Svetová literatúra po roku 1945

Svetová literatúra po roku 1945.

Vo vývoji epických žánrov (román, poviedka, novela) sa uplatňuje v jednotlivých národných literatúrach viac tendencií. Experimentovanie a hľadanie nových foriem neovplyvnilo celý literárny proces. V súčastnosti možno hovoriť o dvoch základných umeleckých prúdoch :

1. objektivizačný prúd - spisovatelia chápu svoje dielo ako objektívny odraz života a pridŕžajú sa klasických vlastností epiky. Ťažisko ich románov a noviel spočíva v dejovej stránke. V pozadí nepociťujeme autora a tento sa nestotožňuje ani s jednou postavou. Takto písala väčšina starších spisovateľov, ktorí po 2. sv. vojne postupne vymierajú (T. Mann, L. Feuchtwanger,...). V stopách starších autorov pokračovali spisovatelia, ktorí neprerušili túto tradíciu (J. Steinbeck).

2 subjektivizácia epických žánrov. Nejde o odklon od realizmu, ale do popredia vystupuje spisovateľova osobnosť. Často plní funkciu rozprávača, opisuje udalosti, ktoré sám prežil, skúsil. Táto metóda dnes preniká do všetkých moderných literatúr. Je bežná v americkej, francúzskej, talianskej, nemeckej, anglickej , ale aj v sovietskej. Používali ju spisovatelia aj u nás. Mnohí autori takýmto spôsobom opisovali zážitky z vojny. Francúzsko (A. Saint - Exupery), Nemecko (H. Bohle), Amerika (N. Mailer; J. Salinger).

Existencionalizmus - na konci 30 rokov a počas 2. sv. vojny sa skomplikovali podmienky pre život človeka. Strata pocitu životnej istoty. Ľudí ovládol pesimizmus, strácali zmysel života. Odpoveď na mnohé otázky dávali moderní filozofi, ktorí sa hlásili k existencionalizmu. Je to vlastne myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie, teda jestvovania, z hladiska jeho individuality aj z hladiskaspoločenských vzťahov. Je to teda filozofia človeka založená na subjektívnych (osobných) poznatkoch a pocitoch, v určitej konkretnej situácií. Existencionalizmus má niekoľko prúdov. 1. materialistický - predstavuje vo vedeckej a umeleckej tvorbe => J. P. Sartre a jeho manželka S. de Beauvoir, A. Camus. Iný smer existencionalizmu je založený na náboženských predstavách o svete - G. Marcel, C. Jaspers, M. Heidegger. Všetci týto spisovatelia išli v stopách dánskeho myslitela Kirkegaarda. Pre literárneho hrdinu v existencionalistických dielach je charakteristická voľba činu. Hrdina sa neriadi ustáleným mravným systémom, ale vychádza z osobnej morálky. Zodpovednosť človeka za každý skutok.

Albert Camus, kládol dôraz na činorodé ľudské bratstvo v spoločnom boji proti abstraktne chápanému zlu. Jeho román Mor je fiktívnou kronikou o neskutočných udalostiachh počas 2. svetovej vojny v Alžíry. Lekár, tlmočník autorových názorov, zaznamenáva symptómy a priebeh morovej epidémie, ktorá symbolizuje zlo, fašizmus, hrozbu atómovej katasrófy a 3. svetovej vojny. Skutočnému moru zodpovedá symbolický vnútorný mor, ktorý rozožiera ľudské duše - pýcha, nenávisť, tyranstvo, klamstvo.

Neorealizmus - v období 2. sv. vojny sa na juhu Európy vytvorilo silné sociálne cítenie, ktoré súvisí s rozvojom robotníckej triedy a hnutia. V Taliansku bol veľký rozdiel medzi roľníkmi a robotníkmi. Všetky novodobé umelecké smery po určitom čase prerástli rámec jednej národnej literatúry. U neorealizmu je situácia iná. Hoci tento smer zapôsobil na európsku kultúru (film), predsa si tento smer zachoval špecifické talianské črty. Prvý krát sa s týmto slovom stretávame v 30- tich rokoch u Antónia Gramsciho. vlastný neorealizmus vznikol na konci 2. sv. vojny. na jeho čele stáli umelci, ktorí sa angažovali v hnutí odporu, neskôr aj v socialistickom hnutí. Je to umelecká avantgarda, ale nakoniec ju aj prekonáva, lebo je odrazom života. Jeho predstavitelia kritizovali kapitalizmus a tvrdili, že krízu spoločnosti možno riešiť len zmenou spoločnosti. pridŕžajú sa nového, netradičného realizmu. Umelecká základňa neorealizmu bola na vrchole v rokoch 1945 - 50 - obroda talianského duchovného a kultúrneho života. Predovšetkým film zachytil protirečivé stránky talianského života. Predstaviteľmi neorealizmu boli - A. Moravia, F. Fellini, V. Pratolini, P.P. Pasolii. Teoretikom filmu, aj neorealizmu, bol c. Zavattini arežiséri : Visconti, Rosselini, De Sica, Pasolini.
- Alberto Moravia - talianský prozaik, ktorého preslávilo jeho dielo Vrchárka. Vrchárka - S postavou Micheleho, ktorý mal ľudový pôvod, sa autor stotožnil. Všetko, čo robí Michele vyjadruje človeka, ktorý má svoj pevný, stály názor. Hlavná hrdinka - rímska obchodníčka Cesira, rozpráva svoj príbeh. Výdajom za obchodníka sa pričlenila k malomeštiackej vrstve. Je to ľudový typ, vrchárka, ktorá si vždy uchováva svoj názor. Všetky premeny, ktoré sa dejú v jej vnútri sú spojené s vojnou. Mení sa aj pod vplyvom rozhovorov s Michelem. V poslednej tretine románu sa Cesira mení súbežne s premenami dcéry Rossety. Evakuovala ju z Ríma, aby ju uchránila pred nebezpečenstvom vojny. Tragédia, ktorú zažijú, zlomí obi dve. Z dcéry, anjelského dievčaťa sa stane ľahká žena. Matka upadne do zúfalstva a stráca svoju rozvážnosť.

Vidí, že výchova a dokonalosť jej dcéry boli len skleníkové a nevydržali prvú prekážku. Obidve hrdinky doviedol autor k úpadku, až na dno zúfalstva. Tragický príbeh pri návrate do Ríma zasiahne do ich "otupného života". Slzy, ktoré tečú po tvári ľahostajnej dcére, keď vidí pred sebou Rím prinavrátia obidve k životu. Ich ďalší život začína na troskách.

Francúzsky "nový román" - odpsychologizovaný hrdina. V 50 rokoch 20. storočia nastáva kríza románu. Niektorí spisovateliatvrdili, že éra románu zanikla ( nástup techniky, nedostatok času, nechuť čitateľov ). Vo Francúzsku vznikla skupina spisovateľov, ktorí sa pokúšali určiť nové zásady románu a tým aj zmeniť epickú prózu. Patrili sem : A.R. Grillet, M. Butor, N. Sarrautová, C. Simon, M. Durasová. Predstavitelia nového románu vychádzali z filozofie pozitivizmu a neopozitivizmu - vedúci smer v západnej filozofii v 20. storočí, hovorí o poznatkoch o realite, ktoré sa získavajú iba každodenným konkrétnym myslením a filozofia plní len úlohu analízy. Centrom tejto filozofie je v USA. Netreba skúmať vznik javov, stačí ich len konštatovať - tvrdenie francúzov. Títo ľudia nepochybujú o existencií objektívneho sveta, ale nechcú ho vysvetlovať. Predstavitelia nového románu boli proti : tradíciam epiky (boli proti deju), žiadali odstrániť fabulu a psychologizovanie v dielach (nezaujímal ich vnútorný svet postáv), spisovateľ má písať racionálne - rozumovo.
Prózu 19. storočia považovali za staromódnu a sentimentálnu. Aj ich súčasníčka Saganová sa im zdala nemoderná. To bola teória, ale prax vyznela ináč - vypovedali boj fabuli, ale používali ju; - vzdali sa psychológie postáv, ale málokedy je ich hrdina bez vnútorného sveta - opisovali aj podvedomie; - okrem vecného opisu nachádzame v ich dielach aj lyrické prvky.

Divadlo absurdity - nový umelecký jav. Skupina umelcov, ktorí sa stretávali v 50 rokoch v západnej Európe. Predstavitelia : E. Ionesko, S. Beckett, M. Frisch, F. Durrenmat, A. Alamov, J. Genet. Divadlo absurdity vystupuje proti meštiackému konzervatívnemu umeniu. Chceli prekonať jeho tradície. Odlišujú sa od klasického divadla. Ich hry sa nazývajú ako antihry alebo antidráma. Ich cieľ bol zachytiť zmechanizované ľudské vzťahy- Ľudské chyby a mravné pokrivenia zveličujú. Hra má veľké množstvo obrazov, ktoré niesú dejove pospájané. Dôležitý je dialóg, postavy konajú v protichodných situáciach. Je rozdiel medzi tým, čo si postava o svete myslí a rozdiel čo vypovedá.
F. Durenmatt, jeden z najväčších žijúcich dramatikov. V dielach používal piesne, takisto ako Brecht.

Vo svojej hre Návšteva starej dámy ukazuje problém morálne skazeného veľkomesta, ktoré podľahne ekonomickému nátlaku. Grékiňa Claire sa po 40 rokoch, ako milionárka vracia do svojho rodiska. Mesto je vymyslené. Prichádza, aby sa pomstila. Jej príchod do mesta je pompézny. Zatiahne rýchlostnú brzdu na rýchliku. Prichádza so svojim siedmim manželom, komorníkom, s ktorého sa vykľuje vyšetrovací sudca a so svojim sprievodom. Prichádza na nosidlách, ktoré nosia dvaja väzni. Boli to mlčanliví svedkovia. Claire má protézu nohy, parochňu, umelé orgány, ruku má zo slonej kosti. V sprievode prinášajú aj luxusnú truhlu. Vítajú ju rodáci na čele so starostom. V mestečku žije jej bývalý snúbenec Alfred. Claire žiada jeho smrť a vyhlasuje, že venuje mestu jednu miliardu za jeho smrť. Mesto sa najprv bráni a starosta vyhlasuje, že radšej zostanú chudobní, ako postriekaní krvou. Alfred umiera bez fyzického násilia, peniaze mesto prijíma a starosta vyhlaasuje, že peniaze prijíma pre spravodlivosť.
Fyzici - štvorica fyzikov, autori objavu uvažujú o poslaní vedca v spoločnosti a budúcnosti svojho objavu. Jeden z nich tvrdí, že výsledky výskumu treba dať do rúk moci, mocenskej politike. Ďalší si moc zamieňa za prospech jednej strany, oponuje im Mobius, ktorý ich presviedča, že sú to priveľké riziká. Zodpovednosť vedca pred spoločnosťou ho prinútila vzdať sa všetkého. Opustil ženu a tri deti, vzdal sa slávy na univerzite a peňazí v priemysle. Dobrovolne si zvolil bláznovskú čiapku. Vyhlasuje, že len v blázninci sa cíti slobodný a svojich priateľov fyzikov považuje za vrahov.

Ruská povojnová literatúra - po vojne sa situácia v ruskej literatúre skomplikovala. Až do polovice 80. rokov existovala oficiálne iba jedna, tzv. mnohonárodná sovietska literatúra, kde dominoval socialistický realizmus: Tento pojem má svoje dejiny. Prvý krát sa uvádza na 1. zjazde sovietskych spisovateľov v roku 1934 - realistická tvorivá metóda. V budúcnosti, čo je pokrokové určoval ÚV KSSZ a stranícke zjazdy. Nie všetci spisovatelia žijúci a píšucí v ZSSR prijali túto metódu. Socialistický realizmus mal svoje špecifické prvky. riadenie literatúry stranou vrcholí v roku 1946 - rok represálií, mnohých spisovateľov zatkli, mnohí biedili, veľká časť emigrovala alebo sa odmlčala. Zastavila sa činnosť časopisov Hviezda a Leningrad. V 50. rokoch nastáva uvoľnenie, odmäk nastáva po Stalinovej smrti. Liberalizácia nastáva za éry Chruščova. Likvidácia surrealistickej výstavy znamenala koniec uvoľnenia. Za vlády Brežneva bola stagnácia, spisovatelia sa kategorizovali podľa ideológie, procesy s disidentami.

Okrem oficiálnej literatúry v Rusku existovalo ešte niekoľko neoficiálnych druhov :
1. oficiálna sovietska literatúra - spisovatelia, ktorí sem patrili sa väčšinou hlásili k princípom socialistického realizmu - A. Fadejev, K. Simonov, I. Erenburk, M. Šolochov, A. Tvardovskij, J, Jevtušenko, J. Bondarev, V. Rasputin, Č. Ajtmatov.
2. polooficiálna ruská literatúra - spisovatelia, ktorí po vojne tvorili a sem tam im aj niečo vyšlo. Žili v Rusku. Patrili sem napr. - A. Achmatovová, B. Pasternak, M Prišvin.
3. ruská samizdatová literatúra - cenzúra bola zavedená na všetko, komisie dbali na ideovú ščistotu. Autocenzúra - autori dávali čítať svoje rukopisy svojim priateľom, známym. V 70. - 80. rokoch sa samizdatová literatúra dostáva na západ, kde ju vydávali a potom sa pašovala späť do Ruska. Medzi autorov tejto skupiny patrili - A. Šiňavskij, A. Solženicin.

V Amerike sa predstavili autori ako Arthur Miller a Tenessee Williams, predstavitelia modernej psychologickej drámy. A. Miller, dramatik a spisovateľ, manžel M. Monroe. Smrť obchodného cestujúceho - hlavný predstaviteľ W. Loman - podomový obchodník, ktorý vedie materialistický spôsob života. Zničí život svojej rodine, blízkym, svojim spôsobom života. Uzavrie výhodnú poistku a spácha sebevraždu.