Ruský spisovateľ, zakladateľ novodobej etapy ruského písomníctva 19. a 20. stotročia. Zahynul v súboji. Ako liberálny šľachtic patril k sympazitantom dekabristického hnutia, zastával však umiernemé monarchistické názory. V rozsiahlej tvorbe naviazal na tradíciu preromantickej literatúry a zároveň vytváral zakladateľské diela ruského literárneho romantizmu vo všetkých žánrových oblastiach. V dráme sa inšpiroval princípmi Sheaksperovej historickej truchlohry v hre Boris Godunov.

K vrcholom európskej romantickej prózy, patrí sem najmä cyklus Bělkinove poviedky, novela Kapitánska dcérka a poviedka Piková dáma, v ktorej dôsledne rešpektuje a odtieňuje rozličnú atmosféru panujúcu v jednotlivých vrstvách ruskej spoločnosti. Písal tiež literárne kritiky, publicistiku, vydával literárny časopis Sovremenik (Súčasník).

Jeho najväčší význam pre ruskú literatúru však spočíva v básnickej tvorbe. Začínal ako preromantický lyrik, postupne stále viac inklinujúci k byronovským romantickým témam (rozprávkový epos Ruslan a Ľudmila, poémy Kaukazský zajatec, Bachčisarajská fontána, Cigáni), na ktorých základe vznikol i román vo veršoch Evžen Onegin. Tragikomický romantický hrdina tu po prvý krát v ruskom písomníctve stelesňuje osud tzv. zbytočného človeka a dilema jeho moderných životných gest, ku ktorým patrí klasická (aj parodicky chápaná) skúška lásky a cti. Písal tiež veršované rozprávky a spracovával folklórne motívy.