Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Erich Maria Remarque: Na západe nič nového

Erich Maria Remarque sa narodil v Nemecku, v meste Osnabruck v roku 1898 v rodine kníh viazača. Patril k tzv. „obetovanej generácii“, ktorú rovno zo školských lavíc poslali do zákopov 1. svetovej vojny. Po vojne vystriedal množstvo rozličných zamestnaní. Bol účtovníkom, učiteľom, predavačom náhrobných kameňov, organistom i redaktorom. Na želanie matky nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom. No však na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu. Svetový úspech dosiahol už prvým románom Na západe nič nového, v ktorom vyslovil za seba a za svoju generáciu odpor k vojne. Románom Na západe nič nového ako prvý z medzivojnovej generácie spisovateľov vyslovil protest proti nezmyselnosti vojnového vraždenia. Po vydaní sa z neho stal bestseller, ktorý šokoval svet a z celkom bezvýznamného novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru. Vojnu vykresľuje na základe vlastných skúseností vojnovej hrôzy očami mladého vojaka a zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Román sa dočkal aj knižného vydania a v apríli 1930 aj filmového spracovania. Premiéru filmu v Berlíne však sprevádzali búrlivé protesty nacistov. 11. decembra 1930 bolo nakoniec premietanie zakázané. Úspech jeho románov sa zakladá na napínavom deji, účinnej charakterizácii postáv a najmä na nekompromisnom humanistickom, antifašistickom a protivojnovom postoji autora. Nikdy ju nezískal, mierové posolstvo v jeho knihách si však vysoko cenia čitatelia i literárna kritika. Zomrel v roku 1970.

POSTAVY:

  • študenti: Paul Bäumer, Albert Knopp, Müller, Leer, František, Tjaden
  • vodca: Stanislav Katzinsky
  • profesor: Kantorek
  • veliteľ: Himmelstoss

Rozprávačom príbehu je 19 ročný študent gymnázia Paul Bäumer, ktorý spolu so spolužiakmi dobrovoľne narukoval na francúzsky front priamo z 3. ročníka. Ich triedny profesor Kantorek presviedčal svoju triedu, aby sa dobrovoľne prihlásili na front pre dobro vlasti. Nedávali mu to za vinu, veď konal z najlepšieho presvedčenia, no keď videli na fronte padnúť prvého spolužiaka, ich presvedčenie opadlo. Vo svojej rote sú piati. Albert Knopp je zbehlý vo všetkom. Müller ešte stále sníva o svojej maturite a v zákopoch študuje fyziku, Leer zvádza slečinky z dôstojníckych stanov a Paul Bäumer. Ich nepísaným vodcom je 40-ročný Stanislav Katzinsky, ktorý má akýsi šiesty zmysel a vždy nájde východisko z každej situácie a zoženie jedlo aj na púšti. Odišli na front bojovať za Prusov a vrátili sa 80-ti, takže majú dvojité porcie jedla. Bola to morbídna radosť, ale na vojne je jedla málo. Spolužiaka Františka postrelili do oboch nôh a lekár mu ich amputoval. Jeho matka dala za úlohu Bäumerovi, aby dával pozor na Františka, lebo bol tichý a útly a teraz ho tu videli umierať v strašných bolestiach. Müller mu našiel pod posteľou nové topánky a myslel len na to, že František aj tak zomrie a jemu sa zídu. Nieže by Müllerovi nebolo Františka ľúto, nikdy by mu nepovedali, že už nemá šancu prežiť, presviedčali, že onedlho pôjde domov. Profesor Kantorek im na front poslal list, v ktorom ich nazval železnou mládežou. No oni už vedia, že ich mladosť odkvitla, že sú ako starí ľudia. Išli na vojnu s nadšením no ona urobila všetko pre to, aby ho z nich dostala. Za svoj tichý vzdor si vyslúžili šikanovanie od svojho 1. veliteľa Himmelstossa.

Stali sa nemilosrdnými, nedôverčivými a jediné čo im zostalo bolo kamarátstvo na život a na smrť. Zem bola ich matkou, bratom, priateľom, k nej sa pritisli, aby ochránila ich život v daždi granátov, mín a guliek. Dostali za úlohu opraviť zadné pozície zákopov. Denne pozorovali ohňostroj svetlíc, striel moderných francúzskych rakiet. Opravili posledné záchytné zákopy, keď sa spustila paľba. Mladý 18-roční regrúti, ktorí zahadzovali špinavé spodky ustúpili a vracali sa do tábora, keď ich na lúke zastihli mínomety. Jediný úkryt predstavovali čerstvo navŕšené hroby cintorína. Zúfalí vojaci hľadali úkryty pod rakvami, zem, črepiny, drevo dokonca celé rakvy s mŕtvolami lietali vo vzduchu a dopadali na schúlených vojakov. Zrazu zacítili plyn a rýchlo si nasadzovali masky, kým tá žltkastá hmla nerozloží ich pľúca. Zbadali jedného raneného regrúta, ktorý mal rozstrelenú panvu a ruku. Chceli ho ušetriť od utrpenia v nemocnici(bolo jasné, že umrie) a zastreliť ho, no už by tam bolo veľa svedkov, lebo vojaci vychádzali z úkrytov. Naložili ho na nosítko a odniesli. Vrátili sa na základňu a rozmýšľajú, čo by bolo, keby bol mier. Sú zmätení a nevedia si odpovedať. Len Katzinsky sa tešil na návrat k svojej žene. Na základňu prišiel Himmelstoss a Tjaden si s ním slovne vybavil staré účty. Pridal sa aj Knopp, no Himmelstoss ich udal, tak dostali 3 dni basy. Nevedia, či by sa mohli znovu vrátiť do školy, z ich triedy sú 7 mŕtvy, 4 ranený a 1 sa zbláznil.

Nevedia si predstaviť život po vojne. Je to spoločný osud ich generácie. Boli mladí, začali milovať život a teraz musia po ňom strieľať. Bäumer odišiel zo svojho úkrytu pozrieť Katza do druhého a keď sa vrátil do prvého, bol tam veľký kráter. Čakajú nepriateľský útok, no ten sa len zbrojí a čaká. Mladý regrút dostal v zákope záchvat a museli ho zbiť a priviazať, aby sa nevrhol v ústrety guľkám. Začal útok , už nečakajú, útočia, aby prežili- stali sa z nich zvieratá, ustupujú a zase útočia, všade sú telá bez rúk a nôh, vo vzduchu cítiť smrť. V nepriateľských zákopoch pobrali zásoby a ustupujú. Sú ako stroje, keby im vrátili ich mladosť nevedeli by čo s ňou, sú suroví, povrchní, stratení. Nikdy však nestrácali humor, to ich držalo pri zmysloch. Pozorovali súboje letúnov a stávkovali, ktorý z nich spadne ako prvý. Do zákopov im došla posila, no sú to samí nováčikovia, 18 ročné deti, ktoré sa ešte nevedeli brániť a hromadne padali. Snažili sa ich niečo naučiť, no len čo sa znovu ocitli v paľbe, bežali v ústrety smrti. Prišla rota na vystriedanie a na základňu sa vracalo zopár vyhladovaných špinavých človiečikov. Cestou videli na plagáte frontového divadla obdivovali krásnu dievčinu v bielych šatoch, bola taká čistá a nevinná, že pre nich stelesňovala mier. Bäumer dostal 16 dní dovolenky a odišiel domov. Nechcel však odísť, lebo možno, keď sa vráti jeho kamaráti už budú mŕtvy. Prišiel domov a našiel chorú matku. Sú veľmi chudobní, nemajú žiadne peniaze matka má rakovinu. Bäumer si nevie uvedomiť, že je doma, cíti však melanchóliu a vynárajú sa mu spomienky na detstvo. Doma o vojne nechcel rozprávať, matke povedal, že to nie je také zlé.

Ľudia vonku ho nechápali, mysleli si, že keď má stravu a je na žive, je mu ako vojakovi dobre. Snažil sa zvyknúť si na domov, no nevedel. Františkovej matke povedal, že jej syn netrpel a zomrel hneď, no ona podvedome vedela, že trpel a počula jeho výkriky. Dovolenka ho len rozľútostila, keď videl tú chudobu a chorú matku. Bäumer mal zlé svedomie, že len on bol na dovolenke, preto išiel dobrovoľne na prieskum 1.línie. Doma však stratil tú bezcitnosť, dostal záchvat strachu, stratil sa a ukryl sa do veľkého krátera. Behom útoku k nemu spadol Francúz a on ho inštinktívne dobodal. Útok neprestával a on musel zostať v kráteri a sledovať ako ten človek jeho pričinením umiera. Snažil sa ho zachrániť, ale už bolo neskoro. Zistil si jeho meno a jeho adresu a vtedy bolo jeho jediným cieľom prežiť a anonymne poslať peniaze rodine mŕtveho Francúza, aby sa vykúpil. Paľba ustúpila a on sa preplazil ku kamarátom do zákopu. Presvedčili ho nech to pustí z hlavy. Dostali za úlohu strážiť sklad potravín. Katzinsky zohnal dve prasiatka a upiekli si ich. Začala ostrá paľba na dedinu a Bäumer s Albertom to dostali do nohy. Priviezli ich na vlaku do mestskej nemocnice, no Albertovi museli nohu nakoniec amputovať. Paulovi sa podarili vyliečiť a odišiel naspäť na front. Nikdy nemohol vedieť, či bude zajtra na žive. Müller umrel. Schytal to z tesnej blízkosti raketou do brucha, ešte mu stihol odovzdať Františkove topánky. Angličania mali príliš veľa ľudí. Prišlo leto 1918- to najstrašnejšie. Zomrel ich veliteľ, ktorý bol vždy v 1.línii keď sa niečo dialo a pomáhal im.. Katza zranili a Bäumer ho niesol na chrbte do bezpečia. Plánovali si, že sa aj po vojne budú stretávať, zvykli si na seba, boli ako bratia, nevedeli si predstaviť, že sa už nikdy neuvidia. No, keď ho doniesol do nemocnice, Katzinsky bol už mŕtvy, po ceste ho trafila črepina. Cítil sa stratený, no pokiaľ tu bol jeho život, bojoval oň či chcel alebo nie. Paul padol v októbri 1918 v deň taký tichý na bojisku, že správa vrchného veliteľstva znela: Na západe nič nového. Keď ho našli mal na tvári taký pokojný výraz, akoby mu takýto osud bol súdený.


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk