Ján Kostra
V poézii 50-tych rokov okrem témy vojny, dominuje téma rodnej zeme, domova a lásky k nemu.
Ján Kostra vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Hniezda, v ktorej sa predstavil ako básnik domova, detstva i erotickej poézie. Zbierka svojou obrazotvornosťou a hudobnosťou verša speje k poetizmu. Básnická zbierka Moja rodná vznikla v období, keď sa schyľovalo k 2. sv. vojne a republika prežívala tragické okamihy (okupácia, fašizmus). Dominuje v nej láska k domovu a vlasti, najmä v rovnomennej básni Moja rodná. V tejto básni vyjadruje básnik svoju hlbokú lásku k rodnej zemi. Svoj cit konfrontuje (porovnáva) s odrodilstvom ľudí, ktorí zradili svoju vlasť v jej najťažších okamihoch (zablúdili sme v krtisku obetí ...). Hoci vlasť zradili ostáva im ona verná a každého chce s láskou prijať späť. Autor prirovnáva rodnú zem k svojej milenke, ktorá verne čaká na milého, pokorne pri práci. Ďalej vykresľuje krásu i chudobu rodnej zeme a atmosféru letného podvečera, kedy je načase vrátiť sa domov. Je to zároveň výzva tým, ktorí vlasť opustili, aby sa vrátili a chránili ju. Básnik prestáva blúdiť po svete a vracia sa navždy domov. Báseň sa skladá zo 6 slôh s nerovnakým počtom veršov i slabík vo verši. Verše nie sú stopovo usporiadané, nemajú pravidelný rým, vyskytujú sa veršové presahy. Je písaná voľným veršom. Básnik využíva poetické metafory, personifikáciu, oslovenie a básnické prívlastky, synekdochy (rodná hruda = rodná zem, vlasť).
Kostra aktívne tvoril i počas okupácie. Zbierky: Ozubený čas, Presila smútku, Puknutá váza, Všetko je dobre tak. Tieto zbierky odzrkadľujú básnikov pocit neistoty ale životnú istotu opäť nachádza v obdive a láske k žene. V pásme ľúbostných básní Ave Eva vyjadruje rôzne odtiene vzťahu k žene: lásku, obdiv, súcit so ženou, úctu (k pracujúce žene) či ako oporu rodiny.
Po roku 1945 sa tematika básní zmenila – vypovedajú viac o pocitoch a myšlienkach života. (básnické zbierky Každý deň, Len raz). Významná je i zbierka Javorový list založená na konfrontácii minulosti a prítomnosti.

Pavol Horov (vl. menom Horovčák)
- pochádza zo Zemplína. Prvé zbierky: Zradné vody spodné, Nioba matka naša. Sú odsúdením vojny, poznačené pochmúrnosťou, tragizmom. Oproti vojnovému besneniu stavia cit lásky. V druhej zbierke použil postavu antickej matky Nioby, ktorá zošalela nad smeťou svojich detí. V zbierke predstavuje matku, ktorá stratila vo vojne svojich synov.
Druhou tematickou oblasťou jeho básní je domov. Zbierky: Návraty, Vysoké letné nebe, Koráby z Janova, Ponorná rieka.

Andrej Plávka
- narodil sa na Liptove v Liptovskej Sielnici. V jeho poézii dominujú 3 témy: Liptov, vojna a SNP a budovanie socializmu. Už v prvých zbierkach badať jeho príklon k ľudovej poézii, štúrovskej poetike a k Hviezdoslavovi. Prvé významné zbierky sú Tri prúty Liptova a Liptovská píšťala. Oslávil v nich rodný kraj a ľudí v ňom, najmä ľudí najbližších – otca a matku.
Vojnu a SNP zobrazil v zbierkach Ohne na horách, Neumrel na koni a v skladbe Tri vody.
Jeho posledné zbierky sú úvahy o zmysle života, plynutí času, medziľudských vzťahoch a poslaní básnickej tvorby (Testament). Je autorom memoárov Plná čaša, Smädný milenec.

Milan Rúfus
- jeden z najvýznamnejších básnikov slovenskej literatúry. Už v prvej básnickej zbierke Až dozrieme bol „svoj“ nepodľahol všeobecnému optimizmu a schematizmu 50-tych rokov ale problémy, ktoré tu zobrazil vyjadril tak, ako ich cítil – s bolesťou a smútkom. Tematikou tejto zbierky i ďalších (Stôl chudobných, Zvony, Chlapec, Chlapec maľuje dúhu, Triptych, ...) je chudoba vidieckeho života, múdrosť človeka, domov, detstvo, príroda, otec a matka, osud človeka a ľudstva. V protivojnových básniach je originálny v tom, že vypovedá o vojne cez utrpenie lyrického hrdinu (báseň Monológ z Lazaretu).
Pre jeho básnickú tvorbu je typické aj využívanie biblických námetov a motívov. Najmä v posledných rokoch silnie u neho náboženský podtext, čo sa prejavuje i v tom, že básne pripodobňuje k žánru modlitby. (zbierka Modlitbičky). V tvorbe sa opiera i o ľudovú slovesnosť, čerpá z rozprávok Dobšinského napr. zbierky Lupienky z jabloní, Rozprávočka veselá.
Vo svojej poézii má Rúfus vždy na zreteli človeka, nikdy ho neohovára, aj keď vie, že mu veľa vecí „vykĺzava z rúk“, neupiera mu svoju lásku a úctu. Je mu veľký i vo svojej biede.
Písal i eseje venované umeniu napr. Človek, čas a tvorba, Štyri epištoly k ľuďom. Jeho diela sú často ilustrované kresbami Ľ. Fullu a Miloša Bazovského alebo doplnené fotografiami Martina Martinčeka.

Miroslav Válek
- na rozdiel od vidieckeho Rúfusa vniesol do slovenskej poézie nové – civilizačné témy a pocity mestského človeka. Je považovaný aj za básnika partnerských vzťahov pričom lásku nešetrí ani irónie ani sebairónie a smútku. Nálada jeho prvej básnickej zbierky Dotyky je prevažne melancholická a aj keď používa viazaný typ verša, snaží sa čo najviac rešpektovať hovorovú podobu slovenčiny. Okrem toho sa v tejto prvotine objavujú už aj epické motívy, ktoré sú charakteristické pre ďalšiu jeho tvorbu.
V ďalších zbierkach spracováva aj aktuálne spoločenské témy súvisiace s vývojom civilizácie a s psychikou moderného človeka. Kratšie básne v jeho tvorbe postupne prerastajú do väčších lyricko – epických pásiem, v ktorých sa strieda voľný verš, viazaný verš a próza. Dôkazom tohto vývoja je zbierka Príťažlivosť najmä báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Vyvrcholením básnického vývoja autora v tvorbe, ktoré sa spája osobné a spoločenské, intímne a verejné, sú zbierky Nepokoj, Milovanie v husej koži a Štyri knihy nepokoja. Jeho poézia vyniká nenapodobiteľnými metaforami.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať – báseň je zo zbierky Príťažlivosť. Úvod básne tvorí motív samovraždy učiteľa dejepisu, ktorý sa predstavuje ako čosi neočakávane, bez poznania príčiny. Ďalší motív je fatalistická (osudová) filozofia učiteľa, že „dejiny vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôsobujú vôli génia.“ Už v úvode sa prelínajú individuálne a kolektívne osudy: samovražda učiteľa a tragický rok 1938. Ďalšie spojenie individuálneho a spoločenského nachádzame v motíve študentskej lásky roztrhnutej rozbitím republiky. Ruky spojené pod lavicou akoby sa usilovali o záchranu štátu. Ďalší motív je motív odchodu Čechov zo Slovenska a židovská otázka – podozrenie dievčiny zo semického pôvodu. Potom nás báseň uvádza do času, v ktorom sa vraždenie ľudí stáva skutočnosťou a čímsi „normálnym.“ Ďalší motív je motív straty otca a muža (čižmy na schodoch). Oproti tomu stojí domov. Motív strateného domova aj pre tých, ktorí zradili (František Kaplánek). V ďalšej časti sa opäť spája motív domova a rúk. Autor však nakoniec hovorí nielen o rukách, ktoré pritúlia chránia a zohrievajú ale ktoré zabíjajú, vraždia a ničia.