Staroveká literatúra

( 3000 P. N. L. – 500 N. L. )

Orientálna literatúra (3.tisícročie pred n. l. – 5.storočie n. l.)

Sumerská, Akkadská, Staroegyptská literatúra

Blízky Východ, Mezopotámia

klinové písmo

Epos o Gilgamešovi (2000 p. n. l.) – 1 z najstarších lit. pamiatok; asýrsko-babylonský hrdinský epos. Urucký kráľ Gilgameš, poloboh, núti svojich poddaných ťažko pracovať, preto požiadajú o pomoc bohov, kt. vytvoria polodivého človeka Enkidua, kt. žije v stepi so zvieratami a chráni ich. Enkidu prichádza do Uruku, víťazne zápasí s Gilgamešom a spriatelí sa s ním. Vydajú sa do Libanonských hôr, aby zničili krutého obra Chuvavu. S pomocou boha slnka Chuvavu premôžu. Po návrate do Uruku ku Gilgamešovi vzplanie láskou bohyňa Ištar. Gilgameš ju odmietne a za trest prichádza na zem nebeský býk. Gilgameš s Enkiduom ho zabijú, čím ju Enkidu urazí, privolá jej kliatbu a zomiera. Po smrti priateľa Gilgameš hľadá tajomstvo večného života. Vydá sa na púšť za Utanapištimom, jediným predkom, kt. bohovia obdarili nesmrteľnosťou po tom, čo prežil potopu sveta v lodi. Gilgameš nezíska nesmrteľnosť, pretože nevydrží bdieť 6 dní a 7 nocí, a keď neskôr vyloví zo dna oceánu rastlinu nesmrteľnosti, zožerie mu ju had. Záverečná časť eposu obsahuje rozhovor medzi Gilgamešom a Enkiduovou dušou, vyvolanou z podsvetia, v kt. sa Gilgameš dozvedá o pochmúrnom živote po smrti. Prínos eposu: lepšie je mať priateľov ako nepriateľov; aj skutkami je človek nesmrteľný.

Hebrejská literatúra

• najmladšia z literatúr Blízkeho Východu
• zachovala sa nepretržitým podaním
• Biblia (1000 pred n. l.): Biblion – Kniha kníh

Starý Zákon - svätá kniha židovského náboženstva. Vznikla v priebehu viacerých storočí pred narodením Krista. Opisuje osudy židovského národa. V židovstve má názov tóra, proroci a sväté spisy. Tvorí ho 46 kníh 3-akého druhu:

1. Historické: 5 kníh Mojžišových (Genezis, Exodus, Leviticus, Numeri a Deuteronomium), Kniha Jozue, Kniha sudcov, Kniha Rút...
2. Poučné a básnické: Jób, Žalmy, Kniha prísloví...
3. Prorocké: Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel...

Jablko – pokušenie, symbol nedorozumenia medzi Bohom a ľuďmi.
Babylonská veža – symbol zmätku, chaosu
Jóbova zvesť – nepríjemná správa (pokorného, dobrého Jóba pripraví Boh o všetko, no on sa nesťažuje, pokorne všetko prijíma a je za to odmenený.)

Nový Zákon - je kresťanského pôvodu. Vznikal v 1.storočí. Delí sa na 27 kníh:

1. historické – (život Ježiša Krista), 4 evanjeliá (podľa sv. Matúša, Marka, Lukáša a Jána) a Skutky apoštolov;
2. poučné – 14 listov sv. Pavla, List sv. Jakuba, 2 listy sv. Petra, 3 listy sv. Jána Evanjelistu a List sv. Júda Tadeja;
3. prorocké – patrí sem len spis Zjavenie sv. Jána, čiže Apokalypsa (obraz konca sveta).

Indická literatúra

• Mahabhárata (400 p.n.l.) - hrdinský epos. Bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Pándouvcami, potomkami kráľa Bháratu. Hl. konflikt sa pravdepodobne zakladá na skutočnosti. Epos obsahuje veľa ďalších príbehov rozličného charakteru, legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov.
• Rámájana (400 p. n. l.) – trag. údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Síty. Popri rozprávkovom svete indickej mytológie (bohovia, démoni...), exotickej prírody, osobitý ráz dodáva tomuto dielu morálny svet, v kt. sa pohybujú hl. postavy deja (cnosť, pokora, oddanosť, ženina vernosť a nevina, sebaobetovanie).

Antická literatúra (700 pred n. l. – 500 n. l.)

Antika je súhrnný názov pre gr. a ríms. starovek a jeho kultúru. Základnou filozofiou je racionalizmus. Rozvíjala sa otrokárska demokracia (vláda otrokárov; otrok nie je považovaný za človeka). Základná veda: naturalistická mytológia – pokúšala sa racionálne vysvetliť vznik sveta. Čo rozumom vysvetliť nedokázala pripísala bohom. Ideál: kalokagatia – harmónia tela a duše, rozumu a citu. Heslo tohto obdobia: “Ži a užívaj!” ( Viva et carpe). Človek a príroda žili v symbióze. Bohovia mali ľuds. vlastnosti, boli mladí a ovplyvňovali konanie ľudí.

Grécka literatúra (9. storočie pred n. l. – 5.storočie n. l.)

Lyrika:

• pôvodne označovala len tie piesne, kt. sa spievali so sprievodom hudby (najskôr to bola lýra – odtiaľ je názov lyrika, neskôr píšťala)
• Anakreon – písal hravú, ironickú poéziu, tzv. anakreonskú poéziu
• Archilochos; Alkaios
• Sapfo (630-570 p.n.l.) – vo sv. dome na ostrove Lesbos učila mladé dievčatá a zasvätila sv. život službe bohom a umeniu. Vyspievala milostný vzruch i smútok z nenaplnenej túžby. Byzantskí spisovatelia považovali jej tvorbu za neprístojnú a v 11.str. ju spálili. Zachovala sa 1 celá báseň, Modlitba k Afrodite.

Epika:

• Hesiodove básne
• Homér (9.str. p.n.l.): Iliada a Odysea

Iliada - vojnu medzi Trójou (Ilion) a Spartou vyvolal syn trójskeho kráľa Priama, Paris, kt. uniesol Helenu, krásnu ♀ spartského kráľa Menelaa. Téma: hnev najväčšieho gr. bojovníka Achilla, Péleovho syna. Keď mu veliteľ gr. vojska, mykénsky kráľ Agememmon, vzal jeho zajatkyňu, dcéru Brisea, prestáva bojovať. Tým dochádza k zákl. konfliktu. Postupne sa predstavujú poprední gr. a trójski bojovníci. Sú tu vykreslené aj niektoré mytologické príbehy. Trójania získajú v boji prevahu a ich postup zastaví až Achillov priateľ Partoklos v Achillovej výzbroji. Partokla zabíja trójsky princ Hektor. Achilles sa mstí za jeho smrť a v súboji s Paridom zomiera. Do deja zasahujú aj gr. bohovia. Achilles sa pred veštbou (má zomrieť vo vojne) schováva medzi kráľovskými dcérami.

Odysea - dej sa odohráva na sklonku 10.roka po skončení trójskej vojny. Odyseus sa vyznamenal už pod hradbami Tróje najmä tým, že dal postaviť obrovského dreveného koňa, do kt. sa ukryli najlepší achájski bojovníci a takto pomocou ľsti dobyli a zničili hrdinské mesto. Vojna v starovekom epose je však meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne i rozmarne meniť osudy ľudí. Z ich vôle sa vš., čo sa mali zachrániť, sa dávno vrátili do sv. domovov. 1, komu bohovia dlho nedožičili vrátiť sa, bol itacký kráľ Odyseus. Jeho návrat je dlhá, ťažká a úmorná cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstiev. Je to cesta v znamení priazne i nepriazne bohov. Odysea stíha hnev Poseidona a ochraňuje moc Athény. Je to predovšetkým poéma o mori a námorných dobrodružstvách, popretkávaných mytologickými a fantastickými motívmi a postavami, no aj oslava šikovnosti hl. hrdinu a vernosti jeho Penelopy.

Prechádza ostrovom Lotofágov, stretáva Sirény (voskom zaleje námorníkom uši, priviaže sa k stĺpu a počúva ich smrteľný spev). Hl. konflikt: reálny svet (Odyseus + družina) – ireálny svet (kyklop Polyfénos + družina). Kyklop: hlúpy, lenivý, ľudožrút, barbar, nenásytný, no vš. sú si rovní. Odyseus: výnimočný, prefíkaný, ľstivý, vytrvalý, múdry, prekonáva ostatných = formovanie otrok. demokracie. H spája racionalizmus a iracionalizmus, chce ukázať napredovanie človeka, výnimočnosť, otrok. demokraciu, kt. vyvoláva napätie a to je dôvodom rozpadu patriarchálnej demokracie.

Ezop (6.str. p.n.l.) - podľa ústnej tradície bol pôvodne otrokom a do Grécka prišiel z Trácie alebo z Frýgie. O jeho škaredosti a hrbatosti, rovnako však o duchaplných kúskoch, kt. predvádzal kolovali doslova povesti. Väčšina jeho bájok, kt. sa mu pripisujú, sa odohráva vo svete zvierat. Na základe charakt. vlastností alebo podoby sa stávajú typom a ako nositelia určitého ustáleného charakteru majú v deji prisúdené aj pevné miesto a spôsob správania (prefíkaná líška, pracovitý mravec, panovačný a krutý lev). V mnohých bájkach vystupujú aj ľudia, kt. sú typizovaní podľa vonk. vzhľadu, stavovskej príslušnosti alebo povolania. S postavami bohov, kt. konajú ako ľudia, prenikajú do gr. bájok prvky mytológie.

Dráma:

• Sofokles (496-406 p.n.l.): Kráľ Oidipus a Antigona

Kráľ Oidipus: dram. skladba o trag. konflikte ľud. vôle s nepoznanými silami spol. života. Je to tragédia hrdinu usilujúceho sa za každú cenu uniknúť osudu, kt. mu pripravili bohovia. Oidipus je dieťaťom tébskeho kráľa Laiosa a Iokasty. Podľa veštby sa má Oidipus stať otcovrahom a ♂ vl. matky. Preto rodičia odnesú syna do lesa, aby ho roztrhali divé zvery. Dieťa však nezahynie a po rokoch sa dozvedá, že tí, kt. ho vychovali, nie sú jeho rodičia. Preto sa vráti do Téb. Nakoniec sa veštba naplní. S v tomto diele opisuje obraz patriarchálnej spoločnosti silne ovplyvnenej náboženstvom. Oidipovský komplex: prílišné viazanie sa na matku.

Antigona: téma: riešenie otázok o najzákladnejších ľud. právach.

Zákl. rozpor: dodržiavanie ľud. a božských zákonov a ich porušovanie. Vojna medzi Oidipovými synmi Polyneikom a Eteoklom sa skončila smrťou bratov. Rozdelí ich túžba po moci. Ich nástupca Kreon dá Eteokla ako obrancu vlasti pochovať so vš. poctami, ale pod hrozbou trestu smrti zakáže to isté urobiť s telom vlastizradcu Polyneika. Antigona, sestra mŕtvych, nedbá na jeho zákaz, hoci ju jej sestra Isména odhovára. Považuje ho za odporujúci božím zákonom. Posype pohodené telo brata prsťou a vykoná príslušné obrady. Keď ju pri tom pristihne Kreon, prikáže ju zaživa zavrieť do skalnej hrobky. Antigona sa bráni slovami: “ Útoi synechthein, alla symfilein efýn - Len lásku viem zdieľať, nie však nenávidieť”. Márne prosí Kreona o rozvahu náčelník zboru i vl. syn, Antigonin snúbenec Haimon. Až výstraha veštca Teiresia ho presvedčí, aby odvolal sv. zákaz a ponáhľal sa Antigonu oslobodiť. Je však neskoro a poslovia prinášajú krutú správu: Antigona sa obesila. Po nevydarenom pokuse napadnúť sv. otca sa zúfalý Haimon prebodne mečom. Samovraždu spácha aj jeho matka Eurydika. Dej nie je motivovaný zásahmi vyšších božských síl, odohráva sa výrazne na rovine medziľuds. vzťahov. Jeho vnútr. dynamiku určuje chápanie S sveta ako objektívneho poriadku, kt. si bezpodmienečne vyžaduje, aby sa zachovala jeho rovnováha. Proti sebe teda stoja autorita št. moci a ♀, azda až egoisticky sebavedome odhodlaná obetovať sv. život v mene nepísaných zákonov ľudskosti. Cieľom Antigony: ukázať prežitok tyranskej vlády. S využíva metódu kontrastu – Polyneikos – Eteokles, Antigona – Isména, Kreon – Haimon. Antigona je oveľa vyrovnanejšia ako Homérovi hrdinovia. Antigona je spočiatku šialená, no na konci je schopná veľkých činov. Význam: nemáme žiť v tieni minulosti, ale hľadieť do budúcnosti. Pravdu možno hľadať aj u ♀, mladších. Nie vždy je rozhodnutie najvplyvnejšieho aj najsprávnejšie.

Aischylos (525-456 p.n.l.) – Pripútaný Prometeus, Oresteia
Pripútaný Prometeus: hl. hrdina sa stáva mytologickým darcom rozumu, kt. povzniesol ľudstvo ku kult. životu. Za služby preukázané ľuďom je Prometeus odsúdený na mučenie: božský kováč Hefaistos ho na Diov rozkaz prikuje ku skale. Hefaista pritom sprevádzajú 2 alegorické postavy – Moc a Sila. Zeus stavia proti Prometeovi len hrubú silu. A Diovi prisúdil črty gr. “tyrana”: je nevďačný, ukrutný a pomstivý.

Euripides (485-406 p.n.l.) – Trójanky, Ifigénia v Tauride, Medea

Aristofanes (445-406 p.n.l.) – Oblaky, Jazdci, Lysistrata. Je kritickejší, čo však vyplýva aj zo špecifika komédie ako dram. žánru.

Rímska literatúra (3. storočie pred n. l. – 5.storočie n. l.)

Dráma:
ŘTitus Maccius Plautus (250-184 p.n.l.) – námety na sv. komédie čerpal z každodenného života, no ich dej sa odohrával v gr. prostredí, najčastejšie v Aténach. Spol. atmosféra deja však bola výlučne rímska. Platí to v plnej miere aj o Plautovej komike, humore, kt. má pôvod v domácom ľudovom divadle. Jeho najhodnotnejšie diela sú Komédia o hrnci, Pseudolous a Chvastavý vojak.

Epika:
Řna rozvoj ríms. epiky mala osobitný vplyv intenzita spol. a polit. života v starovekom Ríme. Tento rozvoj sa začal pozvoľným vzostupom rečníctva a dejepisectva. Za jedného z najväčších rečníkov sa považuje Marcus Tullius Cicero (O štáte, O zákonoch, O senáte...), v historiografii sa presadil Gaius Julius Caesar.
ŘZ filozof. prác je najznámejšie dielo O podstate sveta, v kt. autor Titus Lucrécius Carus vysvetľuje a obhajuje Epikurovu filozofiu (učenie starogréckeho filozofa materialistu Epikura, vidiaceho šťastie človeka v cnosti a v rozumnom užívaní života).

Lyrika:

Publius Vergílius Maro (70-19 p.n.l.)

• Bucolica – pastierske idyly
• Georgica – roľnícke spevy

Krása roľníckeho života – PVM priťahuje na roľníckom živote, vzdialenosť od zbraní, pokoj, život čo nepozná klamstvá, živé jazerá, lahodný spánok, hojnosť imania, skromná a pracovitá mládež, starci sú v úcte.

Aeneas - pokračovanie Iliady. Po skončení trójskej vojny hľadá trójsky hrdina Aeneas so sv. druhmi, otcom a synom na príkaz bohov novú vlasť. Prenasleduje ho hnev bohyne Junony, a preto, podobne ako Odyseus, roky blúdi morom, až sa napokon po bojoch s italickými kmeňmi usadí v Latiu, ožení sa s dcérou kráľa Latinov Laviniou a zakladá v novej vlasti nový rod, z kt. vzídu rímski panovníci, Caesar a Gaius Augustus (požehnaný), kt. PVM sv. dielo venoval, sú potomkami 1.Aeneovho syna Jula. V Aeneovi PVM stelesnil ríms. ideál osobnej dokonalosti (hrdina, kt. uprednostňuje potreby spoločnosti pred os. blahom), naplnil dielo myšlienkou túžby po mieri a dal mu taký um. tvar, že z neho vychádzala celá ďalšia ríms. i eur. literatúra, najmä poézia.
ŘQuintus Horacius Flaccus (65-8 pred n. l.). Zástanca Epikurovho učenia. Jeho ideálom je úplná osobná nezávislosť: nechce sa dať zotročiť ani ľuďom, ani veciam, ale snaží sa utvárať sv. život podľa vl. uváženia a podľa vl. záujmov a záľub

• Ódy – QHF v nich vystupuje ako “kňaz Múz”, kt. chce zasvätiť mld generáciu do tajov spol. poriadku: poúča mladých ľudí, kt. mravné hodnoty sú základom ríms. sily a akými cestami sa má občan uberať, aby bol čo najviac prospešný celku i sebe. Oslavuje mravné hodnoty.
• Satiry – zameriava sa na problematiku individuálneho života. Usiluje sa ukázať správny spôsob života v protiklade s ľud. chybami.
• Listy – zobrazuje sám seba ako človeka dopúšťajúceho sa chýb, váhavého a hľadajúceho životné cesty.

Publius Ovídius Naso (43 p.n.l.-18 n.l.)

Písal milostnú poéziu, spracúval námety z gr. a ríms. mytológie a básne o vyhnanstve

Lásky – kniha ľúb. elégií, to znamená básní smutného obsahu, žalospevov. Ospevuje ľahkú, zábavnú a dobrodružnú hru, kt. si mladí Rimania spestrovali život.
Listy heroín – 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek, písaných svojim vzdialeným ♂.
Umenie milovať – usmerňuje v nich mladých ♂ a ♀, ako si majú získať a udržať ♥.
Metamorfózy – 250 gr. a ríms. bájí, kt. jednotným motívom je motív premeny, odmena alebo trest za skutky. Sv. rozprávanie začína opisom vzniku sveta zo začiatočného chaosu a končí premenou Caesarovej duše na kométu.

• Mýtus o 4 vekoch - zlatý, strieborný, medený a železný. Ľudová predstava o týchto premenách spočíva v tom, že po zlatom veku, kt. nepozná prácu ani bolesť, postupne nasledujú strieborný a medený vek a každý z nich prináša zhoršenie životných podmienok. V poslednom veku, železnom, miznú vš. cnosti a na ich miesto nastupuje násilie, klam, zloba a závisť.
• Mýtus o potope - Jupiter poslal na hriešne ľudstvo potopu
• Mýtus o Dafné - o premene krásnej nymfy Dafné na vavrín
• Pyšná Nioba - bola potrestaná za sv. prílišnú pýchu na svojich 14 detí (7 dcér, 7 synov) a odmietla sa klaňať bohyni Léthe, kt. mala len 2 deti (Apollóna a Artemis). Léthe jej zabila deti a ju premenila na večne plačúci kameň.
• Pygmalion - Sochárovi Pygmalion vzplanul vrúcnou ♥ k soche dievčaťa, kt. sám vytvoril. Afrodita ju na jeho prosby oživila (Galatea). Nadčasovosť: silná ♥ sa mení na skutočnosť.
• Daidalos a Ikaros – ich 1.let vzdušným priestorom sa skončil tragickým Ikarovým pádom. Ani v tomto diele, podobne ako v predchádzajúcich, nešlo PON o vyslovenie hlbokých myšlienok. Vyjadril túžbu človeka lietať, nedodržiavanie rodičovských rád. Daidalos postavil bludisko, v kt. bol uväznený aj so synom Ikarom. Aby sa odtiaľ dostali, urobili si krídla. Otec varoval syna, aby neletel vysoko ani nízko. On ho nepočúvol, letel blízko pri slnku, vosk na krídlach sa mu roztopil a sa utopil. Cieľ: zaujať čitateľa, prebudiť jeho fantáziu a poskytnúť mu chvíle na um. zážitok. Na dokreslenie predstáv a podfarbenie nálad obratne využíva rytmus hexametrov a zvukovú stránku slov. Antickí čitatelia totiž čítali umelecké slovesné útvary nahlas.
• Žalospevy, Listy z Pontu – elégie napísal vo vyhnanstve, do kt. ho vypovedal Augustus.
  ŘPublius Cornelius Tacitus (55-120 n.l.) – ťažisko jeho spisovateľskej činnosti je v 2 veľkých histr. dielach, v Letopisoch a Dejinách. Letopisy (Annales) sa zaoberajú obdobím od nástupu Tiberia (14 n.l.) do Neronovej smrti (68 n.l.). Dejiny (Historiae) nadväzujú na Letopisy a končia sa Domitianovou smrťou (96 n.l.). Obe diela tvorili celok 30 kníh, z kt. sa zachovala asi 1/2.

Decimus Junius Juvenalis (60-127 n.l.) – jeho dielo tvorí 16 satirických skladieb napísaných zväčša v podobe listov neznámym priateľom. Hovorí v nich o mužskom pokrytectve a výstrednostiach, o ženskej skazenosti, o chudobe básnikov, obhajcov a učiteľov, o bohatstve, o moci, sláve a kráse ako o príčinách ľud. nešťastia a pod.