Ján Botto: Smrť Jánošíkova

Literárne obdobie: romantizmus
Literárny druh: epika
Literárny žáner: lyricko-epická skladba

1.Tématický plán

Téma – ulapenie, uväznenie a popravenie Juraja Jánošíka

Idea – autor zobrazuje Jánošíka ako junáka slobody a ako nádej slovenského ľudu, ktorý je plný utrpenia, beznádeje a strachu.

Motívy – láska - Jánošík miluje svoju vlasť a ľud tak veľmi, že kvôli nej okráda bohatých pánov a ulúpené poklady rozdáva chudobným a radšej zomrie, než by ju mal zaprieť.
-nespravodlivosť – jánošík sa snaží vyrovnať rozdiely medzi šľachtou a chudobným ľudom, no to sa mu stane osudným

Dej

- úvod – v ňom cez alegóriu matky a jej detí posiela svoje verše po Slovensku v obave, že je to zakliata krajina a nenájde v nej odozvu. No oni stretnú hôrnych chlapcov, ktorí sa ich ujmú. Úvod ako predspev je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života. Hôrni chlapci nie sú „draví rytieri“, ani „vzteklé ohavy“, za aké ich mala panská spoločnosť, ale sú to „dobrí ľudia“.

„nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí,
to nie východe vzteklé ohavy,
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten ich kriváň vysoký,
Veselí jak jarné pole,
Smelí jak tie ich jarné potoky,
A jak vietor svojej vôle."


1.spev – oslava Jánošíka a jeho družiny. Vatra, okolo ktorej sedia je symbolom slobody a voľnosti. V závere vatra dohorieva a družina sa dozvedá o zlapení Jánošíka a uvedomujú si svoj koniec. Je tu opis Jánošíka, ktorý výzorom, vlastnosťami zodpovedá ľudovej trdícii. Má nezvyklé oblečenie – červený dolomán, zelenú košielku a zbraň. Je prísny k bohatým láskavý k chudobným. Vzbuduje rešpekt aj u pánov v Budíne.

"A ten ich kapitán, to je len veľký pán!
Perečko belavé, červený dolomán,
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa trasie!“

2.spev – je obrazom zlapania Jánošíka. Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to hovorí rozprávka. Je neporaziteľný, pretože jeho sila sa nachádza v opasku, ktorú možno zničiť len strelou spakruky.

"Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!
Tu naraz sto pušiek doňho zahmelo,
tu naraz sto šabiel hromom doň udrelo,
no vetky tie šable, no všetky tie strely
naspäť vám od neho do vrahov udreli.
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla,
čarovnú mu žilku v opasku prestrihla.“

Po zlapení sa Jánošík väzňov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú za sedem rokov súdiť. Hrdo odmieta si vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.

"Jánošik, júnošik, máš veľké poklady:
Vymeňže si, vymeň ten tvoj život mladý!
„ Vymeniť? – a načo? Vy psohlavci vzteklí!
Nie! – teraz ma zjedzte, keď ste si upiekli!“

3.spev - Jánošík v tomto speve fyzicky nevystupuje. Je spomenutý vo väzení, kde k nemu prichádza v podobe dievčiny duch ľudu a nežný prostonárodným tónom ľudovej balady sa s nim lúči ako milá s milým:

„Či to anjel poslaný s palmami pokoja?
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k menu duša tvoja?
Janíčko. Janíčko, ty moje slniečko –
Ohláš sa, kdeže si, nesiem ti perečko!
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke:
Jáj, beda, prebeda, už sme na rozlučke!
Jedna cesta hore, druhá cesta dole:
I púšťa dnu okienkom kvietky ľáliové,
I načúva schýlená, čo jej milý povie.
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili,
Už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly:
„zbohom!“ – A deva „Zbohom!“ vzdychne jek ozvena
a ako kvet podťatý padá na kolena.“

4. spev je stavaný na kontraste skutočnosti a sna. Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody, spomína na svoj život a prichádza k nemu diabol, ktorý mu pripomína blížiacu sa smrť:

„On spí – mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne,
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spí, duša mladučka, spi pekný dlhý sen –
keď v skutku nie, svoj život skonč trebars vo sne len.
Spí opretý na kláte odetý do zlata,
Ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieni kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
Rúčky, nôžky krvavé – a úsmev na tvári.“

5.spev precitá a uvedomuje si svoje položenie. V monológu sa Jánošík pýta, kto viacej zbíjal, či on, alebo jeho kati. Odsudili ho na smrť, ale raz príde spravodlivosť a odplata.

"Zomrieť! Tak výrok, - dobre, ja chodil po zboji,
Ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moj?!
Ja chodil po zbojí, po tom šírom poli,
aby som zabudol o ťažkej nevôli,
Ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,
Aby som naučil pravde pyšných vrahov,
Je chodil po zboji, za slobodou zladou,
Aby som rozrážal púta svojich bratov.
Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
Pre teba mne páni šibenice stoja!"

6.spev Jánošíka vedú k šibenici. Stojí tu ako jeho duchovný vodca – cíti sa zodpovedný za osud ľudu. Neprihovára sa len ku kňazovi, ale hovorí k širšej pospolitosti. Kňaz ho vyzve k motlitbe, ale on káže modliť sa za úbohý poddaný ľud.

„Modlime sa! Kňaz vraví. Za koho? Za teba!
Nie, orče, ja už idem, za mňa sa netreba- a tam?
Boh dobrý, verím, milostivé súdim, za ľud,
Za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
Žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta! –
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži,
Pozri na tú tvár vpadnutú – či to obraz Boží?!“

7.spev V deň popravy smúti nebo I zem, ako matka nad rakvou svojho syna. Kráľovná víl spevom volá Janošíka, ktorý už stojí pod šibenicou. Naposledy mu
mysľou prebiehaju obrazy jeho mladosti, slobodného života, lúči sa pohľadom s krajinou a v mysli prechádza známymi miestami – (návrat k „tradičnej“ romantickej podobe hrdinu). Jeho ústami sa Botto vyznáva z lásky k rodnej zemi. Táto časť je jednou z najkrajších opisov Slovenska v slovenskej literatúre.

„Kraju môj, bájny kraju i spevu i sili,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcov, zlaté rusalky z nadzemských vôd pokoja,
oj, kde máš v svete páru ty krásna vlasť moja.

Jánošík zomrel a ľud je akoby bez života.
Ľud okolo šibenice – sťa mŕva skalina –
Nevzdichne, nezaplače, pästí nezatína.
Ide domov – pomaly – ale dák znechuti,
Čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti,
Čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera,
Dač sa v duši ozýva : Jánošík zomiera!
A to srdca zvieranie viacej neprestane
A hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie,
Prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy –
Bude volať do všech strán: Janíčko!
Kdeže si?!"8. spev predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno ako v zakliatej krajine. Nevidieť ani znaku, že by prišiel nový život. Ľud si o Jánošíkovi rozpráva povesti, v ktorých sa stáva symbolom slobody a boja proti krivde. V tomto obraze Botto aktualizuje súčasnú bezútešnosť a bezradnosť slovenského života po neúspešnej revolúcii. No ľud verí, že Jánošík neumrel.

„Hmlisté pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým Slovenským krajom,
Jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
Sťa žena pri pôrode, len stená a stená
A plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
Utopili Morenu o Smrtnej nedeli,
Roznosili už deti prvšie jarné púčky,
Už dávno zakukali po hájoch kukučky
A jara nechyrovať.“

„Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá,
i tá švárna družina, čo sním chodila.
Len tie pusté chodničky, čo po nich zostali,
A tie mená vyťaté na Tatranské skaly."

9.spev v alegoriskom obraze Jánošíkovej svadby s kráľovnou víl jej svete Botto ukazuje budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu: „Svet zlý padne na kolená – a naš národ vstane hore!"

„Zakukala kukučka z zeleného bučka,
sedem raz zakukala – sedem rôčkou dala.
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš,
Jasne už očká máš, zlaté vlásky máš,
Sedem rôčkou míňa, pôjdeme na sobáš.“

Hlavná postava:

Juraj Jánošík – odvážny, nebojácny, vodca zbojníkov, ochranca a Bojovník za práva poddaných, schopný sa obetovať za svoju vlasť a ľud.

Vedľajšie postavy:

jeho družina – poddaný ľud v nich videl hrdinov, ktorí ich zbavia útlaku a biedy.
baba - zradila Jánošíka, poradila vojakom, aby mu pod nohy nasyplai hrachu
kňaz - modlí sa za Jánošíka, no ten mu povie, aby sa modlil za úbohy slovenský ľud.
ľud- obdivuje Jánošíka a jeho družinu, modlí sa za neho. A keď ho idú popraviť, žiali.

Hlavný hrdina – Juraj Jánošík

Idealizácia – Jánošík ma nadprirodzené schopnosti, ktoré sú ukryté v opasku a tieto možno zničiť iba strelou spakruky. Nebojí sa postaviť aj presile a radšej zomrie, akoby mal zradiť všetko, za čo bojoval.

Konflikt 

Jánošík - hradní páni - okradol ich a ulúpený poklad rozdával chudobným.
Ľud - hradní páni - zemepáni im dali popraviť ich hrdinu, no ľud s tým nemohol nič urobiť, aby neskončil ako on.

Postavenie autora v diele - cez hlavnú postavu autor poukazuje na nespravodlivosť voči slovenskému ľudu a lásku k rodnej zemi

Významové zafarbenie diela – tragické

2. KOMPOZIČNÝ PLÁN

Horizontálne členenie textu – Dielo sa skladá z úvodu a deviatich spevov. Dejová línia je slabá, bez epizód. Autor využíva princíp kontrastu (protikladu), napr:

Sloboda vo voľnej prírode – štyri steny väznice.
Horiaca vatra - zhasíňajúca vatra.
Skutočnosť (osem spevov) – alegória (deviaty spev).

Kompozičný postup Kronikársky (chronologický)

Fázy sujetovej organizácie literárnych diel

Expozícia – básnik opisuje hôrnych chlapcov, ktorí zapálili vatru na Kráľovej holi. Osobitú pozornosť venuje ich vodcovi Jurajovi Jánošíkovi. Žijú si spokojný život vo vrchoch slovenských lesov, ale ich volnosť prerušia plány pánov, ktorí chcú ulapiť Jánošíka.

Kolízia - už si poňho idú, ich je tisíc a on je sám. Niekoľkých porazí a už im skoro unikol, keď tu zrazu stará baba poradí vojakom, aby mu naypali pod nohy hrachu.

Kríza - ulapený Jánošík sedí vo väzení, zbičovaný a unavený. Prídu za ním hradní páni a ponúkajú mu slobodu, ak im povie, kam schoval svoje bájne poklady. No on odmietne. Zaspí a sníva sa mu o voľnosti a slobode, spomína si na časy, keď ešte chodil so svojou družinou.

Peripetia – Jánošík sa lúči so svojou krajinou, ľudom, domovinou. Ľudia sa prišli pozrieť na Jánošíkove posledné chvíle. Keď ho popravia, medzi ľudmi zavládne nepokoj a strach.

Rozuzlenie - po smrti sa dostane do raja, kde sa zosobáši s Kráľkou, najkrajšou z víl. Čo znamená, že aj keď ho zabili, tak bude slobodný a voľný.

Vertikálne členenie textu

a)pásmo rozprávača - prítomný
b)pásmo postáv - monológy, dialógy

3.JAZYKOVÝ PLÁN

Útvary jazyka - spisovný jazyk
Štylistické rozvrstvenie slovnej zásoby - štylisticky príznakove, citovo zafarbené

Trópy –

- prirovnanie – no sotvy jak tá včielka primrie na list sladký, sotvy usne jak dieťa na prsiach svojej matky.
- epiteton - jedľa šedivá, slovenské lesy
- metafora - už ho z dialky víta jasnočelá hola, tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá, tam za ním rodná rieka túžobne narieka…
- alegória – celý deviaty spev
- epizeuxa – padá, rosa padá, horí, ohník horí
- anafora - … ten vidí, bielych panien veliké zástupy, ten vidí, o čom asi nesnívajú ľudia, ten vidí, svojím okom čo ešte len bude.