(Výklad)

Básnik a prekladateľ. Narodil sa v Hodruši. Študoval na lýceu a po maturite pokračoval v štúdiách teológie a filozofie v Bratislave, Paríži a Lipsku. Bol svojráznym predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Začal pôsobiť v cirkvi, ale v roku 1926 sa pôsobenia v cirkevných kruhoch vzdal a začal sa venovať výučbe slovenského jazyka na Hudobnej a dramatickej akadémii a na dievčenskom gymnáziu v Bratislave, ďalej prednášal na Univerzite Komenského (maďarskú literatúru), pracoval v literárnom múzeu Janka Jesenského a ako korektor v Západoslovenských tlačiarňach v Bratislave. Popri všetkých týchto profesiách sa venoval aj redaktorskej činnosti, s ktorou začal už počas štúdia. Jeho bohatá redaktorská činnosť sa prejavila najmä v medzivojnovom období. Redigoval viaceré významné časopisy a noviny, Mladé Slovensko, Luk, Tvorba, Slovenské smery.

Venoval sa aj prekladateľstvu, najmä z francúzskej a z maďarskej literatúry, prevažne poézie.

Lukáčove básnické začiatky súviseli nielen s poznaním francúzskej moderny, ale aj maďarského básnika Adyho a českých symbolistov, ktorými boli napr. Brezina a Hlaváček.

Z tvorby slovenských autorov mu bola blízka najmä tvorba Krasku, Roya a Rázusa.

Lukáčova tvorba je v mnohom špecifická. Prevládajú v nej prvky temnoty, hlbokých tónov, pesimizmu a tragiky. Pre jeho tvorbu je príznačné aj hĺbavé uvažovanie, tzv. meditatívnosť. Lukáč dokázal načúvať hlasom zúfalstva. Tieto črty odráža aj vo svojej básnickej prvotine Spoveď (1922).

Dravý pocit

Rameno skvelo sa jak alabaster biely,
sťa vĺča hladne som si sýtil rudé pery.

Koruna vlasov dráždila sťa žltý zamat,
chcel som v nej vlastnú vášeň zdrviť, zlámať.

Hruď dmula sa… (Sme sadli v smaragd trávy),
vo mne sa vzbudil pocit divý, dravý.

Ten pocit večný, ktorý láka, láka
každého muža, hrdinu i neboráka,

ten pocit výbojný, čo cíti celé tvorstvo,
i krásna gazela, i človek biedny, torso,

ten pocit, milovať a zožať lásky dane
zakliate, sväté, hriešne, požehnané

a vysať všetko skvostné, čo mi môže dávať
hruď, ruky, oči, tela mäkký zamat

rameni ovisnúť kol mladej dievčej šije
a zlomiť slabý vzdor a splniť, za čím nyje

a nedbať nič, že oko slzou daždí
a strhnúť so sebou, ta hroznej do priepasti

a v momente tých mdlých a mĺkvych minút
s posledným žhavým bozkom zhynúť…..zhynúť

V tejto prvotine takisto zvýraznil svoj sklon k vyjadrovaniu sa v paradoxoch

To nie je Pravda

ó, nie som taký zlý, jak verí o mne každý,
mám oko slzavé, čo nad každého ranou daždí,
mám dušu umučenú za seba i za Vás navždy……navždy

V Spovedi i v ďalších jeho zbierkach môžme nájsť badatelné črty Lukáčovej tvorby, tzv. dolorizmus, akési opojenie v sebatrýzni.

Počas štúdií v Paríži napísal zbierku Dunaj a Seina (1925), v ktorej vyjadril svoje pocity z cudziny, ktorá naňho pôsobila nepríjemne až nepriateľsky, mravnú čistotu hľadal v domovine.

Taedium urbis

Bohatstvá veľkomesta, zlatisté strechy domov,
ich rozkoš, mám a jed, ich sláva, sprzná, slasť,
všetko cudzie mi je, inde moja vlasť,
tam medzi bralami môj čarokrásny domov.

Tu každá myšlienka je zakrnelou, chromou,
doma je milejšou i najskromnejšia chrasť.

Tu všetko ubité a nemôže nič rásť,
len hukot odporný čuť veľkých hypodrómov.

Ó, hory zelené, ó dobrý, rodný údol,
na malých chatrčiach ten milý modrý kúdol,
tie mäkké sonáty, ktorými vietor húdol.

Ó, ľudia ako vosk, nie nepriatelia-vlci,
v ich krotkých pohľadoch slavianska láska blčí.
Ó, ty môj krásny kraj. Tak milujem ho. Mlčí.

V tretej zbierke Hymny k sláve Hosudarovej (1926) sú básne, ktoré zdôrazňujú autorov kresťanský svetonázor.

Som bohatierom, bedárom, madonou, kurtizánou,
som básnikom i bláznom tiež, kňazom i modlou samou.

Zmyslové erotické motívy sa dostali do popredia v zbierke O láske neláskavej (1928). Lukáč dáva najavo svoje svojské chápanie ľúbostného citu, svoju neustálu rozkolísanosť a pochybovačnosť.

Paradoxon

Nemám rád, že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.

Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná.
takto je láska pripokojná
a prisúladná.

Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.

Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.