„Ja? Ja som netancoval, keď si ty odišla. Raz sa dozvieš prečo, ak budeš chcieť totiž so mnou hovoriť. A vieš, nad čím som si lámal hlavu, práve keď som ťa zočil? Nad tým, ako by sa mohol s tebou zísť. Mám ti čosi povedať: niečo - no veď uvidíš. A vieš ty čo – ja ťa budem čakať, hore nad dedinou, keď sa budeš vracať. Zísť sa musíme na každý pád, prvej, než odídeš do mesta. To si zachovaj.“ Keď sa Katica vracala od Antice, stretla Nika. Príduc k nemu, podvihla naň svoje hlboké čierne oči. Jediný pohľad otriasol jeho istotou, bezpečnosťou. Cíti, že mu pôda uniká, odvaha, podnikavosť sa scvrkáva pred veličím jej krásy, pred pôvabom jej zjavu. A ako sa on scvrkol pred ňou, tak ona narástla. Posadla ju tajomná sila – cíti sa bezpečnou, vladárkou nad sebou i nad ním. „Tedy si prišla!“ „A ako som mohla neprísť?“ odpovedá pokojne, bez záchvevu. „Domov som ísť naostatok musela – a druhej cesty, ako tejto tu, nebolo...“ „Čosi ti mám povedať, a to ti musím rozpovedať dnes, zaraz na tomto mieste. Nech ťa tu nestretnem, bol by to beztoho urobil. To bol môj pevný úmysel. Ja ťa ľúbim. Ja chcem ísť rovnou cestou, statočne, pred očami celého sveta, bez bázne a ohľadov. Ak ty dovolíš, ja som hotový predstúpiť pred tvojho otca; ak chceš, zaraz, verejne a otvorene.“ Díva sa naň, díva, uvažuje a váha. Prečo by mal uskočiť? Veď doteraz ani jednej neponúkol to, čo núka jej – ruku svoju. A načo konečne váhať?

Tu je naostatok príležitosť – a to aká! – uskutočniť sny, dosiahnuť všetky túžby. Kedy sa naskytne druhá, skvelejšia a priaznivejšia? A ak sa chce vyšvihnúť, nemožno bez rizika; musí sa odvážiť, čo by sa druhá neodvážila: veď len tak sa dá dosiahnuť, za čím duša túži... „Daj ty mne istotu,“ šepce on, stojac tesne pri jej boku, „istotu, že ma ozaj ľúbiš a zotrváš v láske. Ja ti už dokážem, že ťa uvediem do Dubčicovho dvora....“ „Šor Niko!“ zvolala. „To je predsa nie také ľahké! Naši rodičia ... My nebudeme nikdy svoji – nikdy!“ „Neboj sa!“ chlácholí ju bozkami. Hodila sa mu na prsia v divej radosti. Zvíťazila, vyšvihla sa nad všednosť, nad biedu, neresť, nudu. Dosiahla, za čím duša túžila, o čom snívala... „Ja vám verím, verím. Verím ako otcovi, väčšmi ako otcovi!“ „Neobanuješ, moja – ja ti sľubujem.“ Tu sa rozišli. Ona sa pustila údolím pod Grabovik, on cestou do mesta.Niko s mamou šorou Anzulou sedeli práve na terase pri svieci. Večer je teplá a tichý, nebo jasné a čisté, ako obyčajne býva v lete. „Ja som, mama, našiel dievča,“ ozval sa Niko po dlhej chvíli. „Ešte čo!“ zadivila sa šora Anzula. Pomkla sa k stolu neobyčajne živo, v oku jej zažiarila úprimná radosť. „Tedy niečo vážneho – konečne!“ zvolala s prízvukom radosti. „Celkom vážneho!“ „Konečne, že to čujem! Teraz len ktorú?“ „Pekná je.“ „To som i beztoho vedela.“ „Preturuša...“ Šora Anzula privrela oči. Pritisla ruku so zásterkou na ústa, chvíľu počkala a konečne sa pýta: „Ktorá z nich?“ Hlas jej je o poznanie nižší a akoby tupejší. Nikovi sa zdalo, že čuje v ňom jemné chvenie.

„Katica – mladšia,“ odpovedá ticho. „Ty vieš, že do istých záležitostí sa nemiešam – čo týkajú teba totiž. Ale dne, keď mi ty prichádzaš s nimi – poviem ti svoju mienku jasno a doprosta. Dievča je neskúsené, nemáš sa tedy čím honosiť, ak si zvíťazil... Ale tu treba povážiť i to, že sú rodičia statoční, všeobecne ctení. Ja ti mám tedy dovoliť alebo zabrániť?!“ A tvárou preletel jej úsmev, no taký, že sa Nikovi srdce stislo. „Povedz ty sám: odvrátil by ťa môj odpor od predsavzatia? Hovorím ja: zbytočné i bolo hovoriť s materou o tejto veci. Ty si sa dávno rozhodol a rady ti netreba. Vidíš všetko tak jasne!“ „Mama, ty sa hneváš!“ zvolal on. „Vedel som, že ti nebude po vôli, no nahnevať som ťa nechcel. To by mi bolo ťažko.“ „Dobre ja sa pokorím, ale následky – za tie ja nemám zodpovednosti.... Tedy rozhodol si sa? Neodvolateľne?“ pýta sa ona hlasom mäkkým, rozochveným nežnosťou. „Nemožno to premeniť?“ nalieha naň, v hlase ostatný záchvev nádeje a úfania. Syn sedí pred ňou zničený. „Mama, ja ju ľúbim. Ja nemôžem...“ vyriekol hlasom dutým a pozrel na ňu so zúfalstvom v oku. Ona iba prikývla hlavou a stisla pery. Slza, ktorá sa naliala do oka, prevalila sa dolu lícom a padla na stôl. Vstala zo svojho miesta, a zavinšujúc synovi dobrú noc, zišla do domu. Niko ostal sám. „Nie, mama, nejdem sa ja vyspať! Ja sa pred spaním rozhodujem; nerozhodnutý nezažmúril by oka. Oprobujem i naďalej odporovať predsudkom“ – a usmial. Sa.

Zdalo sa mu, že podniká niečo mimoriadneho, že je on hrdina...Šora Anzula vstala, ako obyčajne, i dnes do dňa. Nebola zaspala svojím obvyklým, tvrdým snom, prehadzovala sa z boka na bok ako človek, ktorý má ustlatú posteľ ťažkými starosťami a trápením. „Ostarievame, moja, ostarievame!“ myslí si smutne, obliekajúc sa. Vyšla chytro na dvor a zvolala svojím zvučným, altovým hlasom: „Jure, osedlaj Galešu! Ideme do poľa.“ Tej noci, po rozhovore so synom, nezažmúrila oka. Prehadzujúc sa sem a tam, bez odpočinutia, rozmýšľala nad sebou, nad synom, nad budúcnosťou a minulosťou. Slzy ju zaliali, keď sa našla v takom položení. Vybrala mu pred rokmi dievča, milé krotké – z dobrej rodiny. Doricu Zorkovicovú. Drží ju v ústave, tom istom, kde sa ona odchovala, pod záštitou pobožných mníšok. Čo ostalo z tých pekných snov a plánov? Zdrapy, pavučina, trpkosť, sklamanie. Keby si bol aspoň ktorú inú vybral: ale težačku! Čo si ona počne s ňou? Ako má s ňou nažívať, s nevzdelanou, hádam i surovou? „Nie, vytrvám, a čo by sa čo robilo; ak sa bude vyhľadávať, donesiem i obeť... A ktovie, aká je konečne tá Preturuša?“ pýta sa sama seba odhodlane. „Rodičia sú statoční. Musí byť pri nej čosi, keď mu padla do oka. Veď konečne ani o Dorinke nevieme nič bližšieho, čo je v nej. Kto by to mohol dnes vystihnúť? Prečo by nemohla byť i Preturuša pravou, statočnou ženou? A ak je nehodná, pokazená: prečo by sa mu nemohli otvoriť oči?

Nebude azda ustavične len blčať plameňom slepej náruživosti. Prečo by sa nemohlo dostaviť i vytriezvenie, ak sa v nej sklame a nenájde pri nej toho, čo hľadal? A prečo by nemohol byť i s ňou šťastný? Láska vraj stvára divy. Ach, láska, láska – veliká, všemohúca...“ A duša sa jej rozširuje, vznáša sa slobodnejšie v čistom étere, kde sú výhľady široké, čisté, zreteľné...Poľahky vyšli z hory a vstúpili do viníc. V jednom z najväčších kusov tmolí sa nevysoká postava težaka. Tvár mu je oholená, len pod mocným nosom černejú sa fúzy. Ohorená je ako meď. Šediny na hlave lesknú sa na slnci striebristým leskom. „Ľaľa, náš Mate!“ zvolala pani akosi veselo. „Zdravo, Mate – čo robíš, človeče, v tom úpeku?“ „Prišiel som poprezerať vinicu, gospodarica,“ odpovedá Mate Berac. „Mate – ty si furták! Máš najkrajší vinohrad v chotári. My nešťastní statkári musíme prísť do tvojho, ak chceme vidieť robotu, ako pán boh prikázal.“ On pozerá na ňu pozornejšie, ešte sa vždy usmievajúc. Začína akoby tušiť, že pani hovorí, aby hovorila; no nehovorí to, čo má na srdci... Jej spôsob je čudný, neobyčajný. „Ukazuje sa, môj Mate,“ a tvár sa jej zas rozjasnila, no v oku sa ukázala kási úzkostlivosť, „že my ideme byť ešte v rodine...“ „To je pravda. Všetky famílie sa rátajú od Adama.

Iba že sa o vašom rode vedelo pred tristo rokmi, a o mojom sa mlčalo. A o vašom sa zas len bude hovoriť, ak boh dá – a my zapadneme, ako keď kameň hodíš do vody.“ „Ak sa má hovoriť o mojom rode, bude sa hovoriť i o tvojom, Mate,“ začala ona znova. „Ak sme boli dosiaľ v rodine zďaleka, ideme teraz byť bližšie.“ „Ako to ráčite myslieť, prosím? „ zvolal Mate a hlas sa mu zachvel i proti vôli. „Vysvetlím ti. Môj syn sa ide ženiť,“ pokračuje ona teraz už celkom pokojne. „A berie si – vieš koho? No, darmo – neuhádneš: poviem ti tedy. Tvoju Katicu!“ Mate sa snažil zasmiať, ale ústa sa mu nakrivili; smiech prischol na ústach. Z prsú sa mu vydral bolestný vzdych. „Svojej smrti by sa bol skôr nazdal... Úbohé moje dieťa!“ Sklonil hlavu do dlaní a mlčí. Po búrnom dýchaní vidno, že sa borí so slzami. „Ty pokladáš teda za toľké nešťastie vydať dcéru do môjho domu?“ „Aký vydaj – aký vydaj!“ krúti on hlavou. „Vyženiem ja jej z hlavy panákov!

Ešte som, chvalabohu, ja tu!“ A pozdvihol hrozive svoju tvrdú, mocnú päsť. „A ty by si ich chcel roztrhnúť – a nasilu!“ zvolala ona, skoro prosebne. „Násilie tu nemá miesta. Mate – rozváž, Mate, rozmysli...“ „Čo tu rozmýšľať, čo tu rozvažovať“ skríkol prudko. „Nie, tu treba plakať... Ja ju viedol k ctnosti, a ona, - hľa, do bahna sa rúti, do záhuby! A kto je vina?“ rozhorlil sa. „Kto nás má predchodiť dobrým príkladom, nás nízkych, ktorí sa prpleme v čiernej zemi od svitu do mraku? Práve z ich domov však vychodí hniloba, smrad a skaza a šíri sa do našich tichých chalúp, do našich čistých rodín. Kto je na vine, že vaši rozbújaní synovia idú pred chrám boží pokúšať naše dcéry a mladé ženy? Každá chúťka musí byť splnená, nič sa mu nemôže odoprieť. Treba im popustiť – nech špinia, šliapu česť, prznia, trhajú sväté zväzky!“ Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka šibe ju sťa korbáč, do živého. Slzy jej skočili do očú. Nie do ľútosti, ale od jedu, že ho musí počúvať, prostého težaka, nemá ho čím zahriaknuť, že mu v duši musí prisvedčiť. „Ty sa bojíš strašidiel, čo si si sám namaľoval na stenu,“ ozvala sa ona zas s obvyklým pokojom. „Aká hanba, keď sa čestne uchádza o ňu? I ručím ti, že dievke sa neskriví vlas na hlave. Tu zbýva už len jediná cesta, Mate... Spoľahnúť sa riadenie božie,“ vyriekla ona akosi slávnostne. „Vytrvať, Mate, bdieť, naprávať na dobrú cestu, naúčať....