Realizmus v slovenskej literatúre

(1880-1918)

Autori sa usilovali o priame zobrazenie skutočnosti, dávali prednosť súčasnej tematike, pričom neobchádzali konflikty vnútri národnej spoločnosti. Témou literatúry sa stával slovenský ľud, jeho kultúrny a spoločenský život. Ich umelecké ideály sa upínali k vedúcim zjavom domácej literárnej tradície i k hodnotám európskej poézie, ktoré prijímali ako stelesnenie myšlienok „slobody a voľnosti“. Sociálna problematika v realistických literárnych dielach postupom času celkom zatlačila národnú otázku.
Literárny almanach(zborník prác) mladých autorov Napred, zostavili P.O. Hviezdoslav a Koloman Banšell venovali ho „otcom národa“. Keďže si autori v niektorých príspevkoch dovolili viac, než pripúšťali „otcovia národa“ (úsilie o slobodu prejavu všetkých stránok básnikovej osobnosti, demokratizmu v cítení a myslení mladých, ich túžby po tematickej pestrosti a veršovej novosti) vyslúžili si od nich kritické zamietnutie. Okrem rámy Otčim tu bolo 14 lyrických básní. Ich myšlienková skladba siaha od vyslovenia ľúbostnej túžby cez vyznávanie národného povedomia až po všeľudské problémy.

Generačná výmena sa odohrala bez názorových napätí- na prelome 70.-80. rokov. Sprevádzal ju zánik časopisu Orol, ktorý bol literárnym časopisom štúrovskej generácie, a vznik nového časopisu (obnovenie) Slovenských pohľadov, ktorých vedenie vzali do rúk predstavitelia nastupujúcej literárnej generácie(Vajanský, Škultéty).

Prvá vlna Slovenského literárneho realizmu

(1880-1900)

Najvýznamnejší predstavitelia slovenskej literatúry: Svetozár Hurban-Vajanský ,Pavol Országh-Hviezdoslav , Martin Kukučín. Priniesli zmeny v ideovo-tematickom smerovaní lit., v literárnej estetike , v estetickej stránke (význame a tvare)literárneho diela.

V poézii realizmus presadil nový sylabotonický veršový systém a širšiu škálu veršových foriem i básnických výrazových prostriedkov. Poézia sa priblížila k „vysokému“ básnickému štýlu. Pestujú sa lyrické a lyrickoepické skladby, mnohotvárne formy lyrických básní i cyklov. Zmenil sa umelecký štýl prózy. Spôsob myslenia dedinského človeka sa premieta do umeleckého jazyka. Má charakter ľudového hovorového jazyka, poznačeného štylistickými osobitosťami toho-ktorého autora. Prozaická tvorba sa svojim rozsahom vyrovnáva poézii, dokonca ju predstihuje. Zo žánrového hľadiska prevláda krátky útvar : kresba, črta, poviedka, objavujú sa novely a prvé rozsiahle románové skladby zo spoločenského života. Za vrchol tvorivého úsilia sa považuje román.

V 60. a 70. rokoch sa stáva kultúrnym centrom Martin. Vychádzali tu časopisy Orol, Slovenské pohľady, Národné noviny, Priateľ ľudu, Černokňažník, vznikla kníhtlačiareň , neskôr Kníhkupecko-nakladateľský spolok, Muzeálna slovenská spoločnosť.

Svetozár Hurban-Vajanský

Bol činný ako spisovateľ, redaktor(viedol Národné noviny a Slovenské pohľady), literárny historik a kritik, prekladateľ, novinár, ,ale aj politik. Priklonil sa k inteligencii.

Jeho prvá bas. zb. Tatry a more je umeleckým vyjadrením autorovho nedobrovoľného pobytu u južných Slovanov. Má 7 častí: Zvuky, Maják, Jaderské listy, Sny a báje, Ratmír, Herodes a Dozvuky. Naznačuje viaceré možnosti ďalšieho vývoja slov. poézie. V centre záujmu je vzťah jednotlivca a národa a úsilie o národnú sebazáchovu v alegorickej podobe v „snových a bájnych“ veršoch, v priamej vo veršovanej poviedke Herodes, básnik sleduje osud 2 násilne odvlečených sirôt na Dolianky, aby sa tam v službe cudzieho gazdu pomaďarčili .Obe deti hynú na úteku domov pod kolesami vlaku. Veršovaná poviedka bola protestom proti odnárodňovaniu slovenských detí. V poetických obrazoch zdôrazňuje predstavu oslobodenia a slobody v spojitosti s najsilnejším slovanským národom, ruským do popredia vysúva aj nevyhnutnosť vlastného prebudenia, aktivizácie národného života. Uplatnil sylabotonický verš.

Do prózy patrí súbor 7 žánrovo rôznorodých besedníc Obrázky z ľudu. Z nich črta Na Bašnárovom kopci sa stala najvernejším prejavom jeho vzťahu k ľudu. Staršia žena mu na ceste zo západoslovenských kopaníc vyrozpráva, ako ju ženatý syn , ktorému dala celý majetok s tým, že ju doopatruje vyhnal z domu. Vec zverila súdu a advokátom, no ani tu nepochodila. V závere aj jeho kopaničiarka ako všetkých pánov pokladá za príživníka, čo hľadá iba vlastný prospech.

V novele Letiace tiene autor zobrazuje úpadok zemianskych rodín a ich pozemkového vlastníctva spolu s prenikaním kapitalizmu do výrobnej sféry. Ide o osudy zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jablonového. V strede sujetu sa nachádza motív stavby píli a spojenectva Nemca Bauera so slovenským statkárom Jablonským. Týmto spojením sa má riešiť otázka optimálnej spoločenskej skladby slov. Národného života vo vzťahu k vonkajším nepriaznivým silám, zámerne dusiacim rozvoj slov. života. Táto vízia však nemá dlhú trvácnosť. Jablonský doplatí na svoje spolčovanie s nemeckým prišelcom-kapitalistom. Na základe tejto skúsenosti autor vyvodzuje poučenie, podľa ktorého spoločenská záruka v zápase o národné bytie je v spojení ušľachtilých výhonkov zemianstva(Eva Jablonská) a predstaviteľov mladej inteligencie (Milko Holan).V manželstve učiteľovho syna Milka Holana a Jablonského dcéry demonštruje perspektívu „novej šľachty, zárodu budúcich pokolení“.

V románe Suchá ratolesť autor využíva širší románový priestor. Hl. postavou je Stanislav Rudopoľský, ktorý sa vracia z ciest po Európe do Rudopolia. Tu sa zbližuje so statkárom Vanovským, učiteľom Tichým a Adelou Rybáričkou. Svorne mu pomáhajú spoznať pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky prejavujúce sa v živote spoločnosti. Dej sa odohráva v pol. 70. rokov, do obdobia slovenských národných tragédií. Román vyúsťuje do predstavy silnej individuality, hmotne i duchovne nezávislej od svojho okolia a preto povolanej a schopnej plniť náročnú vodcovskú úlohu v národnom spoločenskom živote. Táto individualita nemusí mať zemiansky rodokmeň (statkár Vanovský), no ak ho má (Stanislav Rudopoľský),môže to byť výhodné. Môže to znamenať akúsi duchovnú i mravnú obnovu samého zemianstva, tejto inak „suchej ratolesti“ na kmeni národa. Manželstvo zemana Rudopoľského a učiteľskej dcéry Adely nemá iba charakter národno-spoločenske vízie budúcnosti, ale vyznieva aj ako dejovo logické spojenie dvoch hodnotovo rovnocenných ľudských individualít i románových postáv.

V dvojdielnom románe Koreň a výhonky zachytáva vzájomné vzťahy medzi inteligenciou ,meštianstvom a sedliactvom. Koreňom sa myslí stará sedliacka rodina Drevanskovcov a výhonkami jej mladá generácia. Túto myšlienku autor rozvádza na manželstve učiteľského syna Mirka Kladného so sedliackym dievčaťom Annou Drevanskou. Meštiansku väčšinou maďarónsku spoločnosť predstavuje okruh odrodilcov okolo rohonského notára Dunnagela,ktorý v záverečnej scéne na veselej nočnej hostine spácha samovraždu, čo sa dá vysvetliť aj symbolicky ako predtucha skazy, ku ktorej speje protislovensky a protiľudovo orientovaná politika vládnucej spoločnosti.

V poslednom románe Kotlín sa autor znova vrátil k zobrazeniu zemianstva. Hl. postavou je tu zeman Andrej Lutišič, ktorý má veľa príbuzných čŕt so Stanislavom Rudopoľským z románu Suchá ratolesť. Odlišuje sa od neho v tom, že nesplýva so slovenským národom, nevedie ho k tomu ani jeho náklonnosť ku Gregušovej dcére Lejle. Autor v ňom stvárnil typ zbytočného človeka, ktorý už nemôže nájsť uplatnenie v živote.

Autor reagoval na otázky svojej doby. Jazyková stránka jeho prozaického diela úzko súvisí s obsahovou náplňou a s myšlienkovým zameraním. Ako predstaviteľ mestského človeka vychádzal z reči inteligencie a z úsilia túto reč ďalej rozvíjať. To malo bezprostredný dopad na zložitejšiu a preto aj čitateľsky náročnú štýlovú podobu jeho rozsiahlejších epických útvarov.

Pavol Országh-Hviezdoslav

Vstúpil do literatúry na sklonku 60. rokov 19. stor., keď kultúrny život na Slovensku veľmi nepriaznivo poznačili dôsledky rakúsko-maďarského vyrovnania. Súčasne v slovenskej literatúre dochádza ku generačnej výmene , ktorú poznamenala naliehavá potreba zmeny „pravidiel“ literárnej tvorby, jej umeleckých postupov a estetických kritérií. Priklonil sa k ľudu.
Prvou veľkou epickou skladbou je Hájnikova žena . Na jednej strane završuje predchádzajúci vývin a na strane druhej začína novú etapu. Básnik vložil do vlastného epického príbehu dejový konflikt , ktorý mal zovšeobecňujúci spoločenský význam a tento „vyšší“ význam už nedosahuje pomocou alegorizácie deja či postáv , ale prostriedkami príznačnými pre realistickú literárno-umeleckú koncepciu. V Hájnikovej žene sa idea epického básnického diela nevteľuje do postáv ideálov, ale do postáv – obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného, neopakovateľného životného osudu. Tragický konflikt osnoval na pokusoch mladého Artuša Villániho zviesť Hanku Čajkovú, ženu hájnika Miška.

Tá ho nakoniec v sebaobrane zabije a zošalie z toho. Miško vezme vinu na seba , ale po jej pravdivej výpovedi ho súd oslobodí. Hankino pomätenie pominie, keď sa jej narodí dieťa. Dej sa dramaticky stupňuje. Epické časti sa striedajú s lyrickými, v diele sú čarovné opisy prírody vo všetkých ročných obdobiach. Aj tie však úzko súvisia dejom , sú prípravou alebo sprievodnou súčasťou tragických alebo harmonických životných udalostí. Okrem hlavných postáv a tu nachádza veľký počet epizodických postáv. Odlišujú sa medzi sebou najmä precíznou kresbou charakteru, a to pomocou niekoľkých výrazných detailov alebo prostredníctvom štylistickej individualizácie jazykových prejavov.

Eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský sú síce písané v časovom odstupe, v istom zmysle však tvoria jeden celok. Materiál pre ne čerpal zo spomienok na život, aký vídal kedysi vo svojom rodisku, pretože „Vlkolín“ je iba krycím menom Vyšného Kubína. Hviezdoslav pochádzal zo spoločenskej vrstvy drobných zemanov preto poznal ich spôsob života a mentalitu.
Ežo Vlkolinský . Zemianska matka Ester má spor so svojim synom Ežom, ktorý si chce vziať za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovú . Matka ho vydedí, no prichýli ho ešte pyšnejší zeman- strýk Eliáš . Naprotiven švagrinej vystrojí synovcovi veľkú svadbu , na ktorej sa prejavuje rozpor medzi jej zemianskou a sedliackou časťou. Záver skladby smeruje k uzmiereniu matky so synom zásluhou vnúčaťa Benka v scéne, ktorá patrí k najdojímavejším v slov. literatúre.

Dej Gábora Vlkolinského prichádza k rovnakému záveru iným spôsobom. Jeho osou je postupný hospodársky i morálny úpadok poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolinského. Gábor po tom, čo sa jeho súrodenci rozleteli po svete a jeho rodičia prepadli vášni alkoholu, zostáva so svojim zemianstvom celkom sám , odmieta ho aj dievča ktoré mu sľúbili. Vtedy mu Ežo poradí, aby sa priženil k Blažkovcom, teda do sedliackej rodiny.

Deje oboch diel prebiehajú takmer paralelne . Aj medzi osobami je úzky vzťah: viaceré postavy Eža Vlkolinského prechádzajú aj do Gábora Vlkolinského , iba v inom dejovom začlenení. Obidve diela predstavujú umeleckú rodinnú kroniku, zaznamenávajúcu aj udalosti vonkajšieho sveta , ktoré rozvírili hladinu Vlkolína a cez umelecké obrazy ukazujú objektívny vývoj smerujúci k naplneniu idey rovnosti, patriacej k základným ideálom básnika.

Martin Kukučín

Vlastným menom Matej Bencúr. Typickým príkladom humoristického zobrazenia skutočnosti je poviedka Rysavá jalovica. Je to obrázok zo života dvoch susedov, krpčiara Adama Krta a jeho kmotra Adama Trnku. Známy dej o kúpenej i stratenej rysavej jalovici a dôsledkoch. Ktoré z nedorozumenia vyplynú, pripomína idylu obrátenú na ruby. Je predzvesťou nového života, líšiaceho sa od pokojného a harmonického dedinského života , spestreného len jarmokmi a oldomášmi.

V próze Neprebudený rozvíja tragický príbeh mrzáka husiara Ondráša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vysnívanej lásky k peknej Zuzke Bežanovie. Neprebudený je jednou z mála Kukučínových prác, v ktorých sa konflikt končí tragédiou, hoci tlmenou oznaním, že pre Ondráša je smrť vykúpením. V prenikavom psychologickom obraze hl. postavy vidieť hĺbku autorovho ľudského i spoločenského súcitu, no bez jeho vonkajšieho vyzdvihovania.

Kukučín bol presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, národného života.

V poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie predstavuje jedného takého príslušníka zemianstva Aduša Domanického z Domaníc. Pán Aduš už nemá nijaký majetok a svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného báčika z Chochoľova. Oproti Adušovi stojí postava priekupníka Ondreja trávu, ktorý bezohľadne zhŕňa majetok.

V dvojzväzkovom románe Dom v stráni autor rozvíja námet z prostredia dalmatínskej dediny, no možno v ňom postrehnúť aj obraz pomerov na slovenskej dedine z konca 19. stor.. V popredí záujmu autora je problém lásky na podklade majetkových a stavovských rozdielností , zasadený do životného príbehu dvoch rodín – starého rozvážneho sedliaka Mateho Berca a statkárky šory Anzuly. Napätie v ľúbostnom vzťahu medzi mladým statkárom Dubčićom a Mateho dcérou Katicou odzrkadľuje existujúce sociálne rozpory spoločnosti. Hl. hrdinom románu je sebavedomý težak Mate Berac. Je to silný jednotlivec s pozitívnymi vlastnosťami, predstaviteľ sedliackej patriarchálnosti, tradície.

Najmladšia Bercova dcéra Katica je ešte nevyhranená bytosť, vo vzťahu k otcovi sa najviac vzdiali od jeho životných predstáv a názorov a stavia sa k nim kriticky. Láska Nika a Katice má v románe svoj začiatok, vyvrcholenie i rozplývanie, keď u Katice po prvotnej vypočítavosti vzrastá láska k Nikovi, u Nika dochádza k odcudzeniu v dôsledku rozumovej úvahy, skepsy. Predstaviteľkou statkárstva je šora Anzula Dubčićová. Autor ju obdaril kladnými vlastnosťami, múdrosťou, rozvážnosťou, a pracovitosťou. Predstaviteľom podnikateľskej sféry je obchodník Zandome. Jeho životným cieľom je jedine zisk a bohatstvo. V tomto románe autor vytvoril zložitú fabulu a široký epický priestor. Pritom zachoval schopnosť tvoriť charaktery, rozvíjať ej, dávať mu individuálnu i spoločenskú náplň. Vzhľadom na prostredie, z ktorého námetovo vychádzal, musel sa v štylistike prispôsobiť špecifickým potrebám svojej práce. Do vetných a slovníkových vrstiev vnášal jazykové vlastnosti prostredia, kde sa dej románu odohráva.