A každé jej slovo, každý výkrik nová rana do srdca. Pod Grabovikom sa dosť skoro prestalo hovoriť o Katici a jej nešťastí. Jedno nešťastie pokrýva druhé popolom zabúdania, a hoc je nešťastie, poskytuje v istom ohľade uľahčenie. Mate obľahol. Polihoval oddávna; ak nebolo naliehavej roboty, zostával dlhšie v posteli alebo pri ohnisku. Nežaloval sa nikomu, nezdôveril sa nikomu, nikto si bližšie nevšimol, čo sa to s gazdom robí. Do dnes na svitaní skočili všetci z postele predesení. Prebudil ho zo spánku prudký bôľ v boku, stenanie a výkriky ozývajú sa celým domom. Jera mu pretrela bol olejom. Tu padol mu na tvár pruh svetla z odchýleného obloka, osvietil jeho zmučenú, vpadnutú tvár. „Preboha, čo mu je? Veď ostala z neho iba tôňa!“ Starosti o dievku zaujali jej celú bytnosť: ani raz si ho nevšimla, ako svedčí, nespozorovala, že zo dňa na deň hynie. Jera vtiahla do mesta. Vyburcovala doktora z najlepšieho sna. Pretrel si oči, obliekol sa a pobral sa pod Grabovik. „No, čo je, Mate?“ začal on ako vždy bezstarostne. Vyšetril ho veľmi pečlive, preklepal, prehmatal, preobracal na všetky strany. Z tváre sa mu stratil i obvyklý úsmev. Mate pozrel na lekára okom, ktoré preniká do srdca, sonduje tajné myšlienky a city. A usmievajúc sa smutne, doložil: „Ja som vám i tak povďačný, mám za čo. Boh vám daj zdravia!“ Doktor uhádol, čo si pacient myslí, no neodpovedá. Potľapkal ho po pleci a doložil: „Statočný Mate!“

V izbe mu je dusno, ťažko. Vytratil sa z domu chytro. Odľahlo mu, keď vykročil z dvora. No pred domom stojí Franic a ta ďalej Ivan, bratia nášho Mateho. Čakajú netrpezlive. Číta im otázku, ktorá ich vyrušila z pokoja, na rozpačitej tvári. Zastal pred nimi a začal: „Úbohý Mate! V dutine brušnej, a to na pečeni, rastie mu novotvar. Čo v ňom rastie, bude rásť čím diaľ väčšmi, i prekážať a mučiť. Najhoršie je, že sa môže dlho trápiť. Neviem, či je to náhoda, ale je raz tak, že práve na dobrých ľudí dolieha kríž a súženie, kým sa nezmiluje smrť. Lebo smrť v takomto páde je skutočne oslobodením....“Paško sa vrátil zo služby. Sebavedome si vykračuje pod Grabovik, a to hneď ráno, temer na svitaní. Zdá sa mu, že dnes nadíde rozhodnutie. Odhodlaný je na všetko a v duši ho hreje nádej. „Teraz, alebo nikda!“ Vedomý si je iba toho, že nastáva rozhodnutie: všetko vyhrať alebo všetko stratiť, odrazu, naveky... Prežehnal sa, vstupujúc do Katicinej komôrky. Bola samotná. „Čo robíš Katica?“ pýta sa jej hlasom trasúcim. Odpovedá mu cele bez pretvárky, ľahostajne: „A čo by mala robiť? Vidíš, čo je v dome...“ Jej chladný tón, ľahostajnosť, nevšímavosť zarazili ho ešte väčšmi. „A ty sa hneváš na mňa?“ pýta sa jej ticho, priblížiac sa k nej, hoci krokom váhavým. Ona mu prekvapená pozrela do tváre. V jej oku švihla iskra hnevu a zasiahla ho rovno do srdca. „Prečo sa hnevám? Zabudol si tú noc, keď lietalo kamenie? Zabudol si, ako si výsmešne vyzývave hľadel, keď som sa stretla s tebou? Zabudol si.... Judáši ste boli všetci, katovia, kým ste ma neukatovali.

Nuž tu máte, čo ste chceli. Radujte sa, plesajte! Nemala som priateľa, nikoho, nikoho! Nikto nežičil – všade závisť, výsmech, bes a podlosť!“ „A ty vieš, prečo som robil, čo som robil?“ pýta sa on ticho, skoro pokorne. „Ja som prišiel o rozum. Nevedel som, čo robiť od zúfania. Ale pováž, že to bolo všetko z lásky.“ „Ďakujem za takú lásku!“ zvolala s opovržením. „Moja láska bola úprimná! Ja som ťa ľúbil verne, úprimne. Bol by život dal za teba. I vtedy, keď si už nestála o mňa. Ty si našu lásku zavrhla, poškvrnila, ty si ju zradila. A povedz, za čo? Povedz, ak sa nehanbíš, zoznaj – za čo? Ty mne hovoriť! Moja láska je pevná - nič ju nemohlo podvrátiť: ani mamon, ani sláva. Tys ju zavrhla pre bohatstvo, a teraz ju zavrhuješ z pýchy: lebo nechceš uznať, žes blúdila. Vtedy si ma nechcela, lebo som bol prinízky – teraz ma nechceš, lebo som statočnejší. Jednu krivdu naprávaš druhou – všetko pre pýchu a nadutosť: a ešte žiadaš, aby ja uznal krivdu za pravdu. Všetko urobím – ale to jedno nie, nikdy!“Paško sa vyrútil z izby. Pri všetkej besnote zbadal, že dolu brehom kráča proti nemu tlupa akýchsi ľudí. Čuje hlasy, ako ho volajú – no on letí napred. Vtom chytila ho čiasi ruka za ruku a nevypustila jej už. Za ruku ho drží Niko Dubčic. Kým prišli do dvora, Niko vyrozumel , čo vyparatil jeho bývalý sok. Niko išiel rovno za Katicou. Posvätný strach pred jej smútkom pomútil mu myšlienky. Nazdala sa, že to Paško – pohla sa, s vyjasnenou tvárou, že ho prijme, s ním sa pomerí. Zazrúc Nika, otvorila oči od divu a tvárou sa jej rozlial rumenec. „A čo tu ešte chcete, pán Dubčic?“

„Katica, toto je náš ostatný rozhovor. A skončiť akosi načim. My sme rozlúčení naveky. Ja len toľko viem, že nebolo klamstvo ani lož, keď som sľuboval. Ale všetko sa premenilo. Neviem sám ako – iba viem, že sa premenilo.“ Na jej ústach zjavil sa opovržlivý úsmev. To ho pohlo, že pozdvihol hlavu a riekol: „No teraz nahliadam, že je dobre, keď sme sa rozišli. Radšej ma obviňuj teraz zo zrady než pozdejšie z podvodu. Teraz nemám odvahy ani siahnuť za kalichom lásky, čo sa mi podáva. Obávam sa, že jeho sladkosť premení si v jed a horič, kým mi neodpustíš. Či by si mi nemohla odpustiť?“ v hlase zunela vrúcna prosba, ktorá k nej prúdila z hlbín jeho duše. A na jej tvári zaťatosť hrdosť a opovrženie. „O odpustenie ťa už prosiť nebudem, ani mi už na ňom nezáleží. Tvoj hnev a opovrženie ma nemôže ani raniť, ani zasiahnuť.“ V izbe chorého boli všetci – šora Anzula, Dorica, Ilija, Niko i Paško. Vkĺzla i Katica. Chorý leží nehybne na posteli. Iba oči dodávajú tvári niečo života. Vidí Doricu a Nika. Raduje sa a praje im šťastia, úprimne od srdca... „Vy dcéry, slúchajte brata. A ty, Katica? Áno, ty si najslabšia – ty potrebuješ najviac ochrany. Na teba som nezabudol. A čo, dieťa, či ma nepotešíš nad hrobom? O koľko ľahšie by sa umrelo!“ A jeho oko s prosbou a láskou pozerá sa na ňu. Vnímavo pozerá do jej tváre, ako by si chcel vštepiť jej obraz na rozlúčku do pamäti. Niko nepočul, čo hovorí starý. No Paško cíti dobre, čo sa tam deje. „Ja vás slúchnem,“ šepla Katica. „Jeho?“ pýta sa otec. „Jeho!“ odpovedá ona bez váhania. Z lásky – či z prisilenia?“ „Z lásky,“ zvolala ona nahlas, v slzách. Už nekľačí pred ním sama. Pri nej sa odrazu našiel Paško a drží ju za ruku. O tri dni Mate zomrel.