Ján Botto: Smrť Jánošíkova

Slovenský romantizmus Revolučný pohyb v Európe v prvej polovici 19. storočia neobišiel ani habsburskú monarchiu. Iniciatívne pred revolúciou (1848 - 1849) národné hnutie preberá revolučne - demokratická generácia mládeže MLADÉ SLOVENSKO. Národný program vychádza z vtedajších podmienok a myšlienok predchádzajúcich generácií (Bernolák, Šafárik ). V Uhorsku neboli priaznivé podmienky pre rozvoj národného hnutia. Lajos Koshut ( vedúci maďarského národného hnutia) nemal porozumenie pre nemaďarské národnosti. Toto neporozumenie sa pociťovalo ako vážna prekážka rozvoja literatúry a jej spoločenskej účinnosti. Spisovateľ sa chce zúčastňovať na premene spoločnosti a vyslovovať svoje názory a vyznať svoje city. Znaky romantickej literatúry u nás boli tieto: Spisovatelia bojovali za premenu spoločnosti a za zrušenie spoločenských vrstiev.

V dielach prevažuje láska k vlasti a slovanský humanizmus a využívanie ľudovej slovesnosti ako podklady pre svoje diela. Hlavným literárnym druhom sa stala lyrika – vznik nových útvarov ako napríklad typ protestujúcej básne, duma a krakoviak. Dráma bola v tomto období málo rozvinutá. Neexistovali divadlá, herci a umelci. Epika obsahovala lyrické prvky, ktoré boli vsúvané do deja. Próza obsahovala časté historické námety. Rozvíjali sa najmä historické povesti a kratšie prózy zo súčasného života. Naša romantická literatúra nadväzovala na západoeurópske a slovanské literatúry, ale odmietala individualizmus a titanizmus. 3. Ján Botto 3.1. Životopis Ján Botto sa narodil 27.1.1829 vo Vyšnom Skalníku. Národne sa uvedomoval v Levoči, kde študoval na lýceu v čase, keď sem prišli trinásti Štúrovi prívrženci z Bratislavy na protest proti zosadeniu Ľ.Štúra z katedry. Osvojil si Štúrove ideové a národnospoločenské náhľady a jeho názory na ľudovú poéziu. Všetko toto dôsledne uplatňoval vo svojej básnickej činnosti. V Levoči začal svoju literárnu činnosť.

Pod pseudonymom Janko Magihradský prispieva do študentského, rukou písaného, časopisu. Revolúcie sa aktívne nezúčastnil a hodnotil ju z hľadiska štúrovcov. Nepochopil reakčnosť zásahu ruského cára na jej potlačenie. Bol sklamaný z nesplnenia túžob vlastnej generácie. Botto, rovnako ako ostatní štúrovci, hľadal podnety a pramene svojej básnickej tvorby v ľudovej slovesnosti. Jeho lyrické básne a balady sú obrazom neutešenej národnej situácie v porevolučných rokoch. Pretože ťažké položenie národa bolo takmer bezvýchodiskové, vyústenie básní smeruje do vízií. Prispieva k tomu aj jeho básnická povaha, ktorá mala sklony k zmyslovému videniu. V jeho vyjadrení sa zvýrazňuje farebnosť. Stavebným princípom v jeho básniach je kontrast, v ktorom tma predstavuje záporné sily a svetlo životný klad. Ťažká politická situácia ( Bachov absolutizmus ) nútila básnika využívať také prostriedky, ktoré by mu umožnili vyjadriť revolučné nálady a vlastenecké cítenie. Zomrel 28.4.1881. 3.2. Tvorba Botto, rovnako ako ostatní štúrovci, hľadal podnety a pramene svojej básnickej tvorby v ľudovej slovesnosti a využíval jej obraznosť a symboliku. Jeho lyrické básne a balady sú obrazom neutešenej národnej situácie v porevolučných rokoch.

Pretože ťažké postavenie národa bolo takmer bezvýchodiskové, vyústenie básní smeruje do vízií. Prispieva k tomu aj jeho básnická povaha, ktorá mala sklony k zmyslovému videniu. V jeho vyjadrení sa zvýrazňuje farebnosť. Stavebným princípom v jeho básniach je kontrast, v ktorom tma predstavuje záporné sily a svetlo životný klad. Ťažká politická situácia nútila básnika využívať také prostriedky, ktoré by mu umožnili vyjadriť revolučné nálady a vlastenecké cítenie. Botto popri J. Kráľovi rozvinul niektoré svojské črty romantickej balady. Baladický hrdina splýva s prostredím a situáciami. Dynamika deja sa nedosahuje rozporom medzi dobrom a zlom ale stupňovaním hrôz. Na vytvorenie presnejšej predstavy tragiky využíva dialóg, zvukovo malebné slová, skratkovitosti reči. Usiloval sa zdôrazniť zápas za slobodu. Vidieť to najmä v jeho rozsiahlejších alegorických skladbách: Svetskí víťaz, Obraz Slovenska, Poklad Tatier, Povesti slovenské, Báj na Dunaji, K mladosti. Alegorickosť je zreteľná aj v Bottovej baladickej tvorbe: Žltá ľalia, Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, i v ľudových povestiach: Tajný šuhaj, Rimavín a Práčka na Rimave.

Svet povestí sa prejavuje aj vo vlasteneckých básniach: Vojenské piesne, K holubici, Duma nad Dunajom, Nad mohylou J. Kolára. Medzi najúspešnejšie balady patria Margita a Besná a Žltá ľalia. V balada Žltá ľalia rieši mravný konflikt. Manželia si dajú sľub vernosti, ktorý sa nemá porušiť ani smrťou. Avšak Eva daný sľub nedodrží a po Admovej smrti sa vydá. Za morálny priestupok nasleduje trest. Margita a Besná je baladická príhoda o smrti siroty, ktorá musí zomrieť pre žiarlivosť macochy. Z Bottovej tvorby najmä v mladších rokoch cítiť zanietenosť za ideály revolúcie, a to najmä v básniach K mladosti a Pochod. V prvej sa vyslovuje za nový život. Volá po takej piesni, ktorá by mohla otriasť starým spráchniveným svetom. Podobne v básni Pochod (ponáška na Petöfiho) volá po revolučnom čine. Kladie priamo otázku: „Či chceš voľnosť a či putá?“ Básnické dielo Jána Bottu rozsahovo nieje veľké, zato však tematicky dosť pestré.

V poézií našiel prostriedok, ako živiť v ľude vieru v krušných časoch národnej a sociálnej neslobody. V baladách vyslovil potrebu dodržiavať mravné zásady, ktorých porušenie sa trestá. Botto ako odchovanec národnoobrodeneckých ideálov epochy romantizmu hľadal v jánošíkovskej tématike podnety vyjadriť svoje vlastenecké a protifeudálne názory. Už v čase levočských štúdií napísal lyrickú Pieseň Jánošíkovú, ktorá obsahuje niektoré črty hrdinských činov Jánošíka a jeho tvorí východisko pre neskoršiu skladbu Smrť Jánošíková. Táto vznikla v porevolučných rokoch, v období najväčšieho národného a sociálneho útlaku Bachovho absoultizmu. V dôsledku tejto pochmúrnej situácie sa Jánošík v básnikovom zobrazení nepoddáva v hrdinských, bojových situáciach, ako je známy z ľudového podania. Bottov Jánošík už len s trpkosťou spomína na svoj odboj (Smrť Jánošíková: „Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal.“) a vyjadruje náladu jeho generácie po neúspešnej revolúcii. Postava Jánošíka potom už nepredstavuje len odboj proti feudálnej zvôli, ale aj úvahy súvekého vlastenca v boji za národnú slobodu.

Majstrovsky tu rozvinul jánošíkovskú tématiku. Heroizmus a tragika Jánošíka symbolizuje osud slovenskej romantickej generácie. Postava Jánošíka nie je historická, autor sa inšpiroval ľudovými povesťami a rozprávkami. Po dlhé roky bolo toto dielo zdrojom národného povedomia. 4. Smrť Jánošíkova 4.1. Obsah diela V predspeve opisuje akýsi rozhovor medzi matkou a deťmi, ktoré odchádzajú z domu, aby sa pridali k rebelom (básnik akoby rozposielal po Slovensku svoje verše a bojí sa, že nenájdu odozvu. Tým sympatizuje s rebelmi a obhajuje ich. Hovorí aj o tom, že „noc stoveká, noc poroby“ sa raz skončí a náš národ bude slobodný. Prvý spev: autor opisuje Kráľovu hoľu. Na nej horí ohník a okolo sedia dvanásti sokoly- Jánošíkova družina. Detailne ich opisuje (opisuje ich ako oltárne sviece a hovorí, že sú ako by ich jedna mater mala).Opise aj samotného Jánošíka ako ich kapitána Hovorí, že ich poznajú na celom Slovensku (od Tatier k Dunaju). Jánošík a jeho družina zbíjali, brali peniaze pánom a rozdávali ich ľuďom. Zrazu hovorí autor, že na Kráľovej holi nehorí ohník už ako voľakedy. Okolo neho sedia už len dvanásti chlapci a smutne hľadia do ohníka. Ohník pomaly dohára a tu počuť akoby to nadzemská moc hovorila o Jánošíkovom lapení.
Chlapci vravia, že už sa minuli tie krásne časy a prichádzajú zlé. Druhý spev: hneď zrána kráča paholček a zháňa ovečky a rozpráva o lapení Jánošíka. Hovorí ako Jánošík sedel v hostinci a popíjal vínko, keď ho tu obkľúčilo more vojakov. Jánošík sa však nezľakol a nebojácne bojoval proti presile. Keď tu zrazu počuje ako Gajdošík jeho druh kričí, aby ho chytili. Pochopí, že je to zradca a zabije ho. Už sa dá, že sa mu podarí újsť, no baba, čo sedí na peci zavolá nech mu pod nohy nasypú hrach. Jánošík sa pošmykne na hrachu a padá na zem a vojaci ho lapajú, ale on sa im vytrhne a už už je skoro preč, no tá baba len zas volá nech ho rúbu do pasú, že tam je jeho sila a keď preseknú opasok stratí ju. I tak sa stalo jedna rana presekla opasok a Jánošík bol chytený. Vojaci chcú po Jánošíkovi , aby im prezradil kde ukryl poklad, a tak si zachránil život, no on odmietne a tak ho odvádzajú. Tretí spev: Je noc.Za Jánošíkom prichádza jeho milá, aby sa rozlúčila. Cez okienko mu podáva kvety. Povedia si posledné zbohom. Jánošíkova milá sa rozbehne k Dunaju.

Od žiaľu sa rozhodne spáchať samovraždu. Skočí do Dunaja a od vtedy už ju nikto viac nevidel. Štvrtý spev: Mesiac hľadí cez okienko, kde sedí Jánošík. Je prikovaný ku skale. Spí. Sníva o slobode a mladosti. Začína svitať, ale Jánošíkova duša je pokojná. Na prahu sa zjaví strážnik a oznamuje mu, že sa má prichystať k odchodu. Zavrie za sebou dvere. Piaty spev: Znova sa roztvoria dvere a strážnik si po neho prichádzaJánošík hovorí o slobode, ktorú mal a stratil a o pánoch- tyranoch a pýta sa skade berú právo brať život. Verí, že príde deň súdu a za stôl zasadne pravda ľudu. Vraví aj, že pre slobodu zomrie rád. Šiesty spev: Jánošíka odvádzajú na čiernom voze. Kňaz sa chce za neho pomodliť, no on odmieta s tým, aby sa radšej pomodlil za ten biedny ľud, lebo on už odchádza a tak už netreba. Jánošík pozdvihne zrak k nebu a vrúcne sa modlí za národ, aby ho boh neopúšťal. Kráča k šibenici. Na čiernych stĺpoch sedia havrany a volajú ho k sebe. Siedmy spev: Blíži sa večer. Na skale sedí kráľovná víl a vije veniec. Volá Janíčka do svojho náručia. On stojí na šibenici.

Jeho účty s týmto svetom sú už uzavreté. Obleteli ho dookola zlaté motýle a on znovuzrodený odchádza s nimi. Bežia k nemu deti, pred domom mať, celá rodina. On sa s nimi víta. Zdvihne zrak na hory. Budí sa v ňom nádej, že tento svet bude raz slobodný. V tom kňaz povie: „Amen!“ A on sa už víta sa vílami. Prichádza list od kráľa, ale už je neskoro. Ľudia naokolo neplačú, len ticho odchádzajú domov. Osmy spev: Je pochmúrne. Všade je smutno. Jar neprichádza. Staré baby sedia na peci a rozprávajú o Jánošíkovom poklade a o tom ako ho dostať a aj o to, že spolu s Jánošíkom zomrela aj jeho čarovná valaška, milá i družina. Keď tu jedna baba z kúta ohlási, že Jánošíka víly oživili, že ho sama na vlastné oči cez búrku videla. Deviaty spev- Zjavenie: Rusalky oznamujú, že od Jánošíkovej smrti prešlo už sedem rokov. Chystajú sa na svadbu. Víly ohlasujú svadbu aká tu ešte nebola. Kráľovná volá, aby ju už prichystali.

Svadobčania prichádzajú. Všade je veselo. 4.2. Charakteristika postáv Jánošík: Vystupuje ako vodca zbojníkov. Autor na neho používa rôzne pomenovania ako napríklad: Janíčko, kapitán, biely sokol. Jeho vonkajšie aj vnútorné opisy sa najčastejšie vyskytujú v prvom speve. Opisom jeho osobnosti je táto sloha: A ten ich kapitán, to je len veľký pán! Perečko beľavé, červený dolomán; keď ide po hore, ako ranné zore, keď ide po lese, celý svet sa trasie!1 Jánošíka opisuje ako veľmi štedrého(1), silného(2), hrdého(3) a spravodlivého(4) človeka. 1.) Od Tatier k Dunaju siroty spievajú: Dajže, bože, šťastia hôrnemu šuhaju! Šťastia, bože, šťastia zrána i zvečera, a to takou mierou, ako nám on merá. Merá nám on, merá dukáty z klobúka, červenú angliu od buka do buka.2 2.) Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo: a už drábi ležia ako v báni drevo.3 3.) Keď mu páni ponúkajú na výmenu jeho pokladov jeho prepustenie vraví: Jánošík, junošík, máš veľké poklady: vymeňže si, vymeň ten svoj život mladý "Vymeniť? - a načo? vy psohlavci vzteklí! Nie! - a teraz ma zjedzte keď ste ma upiekli!"4 4.) „Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krv tyranov trávniček popíjal; zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“ 

Jánošíka ďalej opisuje ako neporaziteľného a nepremožiteľného vďaka čarovnej žilke v jeho opasku. V druhom speve Jánošíka zajmú, nie však v spravodlivom boji ale vďaka zrade jeho najlepšieho priateľa(5) a starej baby(6). 5.)„Chyťte ho!“ –Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?! Ty zradca? – teda ty samý prvý padni! A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.6 6.) No baba, babečka zavreští z prípecka: „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“7 No, baba, babečka zavreští z prípecka: „Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“8 V srdciach ľudí naďalej zostáva ako ochranca a bojovník za práva poddaných. Vo väzení sa lúči so svojím rodným krajom a so svojou milou. Počas noci vo väzení sníva o mladosti a rozmýšľa nad svojim osudom a osudom poddaného ľudu. Pred popravou sa lúči s vlasťou a dúfa, že poddaný ľud sa sám postaví proti útlaku pánov. V siedmom speve ho napokon popravia.

V deviatom speve, Zjavení, sa Jánošík žení s kráľovnou víl, pretože autor ho chcel v mysli národa zachovať živého. Družina: Autor ju opisuje ako veľmi silnú a súdržnú(1), no jednotlivcov opisuje ako zraniteľných a tak je vidieť v skupine snahu držať napriek všetkému pokope. V diele im patria pomenovania ako napr.: dvanásti sokoli (po odchode Jánošíka a smrti Gajdošíka desiati) a pod. Chlapcov opisuje ako urastených švárnych junákov(2), ktorím nikto nemôže brať ich slobodu(3). Často je vyjadrovaný aj strach pánov z tejto skupiny(4). Jánošík s družinou býva v horách. Zbíjajú len preto, lebo chcú aspoň trochu zlepšiť situáciu utláčaného ľudu, ktorý v nich vidí hrdinov. Snažia sa mu priniesť slobodu. Družina bola Jánošíkovi plne oddaná a snaží sa mu pomáhať plniť poslanie, za ktoré na konci Jánošík položí život. Po Jánošíkovom zlapaní si družina rýchlo uvedomí krutú pravdu, že je koniec. 1.) Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli!

Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater; jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala. To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece, keď idú po háji, celý sa trbliece.9 2.) Košieľky zelené, striebrom obrúbené, klobúčky obité, orlom podperené; valaška, karabín a pištoliek dvoje: to sa chlapci, to sa, potešenie moje!10 3.) Hory, šíre hory – to ich rodné dvory, hole, sivé hole – to ich voľné pole – a na tom Kriváni zámok murovaný: ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!11 4.) Keď vatru rozložia na hronskom pohorí: v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. A keď si od zeme chlapci zadupkajú: dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne!12 Bohatí páni: Sú veľmi chamtivý a k ľudu sú krutí a zlí. Od Tatier k Dunaju ľudia si šopkajú: Ber, pane, tie dane, však príde rátanie. Ber, vĺčko, však ty to zaplatíš raz kožou!13 Jánošíkova milá: Je stelesnením duše slovenského národa. V treťom speve sa s Jánošíkom príde rozlúčiť(1) a následne spácha samovraždu skokom do Dunaja(2).

Janíčko, Janíčko, ty si moje srdiečko – ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko! Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke: jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke! Jedna cesta hore, druhá cesta dole: Kdeže sa zídeme, biely môj sokole?14 2.) Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca; nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca, len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu, samotný ju sprevodil do nového domu.15 Stará baba: Je to stará žena z prostého ľudu(ktorému Jánošík pomáhal!). Pomáha pri lapení Jánošíka tým že vyzradí kde je zdroj jeho sily a pomôže aj tým že mu podsype hrach aby spadol a aby ho drábi ľahšie chytili. No baba, babečka zavreští z prípecka: „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“16 No, baba, babečka zavreští z prípecka: „Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“17 Gajdošík: Je to Jánošíkov najlepší peiateľ, avšak Jánošíka zradí, za čo ho Jánošík na mieste zabije. „Chyťte ho!“ –Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?! Ty zradca? – teda ty samý prvý padni! A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.18

Konflikty a problematika Hneď na začiatku sa vyskytuje konflikt autora so sebou samým. Cíti veľké nutkanie vypustiť svoje myšlienky avšak bojí sa, že jeho verše nebudú vyslyšané, sú zbytočné a ľud ich nebude akceptovať. Sám polemizuje o tom či dielo napísať alebo nie. Nakoniec sa rozhodne dielo napísať(po presviedčaní jeho myšlienok). Svoje verše nazýva deťmi a seba ich matkou. Ej hej! vypustiť – ach! ale ako? vy rozkoše žiale moje! Keď to od srdca k srdcu deľako – a tým svetom tak chladno je!19 Keď nemá slová – šatôčky súce, pre vás deti, úbohá mať! Či vás v zodraté prózy onuce, vás, zlatovlásky, mám odliať?20 Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté, do kvapky krv vypite mi- než by ste mali žobrať po svete, neznané blúdiť po zemi.21 „Netráp sa mati, o naše šaty, len košieľky nám daj biele; však dobrí ľudia budú nás znati po hviezdach zlatých na čele.22
Hej, a vieme my jeden kraj kdesi, kde nás isto prijmú radi: pôjdeme, mamko, v slovenské lesy, v ten svet pekný bujnej mladi.″23 Najhlavnejší a najromantickejší konflikt zo všetkých je konflikt medzi obrovskými, priam až rozprávkovými túžbami a drsnou realitou ktorá nedovoľuje aby sa uskutočnili. Autor dúfa v bojovnosť ľudu a to takým spôsobom, že proti utláčaniu povstane a nebude nečinný. Bohužiaľ všetko je inak. Ľud ostáva stále pasívny, dokonca aj po Jánošíkovej smrti. Autor však aj v týchto ťažkých časoch dúfa v lepší zajtrajšok. Ľud okolo šibene – sťa mŕtva skalina – nevzdychne ,nezaplače, pästí nezatína.24 Situáciu doby v ktorej autor žil a tvoril vykresľuje v konflikte medzi slobodou a bezprávím. Pomocou Jánošíka vyjadruje problém nespravodlivosti – jeho nespravodlivého zlapania a smrti. Jánošík sa spravodlivo obhajuje tým, že zbíjal len preto lebo chcel pomôcť ľuďom. Ďalším konfliktom je konflikt medzi Jánošíkom a pánmi. Vyčíta im že zdierajú chudobný ľud a že jeho považujú za zločinca, pričom oni páchajú omnoho väčšie zločiny. „Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krv tyranov trávniček popíjal; zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“

Stará Baba ktorá Jánošíka zradí, reprezentuje konflikt Jánošíka s ľudom. On sa snaží ľudu pomáhať. Početná väčšina ho miluje a považuje za hrdinu. Tú malú časť ktorá ho nenávidí z rôznych dôvodov(strach, závisť, podlosť) reprezentuje práve tá baba. No baba, babečka zavreští z prípecka: „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“26 No, baba, babečka zavreští z prípecka: „Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“27 V Jánošíkovej mysli, keď je vo väzení, sa odohráva konflikt medzi životom a smrťou. Problém priateľstva a zrady vyúsťuje do konfliktu medzi Jánošíkom a Gajdošíkom. Gajdošík Jánošíka zradí, za čo ho Jánošík na mieste zabije. „Chyťte ho!“ –Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?! Ty zradca? – teda ty samý prvý padni! A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.28 V diele sa výrazne vyskytuje aj konflikt medzi bohatstvom a chudobou. 4.4. Kompozícia Úvod Úvod- v ňom cez alegóriu matky a jej detí posiela svoje verše po Slovensku v obave, že je to zakliata krajina, a nenájdu odozvu. No oni stretnú hôrnych chlapcov, ktorí sa ich ujmú.

Úvod ako predspev je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života. Hôrni chlapci nie sú ,,draví rytieri“, ani ,,vzteklé ohavy“, za aké ich mala panská spoločnosť, ale sú to ,,dobrí ľudia“. Nesúď ich! Čistá duša ich mladá- bárs aj zbroj krvou sfŕkaná. Mladosť každého objíme rada, kremä hada a tyrana.29 Nehaň ich! To nie rytieri draví krajov, kde slnko zachodí; to nie východu vzteklé ohavy, to voľné deti prírody.30 Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký; Veselí jak jarné pole; Smelí jak tie ich hôrne potoky – a jak vietor svojej vôle.31 1. spev Na Kráľovej holi majú svoje sídlo slovenskí zbojníci - členovia Jánošíkovej družiny. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli! Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater.32 Bojujú za pravdu a spravodlivosť, chudobným dávajú to, čo zoberú bohatým. Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek blyskne; druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne; tretí raz zapískne - šabličky zazvonia zhora od Považia, zhora od Pohronia - a jedným hlasom ozvú štyri strany: -My sme u nás doma - my sme tuná páni!33 Na Kráľovej holi dvaja z družiny chýbajú - veliteľ Jánošík a Gajdošík. Hôrnych chlapcov sa zmocňuje zlá predtucha.

A kdesi čos´zvolá ako nadzemská moc: „Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrá noc!"34 2. spev Ráno je v kraji smutná nálada. Ľudia sa dozvedeli, že Jánošíka chytili drábi zradou Gajdošíka a starej babky. Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe, keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.35 Jánošík odôvodňuje svoj boj: "Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krv tyranov trávniček popíjal; zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že odkedy ten biedny ľud drete?"36 Nechce vykúpiť svoj život pokladmi a zlatom. "Vymeniť? - a načo? vy psohlavci vzteklí! Nie! - a teraz ma zjedzte keď ste ma upiekli!"37 3. spev Mesto, ktoré väzní Jánošíka, spí, Jánošíkova milá sa ide s ním rozlúčiť. Potom spácha samovraždu v Dunaji. Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca; nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca, len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu, samotný ju sprevodil do nového domu.38 4. spev Jánošík trávi noc vo väzení. Sníva sa mu pekný sen o lepšom živote. On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne; tu skovaný v okovách, ale voľný vo sne. Oj, spi, duša mladušká, spi pekný, dlhý sen keď v skutku nie, svoj život skonči trebárs vo sne len!39 5. spev Ráno sa Jánošík prebúdza. Rozmýšľa nad príčinami svojho zajatia.

Zvonia na deň - mne na noc. Oj, srdce, nežiali: my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali! Spať večne - kto to káže? boh? - ľudia, tyrani! Z polcesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný! Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali! brať život! skiaď to právo? - či ste ho vy dali?! Ľudia - hej, ľuďmi radi menujú sa oni, tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony. Zákon len jeden u nich, jeden zákon vlčí; právo v putách - a pravda na hranici blčí.40 Jánošík sa lúči so svojím životom: "Ha! svitá - koniec! - mrkne - počiatok - kde? aký? Oj, zbohom, ty svet márny - môj svet nad oblaky!"41 6. spev Jánošíka vyvádzajú z mesta na popravu. To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna, vyprevádza zo sveta nezdarného syna.42 Je hrdý, nechce sa pomodliť za seba. Smrti sa nebojí. A on ide k šibenici pri srdca tichosti, bo mu duša hovorí: to oltár voľnosti.43 7. spev Biela kráľovná volá Jánošika do svojho náručia: "Oj, poď len, poď sokol zlatý, poď do môjho náručia budeme sa milovať tu, kde nás viac nerozlúčia!"44 Jánošíka popravili a potom prišiel oslobodzovací patent od kráľa.

Ľud sa pomaly rozchádza do svojich príbytkov. 8. spev Po Jánošíkovej smrti sa zdá ľuďom život bezútešný. Smúti za ním jeho družina, starí ľudia i deti. Rozprávajú sa o ňom povesti, ktoré zveličujú jeho činy a ľudia veria, že sa ešte niekedy objaví, že neumrel. 9. spev Jánošík prichádza medzi rusalky, ktoré pripravujú jeho sobáš s kráľkou. Zoberie si ju za ženu a idú spolu do odkliatych slobodných krajov. "Už hromy zahrmeli - hrom striasa horami a všetko ozýva sa sedem krajinami: nech je svadba nad svadbami."45 4.5. Štýl Smrť Jánošíkova je lyricko-epická skladba s prevahou lyriky. V celej skladbe môžeme nájsť protiklady – kontrasty medzi kladom a záporom. Celá skladba je písaná štúrovským jazykom, avšak vyskytuje sa v nej veľké množstvo ľudových slov a archaizmov.

Básnická skladba sa skladá z predspevu a deviatich spevov. Dejová línia je slabá, bez epizód. Väčšina básne je písaná 12 – slabičným veršom. Strofy sú v úvode 4 – veršové, potom 8 až 10 – veršové . V básni môžeme nájsť združený, ale aj striedavý rým. Autor si z celého Jánošíkovho života vyberá práve jeho zlapanie a popravu, čím symbolizuje stav národného hnutia po revolúcii 1848/49. Zjednocujúcim prvkom všetkých spevov je protiklad. Umelecké prostriedky: Paralelizmus: „Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krv tyranov trávniček popíjal; zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“46 Metafora: Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera...47 Epizeuxa: Horí ohník, horí...48 To sa chlapci, to sa... 49 Epanastrofa: Zanôtili chlapci: „Boli časy, boli!“ „Boli časy, boli, ale sa minuli.“ 50 Hyperbola: Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne, to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

Protiklad: Zvonia na deň – mne na noc... 52 Anafora: ...ten vidí bielych panien veliké zástupy; ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, ten vidí svojím okom, čo len ešte bude. 53 Alegória: celý 9. spev Zdrobnenina: lístoček, chlapcov, slniečko, plamenček Prirovnanie: To sa, chlapci, to sa jak oltárne sviece... 54 Zmena slovosledu: ...hneď mu dali na ne centové ostrôžky... 55 Personifikácia: Tam nás už čaká jedľa šedivá, už z diaľky náruč vystiera... 56 Pejoratíva: vzteklé ohavy, hada a tyrana Rečnícka otázka: Či vás v zodraté prózy onuce, vás, zlatovlásky, mám odliať? 57 Kontrast: Rúčky – nôžky krvavé – a úsmev na tvári... 58 4.6. Vlastný názor Na toto dielo mám neblahé spomienky už zo základnej školy, kde mi moja pani učiteľka slovenského jazyka dala toto dielo prečítať za trest. Vtedy na mňa dielo veľmi nezapôsobilo a tak som ho skúsil prečítať o pár rokov neskôr a vyplatilo sa.

Keď som si ho prečítal minulý týždeň tak na mňa hneď zapôsobilo majstrovské prenesenie utláčania slovenského ľudu do príbehu Juraja Jánošíka, nesmrteľného slovenského národného hrdinu. Vtedy som si uvedomil, že to nieje len taká obyčajná kniha, ale že je to veľdielo ktoré v sebe ukrýva aj kúsok duše veľkého vlastenca. Avšak aj po pár rokoch sa v diele vyskytujú pasáže, ktorým nie veľmi rozumiem. Tomu kto sa chce presvedčiť o hrdosti a bojovnosti slovenského národa, vrelo odporúčam toto dielo.