Charakteristika

Emma Bovaryová, rodená Rouaultová
Emma Bovaryová je hlavná a najvývojovejšia postava diela. Mení sa zo zduchovnenej, milej po ideále túžiacej dievčiny na zmyselnú a skazenú ženu. Je to romantická postava, ktorej vývoj k realizmu výrazne spomaľuje čítanie sentimentálnych románov, romantické snenie, ale i fakt, že nemá v živote nejakú ušľachtilú činnosť pre ktorú by mohla žiť. Pociťuje vlastnú nepotrebnosť, pretože nemá cieľ pre ktorý by žila. Ema je žena, ktorá sa cíti spútaná spoločnosťou v ktorej žije a neumožňuje jej byť voľná, nezávislá a splniť si svoje romantické sny. No je to aj postava veľmi egoistická, ktorá myslí len na vlastné šťastie. Má peknú rodinu a milujúceho manžela, ale nič z toho si nevie vážiť. Túži po povrchnej spoločnosti a povrchnej sláve. Ale autor jej správanie neodsudzuje. Dáva do tejto postavy vlastné charakterové črty a snaží sa aby sme jej správanie pochopili. Emma je jediná postava od ktorej si autor nedrží odstup, dokonca ju sprevádza a ovplyvňuje celým jej životom.

Emma sa narodila ako jediné dieťa statkárovi Roualtovi. Bola z vidieka, ale mala spôsoby mestskej slečny. V trinástich ju otec zaviedol do kláštora, aby ju vychovali. Bola veľmi šikovná a vynikala v katechizme, pretože rada rozmýšľala nad ťažkými otázkami viery: „Dobre chápala katechizmus a pánu vikárovi odpovedala na ťažké otázky vždy ona.“(1) Bola citovo založená, veľmi hĺbavá, mala romantickú dušu a rada len tak rozjímala. Žila v pokojnom svete, a preto ju priťahoval búrlivý život a nevšedné veci: „More milovala len pre jeho búrky a zeleň iba vtedy, keď bola roztrúsená medzi zrúcaninami.“(2) V kláštore sa zoznámila so sentimentálnymi knihami, ktoré chovanky potajme čítali. tieto knihy uchvátili. Rada čítala vášnivé príbehy o cnostných dámach, hrdinských rytieroch, intrigách a potokoch sĺz : „V tom čase zbožňovala Máriu Stuartovú a nadšene obdivovala slávne alebo nešťastné ženy.“(3) Keď mala okolo pätnásť rokov, jej matka zomrela. Veľmi sa preto trápila, ale v hĺbke duše cítila akúsi radosť z bolesti: „V hĺbke duše bola Emma uspokojená, lebo mala pocit, že takto zrazu dosiahla zriedkavý ideál bezútešného života, ktorý priemerné duše nikdy nedosiahnu“ (4). Emmu prestával baviť život v kláštore. Nechával sa unášať svojimi romantickými predstavami a túžila po úniku z disciplinovaného sveta, v ktorom žila: „Jej duch, pri všetkom rojčení praktický, mal rád kostol pre kvety, hudbu pre slová, literatúru pre vášnivé vzruchy, nuž búril sa proti tajomstvám viery a disciplína, ktorá sa priečila jej povahe, ju ešte väčšmi popudzovala.“(5) Keď ju otec vzal domov z kláštora zo začiatku sa jej doma páčilo, no neskôr zatúžila vrátiť sa späť, pretože vidiecky život ju vonkoncom nebavil. Bol pre jej povahu príliš kľudný, stereotypný a nezaujímavý.

Emma bola veľmi pekná žena. Mala tmavé oči a bledú pokožku. Ale nebola len pekná. Mala v sebe akúsi vnútornú príťažlivosť, šarm: „Ale mala krásne oči; i keď boli kávové, mihalnice ich robili čiernymi a jej pohľad sa upieral na vás priamo, s nevinnou smelosťou.“(6) ; „Je naozaj rozkošná tá lekárova žena! Krásne zuby, čierne oči, ladná nôžka a strojná ani Parížanka.“(7, Rodolphe) ; „A tá bledá pleť!“(8, Rodolphe)

Keď si brala Charla, sprvu si myslela, že by ho mohla ľúbiť. No bolo to iba určité vzrušenie, spôsobené prítomnosťou mladého muža v jej blízkosti, ktoré narušilo monotónnosť jej života. Predstavovala si v ňom osobu ktorou nikdy nebol. Chcela sa odpútať od pokojného až nudného farmárskeho života s otcom, no vrhla sa do ešte monotónnejšieho manželského života. Ale pomaly, ako vášeň a blaho lásky neprichádzali, začala si uvedomovať, že sa mýlila: „Pred svadbou si myslela, že ľúbi; ale keď šťastie, ktoré by jej mala dať táto láska neprišlo, nazdávala sa, že sa iste mýlila.“(9) Keď sa nasťahovala do manželovho domu, začala všetko prerábať. Kupovala nový nábytok, pretapetovávala steny... Na nejaký čas ju táto činnosť bavila a vypĺňala jej voľný čas. Nenudila sa a tak nerozmýšľala nad svojím novým životom. No po istom čase si začala uvedomovať jednotvárnosť svojho života a pravidelnosť udalostí, ktorým chýba akékoľvek vzrušenie alebo nádych romantickosti: „Jeho nežnosti sa stali pravidelnými; bozkával ju vždy v určitú hodinu. Bola to obyčaj, ako iné obyčaje...“(10) Čoraz viac si začala na manželovi všímať len to nepekné. Hnevalo ju, že si Charles nevšimol jej súženie a myslel si, aká je šťastná. Uvedomovala si, aký je neznesiteľne pokojný, málo amiciónzny, plytký, obmedzený a čo bolo pre ňu najhoršie, taký obyčajný. Pociťovala k nemu len trpkosť a opovrhnutie, i keď to nedávala najavo. Začala ľutovať svoj vydaj: „Bože môj, prečo som sa len vydala?“(11) Čoraz viac sa vracala k svojmu snovému svetu, pretože ten reálny ju nenapĺňal. Často chodievala na prechádzky so svojim psom a pritom snívala o ideálnom manželovi. Predstavovala si ako by ho stretla, ako by vyzeral, ako by sa správal: „Spytovala sa v duchu, či by náhodou za iných okolností nebola mohla stretnúť iného muža, a usilovala sa predstaviť si udalosti, čo sa nestali, dajaký inakší život, manžela, ktorého nepoznala.“(12)

Ale popri tom všetkom bola Emma aj nesmierne praktická žena a vyznala sa vo vedení domácnosti. Posielala Charlovim chorým slušne zoštylizované účty, vedela elegantne podávať jedlo, keď bola u nich návšteva. Charles si vďaka Emme získaval u ľudí väčšiu úctu, dokonca aj sám seba si viac cenil za takúto ženu. No len väčšmi ubíjalo Charlove šťastie, keď vedela o vlastnej nespokojnosti. Nevedela sa tešiť zo šťastia, ktoré rozsievala okolo seba, ale jej nič nedávalo.

Ďalšia významná udalosť v jej živote nastala, keď dostali pozvanie na ples vo Vaubyessard. Emma si ples veľmi užívala a všetko na zámku sa jej videlo čarovnejšie ako inde, dokonca i obyčajné veci sa jej zdali neobyčajné. Pri všetkom tom lesku udalosti k Charlovi sa správala nevľúdne a pohŕdavo, nevšímala si ho. Nezatancovala si s ním ani jeden tanec, dokonca mu zakázala tancovať: „Ty si zošalel! Veď by si bol iba na posmech! Len ty pekne seď! Napokon, lekárovi to skôr pristane.“ (13,Emma) Tento ples bol pre čiastočné splnenie jej snov. Bola to udalosť o akých čítala v knihách. Neuvedomovala si povrchnosť prítomnej spoločnosti a nechala sa unášať leskom udalosti. Tento svet ju úplne pohltil a dobre tu vidieť i jej vlastnú povrchnosť: „Ale v lesku prítomnej chvíle sa jej minulý život, doposiaľ taký jasný, úplne strácal a takmer pochybovala o tom, že ho prežila.“(14) Obdivovala každú osobu v sále, no aj im všetkým závidela ich „vznešený“ život, ktorým žijú, a ktorým ona žiť nemôže. Po plese si Emma nešla spať, ale ešte si pripomínala udalosti a hudbu, aby si aspoň takto predĺžila ilúziu prepychu po ktorom bytostne túžila. Na plese dvakrát tancovala so záhadným mužom, ktorého po domácky volali „Vikomt“.

Keď sa s Charlom vracali do Tostes našli na ceste puzdro na cigarety, o ktorom si myslel, že bezpochyby patrilo tomuto záhadnému mužovi. Ešte dlho po plese duševne žila zo spomienky na túto vzrušujúcu udalosť, ktorá narušila monotónnosť jej života. Často obdivovala cigarové puzdro a snívala o Vikomtovi. Zidealizovala si ho, i keď v podstate vôbec netušila, kto bol. Zaľúbila sa do svojej predstavy. Spomienka na neho a na ples sa stala centrom jej snenia. Tento sen jej zatienil realitu: „Ona je v Tostes. On je teraz v Paríži, tak ďaleko.“(15) Kúpila si mapu Paríža a predplatila si ženské módne časopisy. Informovala sa o všetkých významných udalostiach a vedela naspamäť všetky premiéry v hlavnom meste. Dokonca začala čítať aj diela nových parížskych autorov. Túžila po živote v Paríži. Predstavovala si jeho ulice, domy, divadlá. Snívala o Paríži ako o nejakom rozprávkovom mieste, kde by sa mohli splniť všetky jej sny, žila by život, po akom túžila: „Želala si zároveň umrieť i bývať v Paríži.“(16) Uprostred toho všetkého sa jej vynáral Vikomt. Porovnávala ho s postavami zo svojich románov, ale už to nebol nejaká jasná postava, jeho tvár sa rozplynula a zostal iba sen. Stávala sa márnotratnou, kupovala si najnovšie módne hity a chcela sa aspoň takto priblížiť paniam z vyššej spoločnosti: „V Rouen videla, že dámy nosia na hodinkách zväzok príveskov, kúpila si prívesky.“(17) Manžel ju začínal hnevať čím ďalej tým viac. Z vlastnej márnomyseľnosti chcela, aby bolo ich meno Bovary slávne. Túžila po tom, aby bol Charles ctižiadostivý a dostal aspoň na staré kolená kríž: „Prečo nemá za muža aspoň daktorého z mlčanlivých horlivcov, čo sa po nociach moria v knihách a konečne v šesťdesiatke majú na zle ušitom fraku pripätý kríž!“(18) Pomaly začínala byť Emma veľmi náladová a vrtošivá. Dokázala celý deň chodiť v župane a bavlnených pančucháčoch. Prestávala sa starať o seba aj o domácnosť. Vo svojom vnútri bola veľmi nešťastná. Nevidela cieľ svojho života. Nevedela prečo by sa mala o seba starať, keď žije v Tostes s obmedzeným vidiecky lekárom, ktorým z celej duše opovrhuje: „Vari táto bieda potrvá večne? Vari sa z nej nedostane?...závidela tým, čo žijú búrlivým, noci trávia v maskách, oddávajú sa nehanebným rozkošiam sa všetkými ľúbostnými šialenstvami...“(19) Správala sa veľmi čudne. Nejedla, veľa schudla. Dostala suchý kašeľ, bola ochabnutá. Kvôli Emme sa Charles rozhodol zmeniť prostredie, odsťahovali do Tostes. Keď odchádzali, Emma bola tehotná.

Emma sa najprv tešila na myšlienku, že bude matkou. Ale sužovala ju myšlienka, že otcom je človek, ktorým tak nesmierne pohŕda. Potom nemohla zaobstarať výbavičku, ktorú chcela, kvôli nedostatku peňazí, prestala sa o všetky prípravy zaujímať. Tento fakt ju pripravil o kus materinskej nehy. Charles často rozprával o chlapčekovi. Emma sa na túto myšlienku upäla. Túžila po synovi, ktorý by nebol spútaný konvenciami, akými sú ženy. Chlapec by mohol byť voľný, cestovať, hýriť v parížskej spoločnosti a byť taký šťastný ako chcela byť ona. „Muž je aspoň slobodný, môže spoznávať vášne i ďaleké kraje, premáhať prekážky, vnikať do najnedostupnejších rozkoší.“(20)Keď sa narodila dcéra, bola sklamaná. Keď vzali dieťa od dojky, Emma si začala vzorne plniť svoje povinnosti. Vzorne sa starala o Charla, chodila s ním na prechádzky bez reptania a všetkým hovorila, ako ju materstvo napĺňa. No vo vnútri to v nej vrelo. Nenávidela tento život. Popudzovalo ju manželovo šťastie a hnevalo ju, že Charles netuší jej muky. K dcérke sa správala chladne. Raz za ňou dieťa priliezlo a objalo jej kolená. Ona ho odsotila lakťom, dieťa spadlo a poranilo si líce. Emma sa troch obávala, no po tom, čo jej Charles povedal, že to nieje nič vážne, pripadala si hlúpo, že sa čo i len trochu znepokojovala: „...sama si pripadala veľmi hlúpa a naivná, že sa pred chvíľou znepokojila pre takú maličkosť.“(21) Ale inak sa Emma vedela o dcéru postarať. Dieťa bolo vždy čisté a pekne upravené. Niekedy dokonca prišla na nálada, keď dcéru objala a hrala sa s ňou. No najväčší materinský cit prejavila až na smrteľnom lôžku, keď si ju nechala priniesť. Vtedy si až uvedomila o čo prichádza: „Emma ju chytila za ruku a chcela ju bozkať.“(22) V podstate mala svoju dcérku rada, ale nedávala to veľmi najavo, pretože bola priveľmi zaneprázdnená starosťami o seba a milencov.

V Yonville spoznala pisára Leóna, ktorý býval u lekárnika Homaisa. Bol mladý, pekný a mali spoločné záujmy. Bovaryovci často chodievali k lekárnikovi na návštevu. Emma sa dlho rozprávala s Leónom, rozprávali sa o divadlách, knihách, čítal jej básne. Zaľúbil sa do nej. Ona zo začiatku nerozmýšľala veľmi nad tým či ho ľúbi. Myslela si, že láska musí prísť náhle. León bol k nej veľmi pozorný, prinášal jej z Rouen malé darčeky v podobe kaktusov. Rada trávila čas v jeho spoločnosti. Rozumeli si. Nakoniec zistila, že ho ľúbi. Často mávala cudzoložné sny, ale chcela si udržať postavenie cnostnej ženy. Snívala o Leónovi a vymýšľala si rôzne príhody, aby sa mohla s ním stretnúť. Bola uväznená v pre ňu nešťastnom manželstve a myslela si, že prináša neuveriteľné obete, keď nepodľahne pokušeniu cudzoložstva. Za tvárou vzornej matky a dobrej manželsky skrývala svoje nešťastie a rozhorčenie zo života. Život s Charlom ju rozčuľoval a dusil: „Pre koho vlastne bola počestná? Nebol práve on prekážkou všetkej jej blaženosti, príčinou všetkej biedy, akoby ostrým klincom v spone zložitého remeňa, ktorý ju zo všetkých strán sťahoval?“(23) Všetku svoju horkosť a nenávisť preniesla na manžela. Nenávidela ho stále viac, ale nadávala to najavo. Nakoniec León odišiel študovať do Paríža a ona si vyčítala, že mu nedala najavo svoje city. Snívala o ňom a súčasne ju myšlienka naňho sužovala a bolela. Trápila sa, že ho nepobozkala, že sa mu neoddala: „Odišiel, jediné čaro jej života, jediná možná nádej na blaženosť.“(24) Začala byť znovu márnotratná a náladová ako po lese vo Vaubyessard. Myslela si, že žena ktorá podstúpila toľké obete, si môže dovoliť nejaký ten rozmar. Nakúpila si od obchodníka Lheureuxa nové veci, často menila účes, chcela sa naučiť po taliansky, skúšala čítať vážne diela. Takto reagovala na krízové situácie svojho života. Uzavrela sa vo vlastnom svete.

Raz prišiel za Charlom do ordinácie statkár Rodolphe Boulanger de la Huchette so svojim sluhom. Keď uvidel , hneď vedel, že sa musí stať jeho milenkou. Robil jej spoločnosť na roľníckom zjazde. Páčil sa jej a obdivovala ho pre jeho voľnosť a neviazanosť. Zvádzal ju a nakoniec jej povedal, že ju ľúbi. Emma mu neodpovedala, no jednako sa doňho zaľúbila. Za šesť týždňov prišiel Rodolphe k nim domov. Začal jej hovoriť sladké rečičky. Emme sa to nesmierne páčilo. Ešte nikto jej takto romanticky nevyznával lásku a jej duch pod vplyvom takýchto rečí rástol: „Emma prvý raz počúvala také slová a ako keď niekto odpočíva v kúpeli, jej pýcha si mäkko a nerušene hovela v teple tejto reči.“(25) Neskôr si išli spolu zajazdiť. Rodolphe ju opäť zvádzal. Ona bola zo začiatku odmietavá, nechcela sa mu podvoliť. Vo vnútri sa bála takéhoto vzťahu. No nakoniec si ju Rodolphe tak opantal, že privolila. Keď prišla domov, bola šťastná, že urobila tento krok. Tešila sa z vášne, ktorá ju čaká, tešila sa z lásky, ktorú bude prežívať. Necítila žiadne výčitky voči Charlovi, skôr si myslela, že toto šťastie je jej život dlžný: „Napokon Emma cítila aj pomstychtivé uspokojenie. Či netrpela dosť?“(26) Konečne sa cítila ako hrdinky z jej obľúbených románov. Konečne cítila, že je jednou z nich. Nevedela sa dočkať chvíľ strávených s Rodolphom a tak ráno, keď Charles odišiel, chodila za ním na statok. Rodolpha ľúbila až otrockou láskou: „Sú krajšie ženy, ale ja viem lepšie ľúbiť! Som tvoja slúžka, tvoja milenka! Ty si môj kráľ, moja modla! Si dobrý! Si krásny, si rozumný! Si mocný!“(27, Emma) Obdivovala ho, v jej očiach bol ideálnym mužom. Bol silný, skúsený a svetaznalý. Bol taký, po akom túžila. Často Rodolphovi kupovala u obchodníka Lheureuxa drahé darčeky. Z týchto darov mala najväčšiu radosť ona. Povznášalo ju, keď mu mohla niečo pekné dať. K Charlovi sa v tomto období správala krajšie ako kedykoľvek predtým. Bola naňho milšia aj nežnejšia. Konečne bola šťastná a Charles jej nevadil tak ako predtým. Už v ňom nevidela prekážku svojho šťastia.

Raz keď ju Rodolphe nahneval, pretože bol málo všímavý k jej náladám a citovým výlevom, rozmýšľala, prečo vlastne Charla neľúbi. Aby ho mala prečo ľúbiť, nútila ho do operácie konskej nohy: „Emme nič nenasviedčalo, že by nebol šikovný, no a aké by to bolo pre ňu zadosťučinenie, keby ho ona nahovorila na pokus, ktorý mu získa povesť i majetok?“(28) Robila to sama pre seba, aby dosiahla vlastné šťastie tým, že bude mať slávneho manžela. Dokonca sa prestala stýkať s Rodolphom. No keď sa operácia nepodarila a nohu museli amputovať, Emma začala Charla nenávidieť ešte viac. Poburovalo ju, že bola taká naivná a vkladala doňho nádej: „Všetko na ňom ju teraz dráždilo, tvár, šaty i to, že jestvoval. Ako zločin ľutovala svoju niekdajšiu cnosť a čo z nej ešte zostávalo, rozpadlo sa pod prudkými údermi jej samoľúbosti. Škodoradostne sa kochala triumfujúcou neverou.“(29) Znova obnovila pomer s Rodolphom. Vzťah s ním ju najviac zmenil. On sa k nej začal správať bez hanby a bez okolkov a urobil si z nej skazenú a poddajnú ženu. Začala sa voľnejšie obliekať, správala sa frivolne a dokonca začala vulgárne rozprávať. Rodolphe bol pre ňu to jediné, prečo vtedy žila a čo ju robilo šťastnou. Ona ho stále otrocky ľúbila: „Žila v akejsi nezmyselnej oddanosti, mala pre neho iba obdiv a sama pociťovala rozkoš a blaženosť, ktorá ju otupovala.“(30) Emma už nemohla vydržať život s Charlom a jeho matkou, ktorú nenávidela a tak ho prosila aby spolu utiekli. On v ľúbostnom návale súhlasil. Emma si u Lheureuxa objednala na cestu nové veci a zadĺžila sa. V deň pred odchodom jej Rodolphe postlal list. Napísal jej, že odišiel sám so zlomeným srdcom. Že ju nemôže odviesť pre jej vlastné dobro, lebo by bola nešťastná na takomto úteku. Keď si Emma prečítala list úplne skamenela. Všetky jej sny sa rozplynuli. Už nemala nič. Skrsla v nej myšlienka na samovraždu: „Prečo by so všetkým neskoncovala? Kto ju ešte zdržiava?“(31) Keď si neskôr uvedomila, že sa skoro zabila, zhrozila sa sama seba.

Keď uvidela Rodolphov koč na ceste a uvedomila si, že ju podviedol, zamdlela. Bola nešťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Tento Rodolphov čin úplne pokoril jej pýchu a potupil ju. Dostala zápal mozgu. Charles sa o ňu úpenlivo staral. Raz mu priniesol Lheureux Emmine veci, ktoré si objednala na cestu. Nemal čím zaplatiť a tak mu podpísal zmenku splatnú o rok. Emma myslela len na seba. To čo mala kedysi rada (záhradu, koňa), teraz sa jej hnusilo. Nenávidela všetko, čo jej pripomínalo Rodolpha. Často k nej chodil miestny kňaz a nabádal ju k zbožnosti. Raz, keď si myslela, že už zomiera, prijala sväté príjmanie. Počas obradu mala krásne videnie o anjeloch, Bohu a nebi. Vychutnávala si tento pocit a chcela si ho zachovať. Bolo to pre ňu ako vyslobodenie zo všetkých hriechov smilstva a bolesti: „Jej duša doráňaná pýchou oddychovala konečne v kresťanskej pokore; a Emma, vychutnávajúc rozkoš z vlastnej slabosti, pozorovala, ako jej ochabuje vôľa a naširoko otvára cestu záplave milosti.“(32) Emma pocítila ešte väčšiu blaženosť ako lásku: „Medzi klamnými nádejami uzrela stav čistoty, v ktorom sa duša vznáša nad zemou a splýva s nebom...“(33) Túžila byť sväticou. Pýšila sa svojou zbožnosťou a myslela si, že dosiahla viery, akej môžu len vznešené duše. Z Boha urobila niečo, ako svojho ďalšieho milenca: „Prihovárala sa Hospodinovi tými istými sladkými slovami, ktoré kedysi šeptala milencovi v cudzoložných výlevoch.“(34) Keď jej bolo lepšie, začala sa venovať dobročinnosti a trávila viac času s dcérou. Prestala sa rozčuľovať. Toto všetko ju povznášalo a bola sama na seba pyšná pre svoje dobré skutky.

Keď sa už úplne vyzdravela, Homais pánu Bovarymu navrhol, aby zobral na operu do Rouen. V divadle stretli Leóna. V obidvoch sa prebudili staré city. Prehovoril Charla aby ju nechal v meste na ďalšie predstavenie. Prišil k nej do hotela na druhý deň. Celý večer sa rozprávali. Ona mu hovorila o svojich pocitoch a túžbach, o svojej chorobe, ale nepriznala sa z pomeru s iným. Pred ním sa hanbila. Bránila sa pomeru s ním, nechcela druhýkrát trpieť. No nakoniec ju León svojou náruživosťou prehovoril. Keď sa večer vracala večer domov, Homais jej nešetrne oznámil, že jej svokor zomrel. Bol práve veľmi rozčúlený na Justina, kvôli nejakému kotlíku. Emou táto správa veľmi neotriasla. Netrápilo ju to a pri pohľade na Charla, ktorým pohŕdala, vytrácal sa z nej i súcit.

V tomto období za nimi prišiel aj obchodník Lheureux so zmenkou. Emma presvedčila Charla aby jej dal plnú moc. Smrť svokra jej poskytla perfektnú zámienku navštíviť milenca. Išla do Rouen pod zámienkou vybavovať dedičské konanie. S Leónom strávila tri dni. Prenajali si izbu v Bulonskom hoteli, kde neskôr trávili všetky spoločné chvíle. Emma bola znovu zamilovaná, šťastná a nič ju netrápilo. León ju zbožňoval. Bola sebecká a chcela všetko šťastie len pre seba. Aby mohla navštevovať Leóna i neskôr , vymyslela si hodiny klavíra. Každý štvrtok chodila do Rouen a stretávali sa vždy v tej istej izbe v hoteli. Emma chcela mať spoločné chvíle čo najromantickejšie a tak veľa míňala. Začala byť sentimentálna a samopašná. Leóna udivovala jej zbehlosť vo veciach lásky. Úplne ju ľúbil a obdivoval. Emma si vychutnávala túto novú lásku a znova sa cítila ako milenka z románov: „Bola milenka zo všetkých románov, hrdinka zo všetkých drám, tajomná ona zo všetkých zbierok veršov.“(35) K manželovi bola opäť milá a vľúdna. Bola šťastná a nič jej nebránilo v šťatí. Ale raz k nej zasa prišiel. Lheureux. Začala podpisovať ďalšie zmenky, predala Charlovo dedičstvo, no i tak sa jej nepodarilo splatiť celý dlh. Začala posielať účty Charlovým pacientom bez manželovho vedomia. Toto jej zaručilo peniaze na istý čas a prestala sa tým trápiť. Znova si užívala lásku s Leónom. No v ich vzťahu prišla kríza. Raz vo štvrtok Homais prišiel za Leónom, aby si spolu vyrazili. Emma chcela aby sa ho striasol a keď to nedokázal, uvedomila si, že je zbabelec: „Teraz ho nenávidela. Nedodržať slovo pri schôdzke sa jej zdalo urážkou a hľadala ešte aj iné dvôvody, aby sa od neho odpútala; nie je schopný, hrdinstva, je slabý, všedný, mäkší ako žena, napokon aj skúpy a nerozhodný.“(36)Cítila sa rozčarovaná, že sa oddala človeku, ktorý takto dokázal zraniť jej city. Už ho nevidela ako hrdinu svojich románov. Videla ho v reálnejšom svetle. No ich vzťah neukončila. Keď prišla domov ospravedlnila si jeho správanie. No napriek tomu ich vzťah bol chladnejší a aj León ju už tak nezbožňoval.

Obchodník začal vymáhať svoje peniaze. Našla oznam o exekúcii svojho majetku. Nevedela, čo robiť. Snažila sa zháňať peniaze, kde sa dalo. Najprv poprosila o pomoc Leóna. On jej prisľúbil peniaze, ale slovo nedodržal. Slúžka jej poradila, aby išla za miestnym notárom Guillauminom. Snažila sa ho dojať, aby jej požičal peniaze. On jej navrhol pomoc pod podmienkou pomeru. I keď nebola v situácii, kedy by si mohla vyberať, odmieta. Návrh od takého odporného človeka ju urazil:

„Nehanebne zneužívate moje zúfalé položenie pane! Som na poľutovanie, no nie na predaj!“(37) Ako poslednú možnosť videla Rodolpha. Bežala za ním na kaštieľ, ale on jej pomôcť odmietol. Nemal totiž peniaze. Emmu rozčúlilo, že nepomôže žene, ktorá by preňho urobila čokoľvek. Emma bola na pokraji zrútenia. Obaja milenci ju zradili, keď ich najviac potrebovala. Už nevidela východisko v svojom živote. Nevidela žiadny cieľ. Zamierila k Homaisovi domov a potajme sa otrávila arzenikom: „Kľúč sa obrátil v zámke a Emma šla rovno k tretej poličke, tak dobre ju viedla spomienka, vzala belasú banku, vytrhla zátku, vopchala do nej ruku, zobrala za hrsť bieleho prášku a hneď ho začala jesť.“(38) Zomierala pomaly celú noc. Bola zmierená zo smrťou, priam sa na ňu tešila. Brala to ako vyslobodenie, zo života, v ktorom ju stále niečo zväzovalo konvenciami a príkazmi. Konečne bola dokonale šťastná i keď zomierala v nevýslovných mukách. Už necítila k nikomu nenávisť: „Už som skoncovala so všetkými zradami, podlosťami a nespočetnými žiadosťami, čo ma trýznili.“(39) Konečne si uvedomovala, akým neúplným životom plným klamstiev a smilstva žila a že jej lásky boli len veľký klam. Toto posunulo postavu Emmy Bovaryovej o krôčik bližšie k realizmu.