Elena Maróthy-Šoltésová

MOJE DETI – Dva životy od kolísky po hrob

Literárny smer : slovenský realizmus
Literárny žáner : román
Literárny druh : epika
Prostredie : Martin
Čas : 19. storočie
Téma : život a osudy detí Eleny Maróthy - Šoltésovej
Idea : zobrazenie vrúcneho materinského citu matky k jej deťom, drobných detských zážitkov ako aj strata oboch detí.
Kompozícia: 1.časť: 4 kapitoly- Drobné obrázky z matkinho denníka, Svetlá a tiene, Väčšie deti, väčšia starosť..., Prečo? Prečo?
2.časť: 5 kapitol- Jedinák, Gymnazista, Dospelý, Pri cieli, Dozvuky

Obsah diela:
Prvá časť : Drobné obrázky z matkinho denníka zahŕňa prvé zápisky o deťoch, začínajúc 28.septembra 1879. Vtedy mala Elenka tri roky a Ivanko skoro jeden. Milujúca matka verne zachytáva vývoj oboch detí. Autorka veľa uvažuje o tom, ako vychovať z detí poriadnych a čestných ľudí. Keď sa Ivan narodil, sotva dvojročná Elenka privítala bračeka radostne. Deti rástli, mamka si zapisovala ich huncútstva, dobré i horšie povahové črty. Krásne sú chvíle detí a ich vzťah k zvieratám, majú ich plný dvor.

"Kde sú teraz utajné tie čujné, bystré dušičky mojich detí? V akej to väzbe? Pravým božím zázrakom je také dieťa. Že telo rastie a podľa zákona prírody sa vyvíja, to chápem. Ale kde sa vzala dušička? — Odkiaľ ten jej každodenný zázračný prírast? — Tie zvláštne osobné vlastnosti, ktoré sa ukazujú a pomaly upevňujú? Zdá sa, že my rodičia ani pri najbedlivejšom vychovávaní ich nevládzeme ani vyvolať, ani zapudiť… my len s údivom pozorujeme, ako sa odhaľujú — dobré i zlé — a azda, azda môžeme dobré napomáhať, zlé kliesniť. Či ozaj len na to zveril nám ich Ten, od koho pochádzajú? Šťastie, že toľko lásky pridal k tomu. Bez nej úloha rodiča nebola by možná."

Svetlá a tiene si všíma aj temné stránky v charakterových črtách detí. zápisky sa začínajú januárom 1881 a končia v jeseni toho istého roka. Autorka sa snaží opísať svoje deti ich dobré aj zlé vlastnosti. V tejto časti autorka zaznamenala aj tragickú udalosť v ich rodine, keď im požiar zničil dom. 

" U Elenky pri všetkom našom protiúsilí rastie pasívna neposlušnosť, ktorou nás často dopáli. Vcelku sme s ňou donedávna mali málo ťažkostí, menej ako s temperamentným Ivanom, i boli sme akosi ubezpečení, že ju poľahky vychováme pomocou jej vlastnej rozumnosti a náklonnosti k dobrému. Ale ono pomaly, skoro nepozorovateľne, popri jej obdivuhodných pekných vlastnostiach vyrástli i divé výhonky, ktoré nemôžeme strpieť a ktoré si nechce dať obkliesniť. Dosiaľ hľadím ich zmáhať improvizovanými, proti jej chybám namierenými rozprávočkami, ktoré Elenku i zaujímajú, i dojímajú — ale zrejmého účinku dosiaľ z nich nebadať."

"U Ivana pri všetkej milote zavše prepukne chlapčenské zurvalstvo. Je hnevlivý (veď on za to nemôže, že sa to hneď v ňom vzbúri), ale dá sa obmäkčiť a dosiaľ, zdá sa mi, nebolo ešte prípadu, žeby nebol napokon uznal a oľutoval svoju vinu. Ba tak je náchylný veriť vo svoju vinnosť, že priznáva sa previneniu niekedy, i keď ho nespáchal, môj chlapček „milý, malý, sprostý ako čížik“. To je už tá radostná detská sprostučkosť, pre ktorú by človek dal za dieťa dušu. Keď niečo pošarapatia a ja prídem s otázkou: „Kto to urobil?“ on niekedy trochu i so strachom, ale jednako neohrozene vystúpi predo mňa, že: „Ja.“ Ba i bez vyzvania žaluje na seba, čo zlé urobil, keď odniekiaľ príde domov. Vtedy čo ako sa chcem vážne držať, ťažko mi je neusmievať sa, lebo to bývajú zväčša veľmi nevinné a smiešnučké previnenia, z ktorých sa obžalúva. Horšie je, že pri všetkej kajúcnosti dosiaľ u neho nebadať polepšenie."