné zariadenie,a to záclony zo žltého kalika, za drevené lakované fotely, potiahnuté utrechtským zamatom, za niekoľko mazaníc a za tapety, ktoré odmietali aj putiky na predmestí. Bezstarostná veľkodušnosť, s akou sa dal vtedy napáliť otec Goriot, ktorého v tom období úctivo nazývali ešte pánom Goriotom, možno zavinila, že ho pokladali za somára, čo sa v obchodnýc veciach nevyzná...“ hrdina je obyčajný človek, s obyčajnými problémami a nachádza sa v typických spoločenských podmienkach, žije všedný život.

b) opis prostredia: „Dom, využívaný ako spomenutý meštainsky penzión, patrí pani Vauquerovej. Stojí na dolnom konci Novej ulice svätej Genovévy, na mieste, kde terén klesá smerom k Lukovej ulici tak prudko a strmo, že kone po ňom len zriedkakedy vystupujú alebo schádzajú. Táto okolnosť spôsobuje, že v týchto uliciach, zoretých medzi dómom Val-de-Grace a dómom Panteónu, panuje ticho, obe monumentálne budovy menia ráz tamojšieho ovzdušia, vyžarujúc žlté tóny a stemňujúc všetko prísnymi tôňami, ktoré vrhajú ich kupoly. Dlažba je tu suchá, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozdĺž múrov rastie tráva...“ opis okolia domu, kde sa odohráva väčšia časť príbehu.

c) vzťah hrdinu k spoločnosti a životu: „Parížska láska sa v ničom neponáša na iné lásky. Ani muži, ani ženy sa nedajú obalamutiť peknými slovami, ktoré každý to slušnosti prednáša o takzvanej nezištnej láske. V tomto meste žena nemá ukojiť len srdce a zmysly, lebo dobre vie, že musí vyhovieť oveľa márnomyselnejším požiadavkám, z ktorých sa skladá život. Tu sa láska predovšetkým rada chvastá, je bezočivá, hýrivá, šaraltánska, má rada nádheru. Ak všetky ženy na dvore ľudovíta XIV. Závideli slečne La Vallieere vzpalnutie vášne, pre ktorú ten veľký panovník zabudol, že každá jeho manžeta stojí tisíc toliarov, a roztrhal ich, aby umožnil vojvodovi de Vermandois vstup na javisko vysokej spoločnosti, čo potom môžeme žiadať od ostatných ľudí?...“ takýto postoj má Eugene de Rastignac k parížskej spoločnosti, láske a životu.

2. kompozícia románu: V tomto románe prevláda skôr reč postáv ako autorská reč, aj keď na začiatku opisuje autor všetko, čo sa len dá. Postavy vedú často veľmi dlhé monológy, niekedy aj cez päť strán, v ktorých vyjadrujú svoj názor na určitú problematiku. Vety sú väčšinou zložené a dlhé. Odsekov je veľa, ale niekde chýbajú – ja by som ich spravila rozhodne viac. Prevládajú tu opisy i úvahy jednotlivých postáv i autora. Kompozícia je veľmi pestrá, vyskytuje sa tu veľa básnických prvkov.

3. hlavný motív diela: Je založený na situácii v 19. storočí v Paríži. Ide o kritiku vtedajšej spoločnosti a o to, ako dokáže byť človek zaslepený láskou. Ukazuje, že láska dokáže nahradiť všetko ostatné, ale že sa jej netreba tak poddať, lebo nie je nič horšie, ako byť na nej alebo na nejakej osobe závislý. Hlavný hrdina, otec Goriot, je závislý na svojich dcérach a je ochotný obetovať im aj jeho život. Kvôli nim nakoniec zomiera.

4. myšlienka, ktorá ma zaujala: „Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti.“ Túto vetu vyslovil otec Goriot tesne pred jeho smrťou a mal pravdu. Celý život zaslepíme výchove detí, aby sme potom, keď už budeme príliš starí a vyčerpaní na to, aby sme sa postarali sami o seba, zistili, že na nás totálne kašlú. Na to, že niekedy mali svojich rodičov, ktorí ich milovali celou svojou bytosťou si nespomenú a pomaly ani neprídu na váš pohreb... To, čo pre vás boli zistia, až keď budú mať vlastné deti...

Záver: Otec Goriot je dielo ukazujúce márnomyseľnosť ľudí, parížsku spoločnosť, životnú úroveň, ale hlavne lásku. Lásku ku všetkému hmotnému i nehmotnému, k človeku, k deťom. Toto dielo bolo veľmi zaujímavé a dejová línia bola dobrá, vadili mi len príliš dlhé monológy a opisy.