Dorica sa premáha, no na oči jej navierajú slzy. „Ty plačeš? A čo je to, dieťa?“ „Ach, teta moja – prosím vás – nič...“ A pani už vie, čo sa stalo. „Zmužilosť, moja malá, odhodlanosť ...“ šepce jej nežne, hladiac jej hlavu. „Zvedela si, čo si nemala zvedieť. Chcela som ti ušetriť bolesť, sklamanie... Beztoho ja sa úfam, obráti sa všetko na dobrú stranu. Budeme sa smiať na tom, pre čo teraz plačeš...“Dni sa počali krátiť – no pekná, suchá chvíľa trvá ďalej. Nastúpila jeseň, dalmatínska jeseň – najkrajšia čiastka roku. V také milé ráno na samom konci októbra prišla šora Anzula do Zorkovicov. Šor Ilija sedí v kresle, úplne zotavený, jarý a veselý. Vbehla Dorica. Šora Anzula ju privinula k sebe. Na svoj starostlivý pohľad, skúmavý, dostala v odvetu pohľad plný povďačnosti, okrášlený krotkým úsmevom. „No radi by sme sa presvedčiť, či sa rozumie vaša Dorica do kuchyne! Pozajtre je štvrtok, ona príde k nám a spraví nám obed. Na tejto skúške, pán kmotor, musíte byť i vy.“Niko nevedel ničoho o týchto prípravách. Ani si nevšíma, čo sa po dome robí. Má svojich vlastných starostí vyše práva.... Vo štvrtok vošiel náhodou do kuchyne. Pri ohnisku zazrel Doricu, samú, opásanú tetinou zásterkou. Zastal zadivený a pozerá na neobyčajný zjav na tomto mieste. Čo tu robí? Kto ju sem postavil, kde sa ona pohybuje nenútene sťa by vo svojom dome? A zápäť pociťuje poľahobu, akoby sa obzor bol vyjasnil a z neba zas svietilo slnce.

Zdá sa mu, že našiel východ na svoje nivy, o ktorých sníval – posiate voňavým kvietím... Pred obedom prišli hostia. Konečne posadali. Kuchárku vychvaľovali, až sa musela červenať. Kalíšky štrngali, vyprázdnili sa a znovu sa naliali. V celej spoločnosti sa rozprúdila veselosť, jazyky sa porozväzovali, oči zažiarili. Šora Anzula medzitým vytratila sa s Doricou z jedálne. Po dlhšej chvíli pani sa vrátila. Šor Ilija sa obzerá nepokojne. Chybuje mu koruna obedu – šálka kávy. A šťastie, že sa zdržal: o malú chvíľku otvorili sa dvere od kuchyne a v nich známy strieborný podnos s malými šálkami z čínskeho porcelánu. Podnos nesie Dorica sama. Všetci zhíkli od divu! Dorica vstúpila do jedálne v nových šatách. Modrá látka, zdobená bielymi čipkami okolo hrdla a rúk, pristane mimoriadne jej bielej pleti. Z dieťaťa odrazu vyrástla deva v celej svojej nádhere. Na tvári jej horí rumenec hrdosti, krásne modré oči klopí v rozpakoch, a keď ich pozdvihne, prekladajúc rad-radom šáločky, leskne sa v nich svit šťastného uspokojenia. Niko obdivuje jej krásu. No do čistého pôžitku padá hneď kvapka jedu.

„Nie je tvoja – nebude nikdy tvoja...“ Táto myseľ ho ohlušila. Radosť z oka vyhasla – ťažký nekonečný bôľ zaujal mu dušu a srdce. Mohla byť jeho - a on, hľa, sám podľa svojej vôle stratil ju navždy! Prebehli mu hlavou rozpomienky na detstvo i na pozdejšie časy, a tie všetky súvisia s rozpomienkou na ňu, na jeho malú priateľku, ktorú on štítil, bránil, ktorú na chvíľku bol zabudol a ktorú, hľa, teraz obdivuje a vrúcne, nekonečne ľúbi. Srdce, duša túži za ňou, celá bytnosť ho núti, aby vyskočil, hodil sa pred ňou na kolená, vylial jej city svojho srdca, prosil zmilovanie, odpustenie, že na ňu zabudol, poblúdil. Aby ju prosil, aby zas bola jeho, nie malá priateľka, nie štítenica, ale kráľovná, vladárka, neobmedzená pani.... Na pitvorných dverách šťukla kľučka. Šora Anzula čuje kroky tiché, váhavé a zakrádavé. Konečne zaklopanie na dverách, tiché, chúlostivé, rukou nerozhodnou, trasúcou... Všetci zatíchli a pozreli k dverám. Šora Anzula vykríkla: „Napred!“

Do jedálne vstúpila Katica. Zbledla tuho, nevediac sama prečo. Všetko cudzí ľudia! Pred chvíľkou veselí, bujnej mysle – teraz zatíchli, lebo ona prišla... Srdce sa jej stislo a nemôže prehovoriť slova. Prítomným je nesmierne trápny tento výjav. Jej rozpaky rozšírili sa na všetkých a tlačia ich olovenou ťarchou. „Vitaj, Katica!“ ozvala sa šora Anzula so svojím obvyklým pokojom. Nepokoj a rozčúlenosť pominula. Dorica sa spamätala pod pohľadom tety Anzuly, ktorý padol na ňu a teší ju, povzbudzuje. Pristúpila ku Katici, podala jej ruku srdečne. A Niko už vie. Seberovné nikda ony nebudú! Nemožno! Ona má vrodenú nežnosť a vznešenosť v pohyboch a vystupovaní, v pohľade i každom slove. Katica je pekná, možno i nádherná težačka – ale len težačka. Ona to nezatají nikdy. Až teraz vidno, čo znamená rod, pôvod a výchova... Teraz sa hanbí, že si on vyvolil takú, čo slúžila v meste. Ani nepomyslel, že dosiaľ neprehovoril slova k svojej snúbenici, že ani na ňu nepozrel, že ju prijal chladno, ako by mu nebola ničím, ba pozoruje a stopuje jej každý pohyb, ako by jej bol nepriateľ... I Katici prišlo na um pri všetkom zmätku a rozčúlení, že neprijala od neho ani slova, ani pohľadu. Na jeho tvári vidí rozpaky a možno i odsúdenie. Do očú sa jej hrnú slzy a musí sa premáhať, aby nepreborili hať a neliali sa cele zjavne. Načo len prišla? Všetko tu dýcha cudzotou na §u. nemá sa nimi nič spoločného, ani jedna nitka je neviaže k nim. Oj, tu nemá ona čo hľadať, pri všetkej ich vľúdnosti, povzbudzovaní a blahosklonnom usmievaní. I on je ako druhý, cudzí, chladný. Nevidí pri ňom žiaru lásky, ale skôr záhať rozpakov a za nimi stud a hanbu. Niko zberá svoje sily, celú energiu ducha, aby opakoval: „Ja som čestný človek – ja dostojím sľubu...“

Chcel by to vyriecť úprimne, s oduševnením, s celou vrúcnosťou duše pred bohom i pred ľuďmi. Nemožno! Zakaždým mu vyjde: „Ja som obeť – nepotrebná obeť – neužitočná obeť, škodlivá a zbytočná obeť...“ Čo pomôže čestnosť, čo najrýdzejšia ako zlato, keď je brutálna,. Bezohľadná. Pod ňou by sa každý len mučil a trápil. Oko sa mu zaiskrilo odhodlaním, z úst sa vykradol vzdych, vzdych úľavy, slobody po toľkých, toľkých dňoch stiesnenia! Cele druhý človek, ktorý vystúpil z mrákot a s jasotom pozdravuje nový deň.... Niko sa vytratil s čibukom strýka Iliju, že mu ho naplní. Dorica pristúpila ku Katici a odviedla ju. Uľútilo sa jej v tom ustavičnom trápení, rada by ju vyslobodiť. Vedie ju pitvorom a potom schodmi hore na terasu. Na schodoch ich stretol Niko. Zastal, pozrel na ne.... Neušlo Katici, že mu pohľad oživel. Záblesk radosti svitol v ňom. No ten záblesk už nepatrí jej. Jej sa tiež dotkol jeho pohľad, ale radosti v ňom nespozorovala. Záblesk vyhasol razom a jeho oko, zastreté rozpakmi, zviezlo sa neúprosne na stranu. Vybehli popri ňom dohora. Ovial ich svieži, trochu už ostrý vzduch, premiešaný vôňou mora. Katica okriala, ožila. Oko jej zahorelo divokou nenávisťou... Jej je už jasné všetko. „Tu je predsa len voľnejšie,“ preriekla Dorica. „A aký krásny výhľad!“ „Pekný – naozaj!“ odpovedá chvatne Katica a podišla rýchlym krokom k obrube terasy. „Stadiaľto sme pozerali nadol, my traja: on, mať jeho a ja. Teba ešte tu nebolo vtedy. Vtedy som bola ja i slnce i hviezda.... Ukazoval dolu, na dvor, a tam bola hŕba nášho sveta. Tí nás všetci videli. A čo povedia teraz?“

Dorica sa zapálila až po uši, od studu i hnevu. Oko jej zaiskrilo. Nevie, čo urobiť. I ona pred niekoľkými dňami takto plakala. Čosi v nej zmäklo. Pristúpila bližšie a dotkla sa jej hlavy. Mäkkou rukou pohladila jej lesklé, nádherné vlasy. Katica sa strhla: „A čo ešte chceš? Azda si praješ, aby ma nebolo na svete? Pozri dolu. Nebude ti treba dva razy povedať!“ Na tvár jej vysadla zúfalá odhodlanosť. „Katica preboha- prosím ťa...“ „Falošnica – zmija! Prepadni sa od hanby!“ „A čo to tam robíte?“ ozval sa zdola zvučný mužský hlas. V ňom sa trasie hnev a rozhorčenosť. To bol jeho hlas. Dorica sa už neozerala o nikoho. Beží dolu schodmi. Za ňou sa poberá Katica. Ide dolu, nech ho vidí ešte raz, nech ho zničí, slabocha, podliaka a zradcu! Pod schodmi čaká ich už on. „Neobviňuj nikoho, Katica! Ja som vina, ja sám... A všetci sme nešťastní – ty, i my... Čo sa roztrhlo, roztrhlo sa – nenávisť a zlosť to už nezviaže...“ „A tys zabudol, čo si sľuboval? Toľké sľuby, toľké prísahy! Kde ti je duša? Oh, čierna je, čierna a podlá!“ „Ja iba viem, že som nešťastný!“ „Ty si mi zaviazal svet, otrávil život, znivočil! Ty si ma hľadal, ty si sa natískal, že ma pozdvihneš tvojou ničomnou podlou láskou... Hľa, ako si ma vyvýšil nad všetky druhé! Nech sa posmieva svet, nech pľuje, nech hanobí...“ A zakryjúc si tvár rukami, zaplakala usedave. Niko stojí zničený. Kdekoľvek pozerá, všade holota, púšť. Na duši ťažká vina, v srdci pálčivá rana.