Hoci sa vznik a rozvoj realizmu v dejinách slov. literatúry v porovnaní s viacerými európskymi literatúrami oneskoril takmer o polstoročie, znamenal výrazný vývinový pokrok. Najvýznamnejší autori sa usilovali o priame zobrazenie skutočnosti, preto dávali prednosť súčasnej tematike, pričom neobchádzali ani konflikty vo vnútri národnej spoločnosti. Čoraz viac sa témou literatúry stával slovenský ľud, jeho kultúrny a spoločenský život. Sociálna tematika v realistických literárnych dielach postupom času celkom zatlačila národnú otázku. Viacerí autori sa vyrovnávali aj s úlohou zemianstva v národnoobrannom zápase, či sú ešte zemania schopní alebo neschopní pomôcť slov. národu. Zobrazovanie zemianstva ako upadajúcej vrstvy spoločnosti bolo vďačnou témou pre J. Kalinčiaka (romantický prozaik) a S. H. Vajanského, P. O. Hviezdoslava a M. Kukučína (realisti).
Ján Kalinčiak
V humoristicky ladenej próze Reštaurácia spracoval motív predvolebných kortesačiek a zápas dvoch znepriatelených zemianskych táborov. Nejde o kompozične ucelené dielo, ale o rad obrazov.
V popredí je boj o moc medzi dvoma zemianskymi rodmi (Potockí, Bešeňovskí), ktorý umocňuje ľúbostnú zápletku Štefana Levického s Aničkou, dcérou Adama Bešeňovského, že v prípade zvolenia za vicišpána dostane jeho dcéru za ženu. Štefanovi pomôže strýc Ondrej Levický a s pomocou intríg a zápletiek splní synovcove túžby. Sú tu prvky romantizmu (prísaha a jej porušenie, trest zaň, intrigy a láska), ale namiesto skutočného boja ide len o hašterenie. Autor využíva ľudovú reč, frazeológiu ako charakterizačný prostriedok. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Najcelistvejšie vykresleným reprezentantom zemianstva je Matiáš Bešeňovský – charakterizujú ho slová:
NEUKRADNEM, NEMÁM, NEZABIJEM, NEBUDEM MAŤ A KDE NIET KOSTÍ, NIETO SILY.
Kalinčiak zobrazuje zemianstvo ako niečo, čo sa stalo príťažou pre ďalší vývin.
Svetozár Hurban Vajanský
Zaujala ho otázka možnosti návratu zemianstva do národného tábora, jeho úlohy v národnom živote.
Touto tématikou sa zaoberal v románovo koncipovanej novele Letiace tiene. Na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového zachytil proces úpadku zemianstva zavinený prenikaním kapitalizmu do spoločenského a hospodárskeho života. V pomaďarčenej rodine Jablonských sa odohrala tragédia. Jablonský získal ženbou a špekuláciami rozsiahle majetky, venoval sa finančníctvu, postavil pílu. Finančnými machináciami Nemca Bauera sa píla dostala do rúk úžerníka a pred úplným bankrotom Jablonského zachránili uvedomelý slovenský zeman Eugen Dušana lekár Milko Holan. Vajanský bol presvedčený, že zemianstvo musí zostať verné pôde a tradíciám, ak sa chce zachrániť hmotne a jeho morálna záchrana je len v spojení s inteligenciou.
V románe Suchá ratolesť spracoval podobnú problematiku. Ústredným problémom je otázka vedúcich síl v národe. Hlavnou postavou je zeman Stanislav Rudopolský, potomok starej zemianskej rodiny, typ kozmopolitu (cestovateľa), ktorý sa po potulkách po Európe, kde sa venoval bezstarostnému životu a zábave, vracia do rodného Rudopolia. K slovenskému prostrediu nemal nijaký vzťah, kým sa nezoznámil s rodinou uvedomelého slovenského statkára Vanovského. Boj proti nacionálnemu útlaku sa mu zdal nezmyselný, ale pod vplyvom Vanovského ženy Márie, učiteľa Tichého a Adely Rybáričky sa stáva aktívnym bojovníkom za slovenské národné práva. Z názvu románu vidieť, že autor videl záchranu zemianstva (suchej ratolesti) v jeho návrate k slovenskému národu.
..., MY ZEMANI SME SUCHOU RATOLESŤOU NÁŠHO NÁRODA...
P.O. Hviezdoslav
Hrdinovia diel Pavla Országha-Hviezdoslava už nie sú zaťažení majetkami ako možnou zemianskkou hrdosťou a zaťatosťou. Hlavná problematika v Ežovi Vlkolinskom je obsiahnutá v opise zemianskej matky Estery so synom Ežom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka ho vydedí a prichýli ho pyšný zeman – strýko Eliáš, ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom a keď spor nadobudol hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov (Sme rovní! Áno – zeman, nezeman, v tom rozdielu viac niet). Záver skladby končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom.
Príčiny úpadku zemianstva zobrazil Hviezdoslav v rozsiahlej epickej skladbe Gábor Vlkolinský. Zeman Šimon Vlkolinský a jeho žena podľahli alkoholu, majetok sa rozpadal a vtedy prichádza Gáborovi na pomoc Ežo, ktorý mu radí, aby sa oženil so sedliackym dievčaťom. Gábor Vlkolinský je kronikou hynutia celého slovenského zemianstva v 2. polovici 19. storočia.
Martin Kukučín
Zemianskej problematike sa nevyhol vo svojom diele ani Martin Kukučín. V poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie zachytil úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. Dej poviedky je pomerne chudobný. Zemianstvo reprezentuje pán Aduš Domanický z Domaníc a proti nemu storí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ. Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť na Trávovi desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď nato prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušove prázdne vrecko. Kompozíciu poviedky vytvára stavba charakterov a v nich konfrontácia dvoch svetov. Základným prvkom v poviedke je kontrast medzi Adušovou a Ondrejovou rečou. Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, hoci jeho majetok hynie. Ondrej Tráva má všetky znaky svojej triedy. Je bezohladný pri získavaní peňazí, má schopnosť zhŕňať majetok. Kukučínov humor sa s rozvíjaním deja stupňuje, predchádza až po satiru ale záver poviedky je typicky kukučínovský, keď Aduš s Ondrejom Trávom zastanú pri jaseňoch nad hrobmi Adušových rodičov a zmieria sa.
Spomínaní autori veľmi dobre poznali problematiku zemianstva a šľachty, hoci každý z nich ju rieši svojským spôsobom.
Slovenský ľud v diele Andreja Sládkoviča a Pavla Országha-Hviezdoslava
V období národného obrodenia, kedy sa formovalo národné povedomie nášho národa, ktorého jadro tvoril ľud, dostáva sa ľud, jeho život, problémy, postavenie do centra pozornosti národných buditeľov, najmä štúrovcov. S nástupom realizmu v 80 – tych rokoch sa tento záujem o ľudí ešte prehlbuje. Veď sami autori - romantici a neskôr realisti – pochádzali väčšinou z ľudu, malých dediniek, mestečiek, žili medzi ľudom, ktorý im bol hlavným zdrojom inšpirácie a námetov. Štúrovci ako romantici vyjadrovali obdiv k jeho kráse, morálnej čistote, pracovitosti, šikovnosti, ľúbozvučnej reči a to v čase, keď ich páni, väčšinou cudzí, nechceli vidieť. Vyjadrujú však aj romantický odpor, nenávisť ľudu voči spoločnosti, ktorá ľud ubíja, je voči nemu nespravodlivá a prostredníctvom ľudového hrdinu alebo i osobne sa proti tejto nespravodlivosti živelne búria. Preto zobrazujú ideálny typ slovenského človeka z ľudu, ktorý stelesňuje všetko to dobré, čo v ňom je.
Autori - realisti tiež pochádzali väčšinou z ľudu a žili medzi nim, mohli preto realisticky z vlastnej súsenosti podať obraz života ľudu a vyjadriť i vlastné kritické postrehy týkajúce sa kritiky vládnucich vrstiev, ale i kritiky nedostatkov ľudu.
Hoci Sládkovič a Hviezdoslav tvorili v rôznych literárnych obdobiach – Sládkovič je romantický básnik a Hviezdoslav je realistický básnik – ich diela majú veľa spoločného. Základným spojivom je láska k slovenskému ľudu, úcta k jeho práci a blízky vzťah k prírode.
Pozitívne hodnoty slovenského ľudu zobrazil Andrej Sládkovič.V básnickej skladbe “MARÍNA“ dokázal spojiť lásku k žene s láskou k vlasti. V lyricko – epickej skladbe “DETVAN” zvýraznil morálne sily uvedomelého ľudového hrdinu. Báseň sa skladá z piatich spevov (Martin Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka) a je umiestnená do čias kráľa Mateja. Miestom deja je Detva. Ľudový hrdina Martin je spočiatku iba synom nespútanej prírody, ale postupne s vývinom udalostí vyjadruje svoj odpor k násiliu, má zmysel pre spravodlivosť a stáva sa uvedomelým bojovníkom.
1, spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť s prírodou. Sú tu reflexie o slovenskom ľude:
Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva,
zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,
zdá sa, že v žiaľoch omdlieva.
Autor nás zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskych mládencov Martinom Hudcovie, jeho výzorom a záľubami. Tu sa prvý raz prejaví Martinov zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, ktorý sa vrhol na bezbranného zajaca.
2, spev obsahuje úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu:
Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví
umná živosť nášho ľudu?
S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.
3, spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí na Matiáša, ktorého básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil aj zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
4, spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ, očarený jej krásou, daruje jej prsteň.
5, spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolí, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca. Báseň sa končí slovami:
Rod môj, ty ľub si svojho Detvana.
V ňom duša tvoje je zmaľovaná...
Hlavné postavy Martin a Elena sú obrazom mravnej sily a zárukou národnej budúcnosti. Autor stavia do popredia národnú a sociálnu problematiku. Báseň je spätá s ľudovou slovesnosťou, úvahami autora o ľude “špatnokrásnom”, nie o jeho tmavých stránkach, ale verí v jeho budúcnosť. V Martinovi a v jeho milej Elene zobrazuje všetky hodnoty a vlastnosti ľudu, poukazuje na zdravý základ v ľude, na jeho schopnosti. Obdivuje jeho vlohy, ktoré sa prejavujú v ľudovom rezbárstve, v tancoch, hudbe, ukazuje zdravé sebavedomie a hrdosť detvianskych ľudí.
Martin je jednoduchý detviansky mládenec, spravodlivý, čestný, priamy, mohutná slovenská príroda spod Poľanu kovala jeho charakter, jej krása a slovenský spev pestovali jeho city, je to hrdý syn slovenského kraja, zrasteného s prírodou. Niet v ňom ani znaku po nevoľníckej poníženosti, ktorú vbíjalo do ľudu stáročné poddanstvo. Elena je typom slovenskej devy, je úprimná, verná a oddaná svojmu Martinovi, nežná v citoch, ale rázna v obrane svojej lásky. Tvrdo zavracia bohatého nahovárača. Martin a Elena pri všetkej idealizácii sú už blízke skutočnosti. Skladba je popretkávaná obrazmi krásnej slovenskej prírody. Vyniká najmä nezabudnuteľný obraz Detvy a Poľany. Obaja sú básnickým stelesnením sily a krásy slovenského ľudu. Ľud je podľa básnika základom, na ktorom bude stáť budúca “pyramída slobody”. Sládkovič sa cíti súčasťou národa, hovorí v jeho mene, často sa vyjadruje v pluráli (ľud náš, Martinko náš, náš život).
Základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou a ľudom zobrazil P.O.Hviezdoslav v lyrickoepickej skladbe “HÁJNIKOVA ŽENA“. Autor ideu epického básnického diela nevteľuje do postáv – ideálov, ale do postáv – obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného, neopakovateľného životného osudu. Dej zasadil do krásnej hornooravskej prírody. Tu prežíval šťastný manželský život mladý horár Miško Čajka so svojou peknou ženou Hankou. Predstavujú ľudový živel, ktorý sa zráža s odumierajúcou šľachtou. Tragický konflikt je osnovaný na pokusoch mladého šlachtica Artuša Villániho, zviesť Hanku Čajkovú, ktorá ho v sebaobrane zabije. Miško vezme vinu na seba, a preto ho zatvoria. Hanka zošalie. Pri súdnom pojednávaní Hanka vtrhne do siene, prizná sa k činu a Miška oslobodia. Hankino pomätenie pominie, keď sa jej narodí dieťa.
Kompozícia skladby je skromná. Na začiatku každej kapitoly sú úvahové, lyrické alebo piesňové vložky, ktorými autor naznačuje nasledujúci dej alebo činnosť postáv. Úvod i zakončenie diela tvorí oslava prírody. Opis prírody nie je samoúčelný. Tvorí súčasť kontrastu života ľudu (chalupy) a panstva (kaštiela) a zdôrazňuje ho. Súčasťou kompozíc sú i úvahy o šťastí, stave spoločnosti. Autor stojí na strane ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, záhaľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka.
Miško Čajka – čestný, priamy, statočný, smelý, bráni česť svojej ženy
Hanka – verná, hrdá – odmieta Artuša, bráni si česť, otvorene sa priznáva k činu
Villáni – bezcharakterný, záhalčivý, zhýralý, pre zábavu neváha použiť násilie.
Hájnikova žena oplýva nielen bohatosťou básnických obrazov, využívaním jazykových prostriedkov, ale aj bohatstvom veršových foriem. Autorov postoj k problematike doby je realistický.
