Romantizmus v jednotlivých krajinách
Zatiaľ čo osvietenstvo bolo univerzálnym celoeurópskym hnutím, romantizmus získal v každej krajine svoje špecifické naplnenie a podobu. Smer vychádzajúci z minulosti v každom prostredí využil dejiny konkrétneho štátu, kde sa rozvíjal. V nemeckom prostredí apeloval na meštiansku humanistickú kultúru, v Anglicku na krížové výpravy a v Rusku na nedávne napoleonské vojny.
Romantickí autori zobrazovali bájnych hrdinov (v českom umení napríklad kňažná Libuša, v nemeckom Parsifal, v anglickom kráľ Artuš). Práve rozdielnosť jednotlivých smerov posilňovala iný ideologický smer, ktorý sa v tom čase rozvíjal - nacionalizmus - podporovaný aj na teoretickej rovine, napríklad v diele nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda von Herdera.
Nemecký romantizmus
Nemecké hnutie od konca 18. storočia do polovice 19. storočia vystupovalo proti osvietenstvu s jeho preceňovaním rozumu a všeobecného pojmu. Romantici na miesto rozumu a pojmu stavali život v celej jeho plnosti, ako všerozpohybujúci prostriedok. V romantickom hnutí sa prebúdzal zmysel pre svojráznu zákonitosť života. Skutočnosť, podľa predstaviteľov nemeckého romantizmu, obsahovala organickú jednotu, v ktorej pramení aj protiklad medzi prírodou a duchom. Pri pohľade na človeka a jeho miesto vo svete si romantici všímali jeho organickú väzbu s národnosťou a za ňou stojacim ľudstvom: tematizovali národného ducha a jazyk.
Taliansky romantizmus TR
Do Talianska začal romantizmus prenikať z Nemecka, ale nepadol hneď na úrodnú pôdu, nakoľko v Taliansku bol stále prítomný duch antického Ríma a silné klasicistické tradície. Práve preto mal v porovnaní s inými európskymi literatúrami oveľa menej mystický a individualistický charakter. Dominantný bol jeho politický, a preto výrazne národný a revolučný charakter. Veď jeho cieľom bolo prispieť k zjednoteniu krajiny. Diela talianskeho romantizmu od reštaurácie roku 1815 až po revolučný rok 1848 oslavujú hrdinstvo, šlachetné činy a vznešené ideály. Literárne žánre, ktoré najlepšie vyhovovali tomuto účelu, sú romanca, novela vo veršoch a hymny, čo sa týka poézie, a historické romány a autobiografické memoáre, čo sa týka prózy.
„Oficiálnym“ začiatkom romantizmu v Taliansku je rok 1816, keď bol uverejnený článok Madame de Stael - Sull`utilita delle traduzioni (O užitočnosti prekladov). Stúpenci klasicizmu (Giacomo Leopardi, Vincenzo Monti) v ňom videl urážku slávnej talianskej literárnej trdície. Madame de Stael oponovala, že poznať kultúru iných národov neznamená popierať svoju vlastnú: „Len ostaňte Talianmi, ale učte sa!“
Manifestom TR je „Lettera semiseria di Crisostomo al suo figlio“ od Gianni Berchet, k nemu sa pripojil Alessandro Manzoni satirickou básňou „L`ira di Apollo“.
Strediskom TR bolo Miláno a ich orgánom dvojtýždenník „Il Conciliatore“. Princípy TR definoval A. Manzoni v liste Cesare d`Azeglio "Lettera sul romanticismo"
Predstavitelia romantizmu
- Lord Byron - anglický básnik
- Thomas Carlyle - anglický filozof a historik
- Samuel Taylor Coleridge - anglický filozof a básnik
- Johann Christian Friedrich Hölderlin - nemecký básnik
- Victor Hugo - francúzsky spisovateľ, básnik, dramatik a esejista
- Karel Hynek Mácha - český básnik
- Novalis - nemecký filozof a básnik
- Friedrich Wilhelm Joseph Schelling - nemecký filozof
- Friedrich Schlegel - nemecký filozof a básnik
- William Wordsworth - anglický básnik
- Alexander Sergejevič Puškin - ruský básnik
- Michail Jurievič Lermontov - ruský básnik
- Alessandro Manzoni - taliansky spisovateľ, otec moderného talianského jazyka
- Giuseppe Mazzini - bojovník za slobodu a zjednotenie Talianska
- Giacomo Leopardi - taliansky básnik, prozaik
- Ugo Foscolo- taliansky básnik, kritik
- Giosuè Carducci - taliansky básnik, literárny kritik