Ďalšie postavy: Krista Dominová: „Bola mladá, pekná s hnedou šošovičkou na pravom líci, a keď jej mládenci začali pochlebovať, tu čoskoro si uvedomila, že je čosi viac ako jej rovesníčky. Áron: židovský krčmár, Angyal: žandár. Chodil s Kristkou Dominovou., richtár Vorčiak- vtieral sa notárovi, navonok sa chválil jeho kamarátstvom. Štefan Ilčík: narukoval. Zabil čatára, ktorý sa k nim správal ako ku psom. Odsúdený a zabitý.


Dej: Do zaostalejšej dedinky Ráztok začínajú prenikať prvé zvesti o vojne. Doteraz ľudia celkový význam slova vojna nepoznali... “poznali to slovo i užívali ho vo svojich rečiach , týkajúcich sa minulosti, ale vtedy nebolo na ňom nič strašné.“
Oči sa im začínajú otvárať až príchodom Ondreja Koreňa. Vracia sa z vojny ako mrzák. Chýbala mu jedna ruka a nemohol hovoriť. Až teraz si ľudia začínajú uvedomovať, že vojna sa týka aj ich, že nie je ďaleko a postihne i Ráztoky. Jedným z jej prejavov bolo i odvádzanie vojakov. Musel narukovať i Štefan Ilčík, syn Ilčíčky, hrdý ako ona.

Celá dedina pozoruje aj Evu Hlavajovú, ktorá má muža na fronte a čaká dieťa. Nikto nevie, kto má byť otcom. Ona a vinník- notár Okolický –o tom mlčia. Ondrejova milá- Krista Dominová ho už nechce. Šťastie hľadá u žandárskeho strážmajstra Angyala, ktorý ju berie len ako hračku.

V dedine sa prejavy vojny objavujú čoraz častejšie. Ľudia musia odovzdávať dobytok. Keď sa ich pár vzbúri, je to len neuvedomelý prejav odporu: „Bol to mimovoľný prejav bytosti, živého tela, ktoré pichli a ktoré sa pri tom mimovoľne trhlo.“
Ilčík neznáša prísnu disciplínu a ti najmä disciplínu čatára Rónu. „ Rýle škrípali v kamenistej zemi sťa čiesi rozhnevané zuby, duše sa zapálili i horeli neviditeľnými plameňmi hroznej zlosti. Zdalo sa že ktosi nalial do nich olej a zapálil ho: plamene šľahali, v duši sa varilo ani v kotle a popred oči behali čierno-červené kolesá.“ Zabije ho lopatou a je odsúdený a popravený.

Eva Hlavajová mlčí o tom, kto je otcom, pretože notár Okolický jej sľúbi, že dostane Adama z frontu, ale v skutočnosti nič nepodniká pre jeho návrat. Eve sa narodí syn. Ľudia z Ráztok musia obetovať zvon pre vojnové účely. Zvon- Ondrej. Najprv ho nechcú dať, ale dekan Mrva- priateľ ľudu- im vysvetlí, že odpor by bol zbytočný. „ „Ondrej“ sa pohol v otvore, a strhnúc so sebou kus vakovky, zletel dolu. Zem zahučala pod ním, „Ondrej“ bolestne zastenal a – zomrel.“

Evino dieťa niesol na krst Ondrej Koreň a žena Sivonka, ale kaplan Létay ho nechcel pokrstiť. Raz išla Eva cez potok a nešťastnou náhodou sa utopila. Notár Okolický sa potešil, keď vyzvedel, že Eva nikomu neprezradila tajomstvo otcovstva. Avšak boženík Kúrňava to tuší.

Adam Hlavaj utečie z frontu a vráti sa domov. Keďže doma nikoho nenájde, zájde k Ilčíčke. Tam sa dozvie o zhanobení Evy, aj o jej tragickom konci. Veľmi sa nahnevá, lebo nevie, ako to vlastne bolo, že Okolický Evu znásilnil. Musí však utiecť do hôr, pretože ako na zbeha je na neho vydaný zatýkač. Raz bol na návšteve v dedine u Kramára a Kúrňava ho zradil. Hlavaj aj Kramár sa dostanú do väzenia, avšak Kúrňava ich oslobodí a Hlavajovi prezradí zvodcu jeho ženy. Adam sa vyberie k Okolickému, že sa pomstí, ale nevykoná pomstu, iba celej dedine označí Okolického ako przniteľa žien. Ľud sa opäť začína živelne búriť. Adam ešte raz chce pomstiť Evu, avšak Okolický sa ho natoľko zľakne, že ho raní mŕtvica.

V dedine zomierajú deti od červienky, aj nemanželské Evino dieťa. Do dediny sa vracajú vojaci z frontu a opäť začínajú Ráztoky revolučnieť. A sedľač, pracujúci ľud, zem začala sa hýbať, aby zadrhla zbytočnosť, šialenstvo."...... “ Ľudia zúrili od hladu. V tom bahne rozbitého ľudstva, zdeptaných, zvrátených pojmov, v tej nahote vyzlečeného človeka, v pekle najpodlejších vášní čosi padalo, čosi sa odhaľovalo. Ľudia začali cítiť v celej hĺbke svoje otroctvo, svoju bezmocnosť: videli len že sú prostriedkami na sprosté vraždenie. Kadiaľ išli, len krv tiekla zbytočne za nimi, len dediny horeli a polia sa obracali naruby. Krádeže, zbojstvá podlosť na podlosti, hriech na hriechu. Nikde ani záblesk dobra. len samé borenie, surové pustošenie krvopotne nadobudnutých vecí. Len plač, preklínanie, len slzy a...“ V krčme ľud vyháňa žida Árona, ale jeho odpor je potlačený vojskom. Notár sa bojí vrenia ľudu a chce odísť. Je však s hanbou zadržaný a poslaný späť do dediny. Hlavaj, Kramár a niektorí iní pochytajú vojakov a zatvoria.

Ľud sa opäť búri. Ilčíčka ako pomätená pýta späť svojho syna. „Syna mi dajte!“ Vrhne sa na policajta Györiho a je zabitá jedným z vojakov. To ľud pobúri ešte viac. Vtrhne na strážnicu a odzbrojí vojakov. Vtrhne aj k notárovi, vyvlečie ho von a priviaže ku kôlu do potoka, kde sa Eva Hlavajová utopila. Potom vydrancuje aj Áronovu krčmu a spije sa.

Adam, aby priviedol Ráztočanov k rozumu, zapáli krčmu a to je posledný výkrik jeho duše. „ Potom sa zasmial. Zasmial. A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov záležalo: slobodu."