– najnadanejší prozaik socialistickej literatúry medzi dvoma vojnami. Najmä preto, že jeho dielo tvorí prechod k druhej fáze socialistickej literatúry po roku 1945 a stalo sa tak akýmsi kľúčovým bodom. Bolo aj vzorom aj stredobodom polemiky a niekedy sa považuje aj za zdroj schematizmu podaktorých diel päťdesiatych rokov.

Narodil sa 18.marca 1901 v rodine rušňovodiča Petra Jilemnického v prastarom dome na námestí mesta Kyšperk (dnešný Letohrad). Malý Peter mal v otcovi vtipného a ústižného rozprávača najrôznejších historiek a v matke (rodenej Šubrtovej) našiel zasa starostlivú a sčítanú ženu, ktorá učila vnímavého chlapca vrúcnemu vzťahu k prírode, ku všetkému živému, dobrému, zdravému. Už v mladosti sa pokúšal písať verše a veľa čítal. Silne na neho zapôsobila kniha Karla Kálala Na krásnom Slovensku. Svoj vzťah k Slovensku dokumentoval tým, že si roku 1921 urobil maturitu na učiteľskom ústave v Leviciach. Vojenskú službu vykonával v rokoch 1921 až 1923, najprv v Rimavskej Sobote, neskôt v Banskej Bystrici, kde sa zblížil s Klementom Gottwaldom a roku 1922 vstúpil do KSČ.

Svoje literárne aktivity začal českými veršami a novelou Devadesát devět koní bílých (1921) o osudoch učiteľa Bartoša, poznačenou črtami povojnového expresionizmu. Obdobie raných experimentov v jeho tvorbe uzavrel román Víťazný pád. Na Víťazný pád nadviazali dve novely z kysuckého prostredia Návrat a Prievan, ktoré vyšli pod spoločným názvom Návrat. Medzi jeho ďalšie známe diela patrí román Pole neorané, román Kus cukru, Kompas v nás. Posledným dielom Petra Jilemnického je román Kronika. Látku preň vyťažil z priebehu protifašistického odboja a Povstania na okolí Čierneho Balogu.
Od roku 1948 do predčasnej smrti 19.mája 1949 bol kultúrnym atašé v Moskve. Posmrtne ho vymenovali za národného umelca.

V prostredí totalitných režimov vznikal často “oficiálna“ literatúra, zameraná na to, aby vládnuci hospodársko politický systém propagovala a pomáhala ho udržiavať. Autori rezignovali na suverenitu tvorivej činnosti a svoju tvorbu podriaďovali tzv. vyšším záujmom. Ako si pri analýze próz Petra Jilemnického všimol Ján Števček, dialogický epický princíp tu ustúpil ideologickému a monologickému. Namiesto mnohotvárnosti a mnohovýznamovosti sa k slovu dostalo jednoznačné tvrdenie a dogma. Tento proces dogmatizácie literatúry socialistického realizmu je však postupný. Pôvodný model tejto literatúry je založený na prepojení biologického elementu so sociálnym ma podklade filozofických teórií Karola Marxa a darvinovskej evolúcie. Socialistický realizmus bol jedným z pokusov o nové, dynamickejšie vnímanie reality . Chce vidieť svet v jeho totalite vzniku, pádu, prelínania, bojov, chce vidieť vzťahy človeka k prírode, k spoločnosti, k ľuďom a názorom a všetko toto zobraziť v mnohotvárnosti, smerujúcej k jednote určitého spoločného úsilia o lepšiu budúcnosť.

Prvé obdobie prozaickej práce Jilemnického korešponduje skôr s poéziou, najmä s poetizmom Nezvalovým, a začiatočnými dielami slovenskej poézie, napríklad Ladislava Novomeského. Rôznotvárnosť Jilemnického tvorby týchto čias je znakom hľadania seba samého. Poetistická Muzika (1925) má protipól v poviedke Život Jezu Krista (1925), písanej ako fantastická poviedka so sociálnym námetom. Iná, až expresionistická, je detektívka Vrah (1925), v ktorej spracúva motív vraždy kapitalizmu, ktorý je zasa nepriamym vrahom robotníka, zomierajúceho na tuberkulózu. Súhrn všetkých týchto poviedok pod titulom Červená sedma chcel Jilemnický vydať najskôr doma v edícii DAV-u, neskôr v Amerike u krajanov, no z vydania nič nebolo. Okolo máloktorej knižky slovenského prozaika sa zachovalo toľko korešpondencie ako okolo Jilemnického knižky Červená sedma. Sám ju pripravoval veľmi dôkladne a koncepčne, veľa sa podnikalo aj organizačne, a predsa knižka, ktorá bola už roku 1925 kompletne pripravená na vydanie, vyšla – pod týmto názvom, ale už len ako súčasť zborníka próz autorov proletárskej prózy dvadsiatych rokov – až roku 1964. Počas tohto obdobia prešla zaujímavým procesom autorského rozhodovania, v ktorých Jilemnický, pridržiavac sa konštantného počtu siedmych poviedok, viac ráz menil poviedkovú zostavu knižky. Ak si bližšie všimneme jednotlivé poviedky tejto zbierky, dôjdeme k zisteniu, že umelecká koncepcia Červenej sedmy spočívala vo variabilite významových, tematických a žánrových polôh, uplatnených v jednotlivých poviedkach, no zároveň aj vo vedomom úsilí o akési vyváženie tejto rozmanitosti, uplatnené na ploche knižky ako celku. V Jilemnického Červenej sedme sa totiž grupujú poviedkové dvojice, ktoré navzájom tematicky a významovo súvisia a ktoré sa súčasne odlišujú od iných poviedkových dvojíc.

Prózy O svätom Mikulášovi a Život Jezu Krista vytvárajú dvojicu ,,smutných“ poviedok (v oboch hrdina umiera), pričom majú aj ďalšie spoločné znaky: obe využívajú a prehodnocujú známu náboženskú symboliku kresťanského presvedčenia, v obidvoch sa motívy ľudového a slovenského charakteru (Mikuláš – chorý chlapec, ktorý býva v dome na Kysuciach; narodenie chlapca paholkovi Jozefovi a slúžke Márii) spájajú s motívom akoby iného sveta. Tak napríklad v prvom prípade sa tento motív podáva v polohe rozprávkovej, v druhom prípade je rozvinutý do príbehu kočovného herca.

Vedľa týchto dvoch poviedok a kontrastne voči nim prózy Veľká udalosť a Ľavý bek

Š .K. Rudej Hviezdy a dievča s fialkami vytvára ,,šťastnú“ dvojicu; obe sa odohrávajú za slnečného dňa, v oboch sa mladý muž náhodne stretne s mladým dievčaťom, obe sa odohrávajú viac-menej v meste a môžeme v nich cítiť civilizáciou a rozvojom poznačené prostredie.