Ľudia sa už odpradávna zaoberali mnohými otázkami. Snažili sa nájsť odpovede niekedy na úplne jednoduché javy, ktoré si však nemohli vysvetliť kvôli nedostatočnej technizácii, ale aj na také, pri ktorých zapájali svoju fantáziu a tvorivosť. Mnohokrát si vymýšľali všelijaké nadprirodzené bytosti, stávalo sa, že to, čo nevedeli vysvetliť, jednoducho pomenovali.

Jednou z najväčších otázok, nad ktorou sa zamýšľali veľkí filozofi, ale aj prostí ľudia bola otázka bytia. Čo je vlastne podstatou života človeka? Čo je jeho cieľom? Existuje aj niečo, nejaký stav po smrti? Nie je tento čas strávený na tomto svete len určitým prechodom do sveta lepšieho? Alebo horšieho? Čo je človek, je to len duša ukrytá v telesnej schránke? Tieto, ale samozrejme aj veľa ďalších otázok je súčasťou mnohých minulých ale aj súčasných diel.

Filozofický a umelecký smer, ktorý sa zaoberá otázkami bytia človeka z hľadiska jeho individuality, ale aj z hľadiska spoločenských vzťahov, sa nazýva existencializmus. Vyvrcholil po druhej svetovej vojne. Medzi základné problémy filozofie existencie patrí časovosť ľudskej existencie. Bytie je určené časom. Až keď smrť určí ľudskú existenciu, môžeme dosiahnuť slobodu. Vedomie smrti je vedomím problematickosti existencie. Autori sa vyjadrujú k základným otázkam ľudského bytia, súčasne dbajú na estetickú formu umeleckého diela. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. Tieto problémy rieši sebauvedomovaním, rozhodovaním o vlastnom živote, činom. Spisovatelia a filozofi zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca, pričom život a aj smrť každého človeka závisí od jeho voľby. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje okolnostiam, ani vžitým konvenciám, rozhoduje sa na základe vlastnej vôle.

S existencializmom sa spája veľa mien, napríklad Jaspers, Marcel, Heidegger, Camus a mnoho ďalších. Najznámejším z pomedzi francúzskych existencialistov je Jean-Paul Sartre, ktorého typickým existencialistickým dielom je poviedka Múr. Tento kratučký príbeh v sebe zahŕňa množstvo existencialistických prvkov, je pre neho typická. Sústreďuje sa na základný moment existenciálnej filozofie, teda na osamelosť človeka medzi ľuďmi. Život jedného človeka nemá väčšiu cenu ako život iného človeka. Taktiež hovorí, že skutočný zmysel života sme schopní pochopiť len v hraničných situáciách, zoči-voči smrti, vážnemu rozhodnutiu, v momente, keď máme strach. V týchto hraničných situáciách si človek zažíva pocity strachu a úzkosti, volí si medzi životom a smrťou.

Hlavnou témou poviedky je pohľad do vnútorného sveta hlavnej postavy niekoľko hodín pred smrťou, ktorá sa zamýšľa nad zmyslom života. Dej sa odohráva vo fašistickom vezení v Španielsku počas občianskej vojny. Hlavný hrdina Pablo Ibbieta sedí vo väzení spolu s ďalšími odsúdenými. Mal svoje sny, plány do budúcnosti, túžby mladého človeka, názory, za ktoré bol ochotný bojovať. To všetko však v tejto chvíli nič neznamenalo: „S akou dychtivosťou som sa hnal za šťastím, za ženskými, za slobodou! A načo? Chcel som oslobodiť Španielsko, dal som sa k anarchistom, rečnil som na verejných schôdzach: to všetko som bral veľmi vážne, akoby som bol nesmrteľný. Vtedy sa mi zdalo, že mám celý život pred sebou, a pomyslel som si: „To je lož!“ Nebol nič hoden ten môj život, lebo sa končil.“

Spolu s Pablom sú na trest smrti odsúdení aj Tom Steinbock a chlapec Juan Mirbal. Malého chlapca odsúdili len kvôli jeho menu, jeho brat bol anarchista, ale on samotný nič neurobil. Postupne sa Pablovi zhnusil: „Povedal som mu to, aby som bol spravodlivý, ale nemal som chlapca rád. Mal príliš jemnú tvár a strach i utrpenie mu ju na nepoznanie zohavili, úplne na nerozoznanie rozmazali črty. Pred troma dňami to bolo ešte len dieťa; ale teraz bol z neho úplný ostarok, a keby ho aj prepustili, asi by nikdy neomladol. Pravda, patrilo sa ho ľutovať, no súcit sa mi bridí, chlapec sa mi skôr hnusil.“

Druhý väzeň je na tom o čosi lepšie. Tom Steinbock sa snaží neustále niečo rozprávať, tára všelijaké príhody, aby nemusel myslieť na ráno, na smrť.

Prichádza za nimi belgický doktor, ktorý im má uľahčiť posledné hodiny života. Bol však chladný, považoval ich iba za objekty štúdia, živí mŕtvi, ktorí prežívajú agóniu: „Vedel som, po čo sem prišiel; nezaujímalo ho, čo si myslíme; prišiel pozorovať naše telá, telá za živa prekonávajúce agóniu uprostred života “ Väzni ho vnímali inak, bol pre nich „živý“: „Hľadeli sme naňho všetci traja, pretože bol živý.

Mal pohyb živého, starosti živého: triasol sa od zimy v tejto pivnici, ako sa trasú živí; telo mal poslušné a dobre živené. My sme už však necítili svoje telá- určite nie tak ako on. Chcel som si omacať nohavice medzi nohami, ale neodvážil som sa; hľadel som na Belgičana, ktorý stál na pevných nohách, ovládal si svaly- a ktorý mohol myslieť na zajtrajšok. Ale my traja, my sme boli len tri bezkrvné tiene; hľadeli sme naňho a ako upíry cicali sme z neho život.“

Pablo je na tom ináč. Už je zmierený so svojim bytím a chce sa už zbaviť svojho tela, ktoré už iba zapácha, potí sa a je mu na tiaž. Spoluväzni mu už nie sú sympatický a nemyslí si, že to ich spoločná smrť zmení. Lekár má nápad, navrhne, aby každý napísal svojej rodine. Jeho nápad však stroskotá, pretože Juan nie je schopný ničoho, Tom nemá komu a Pablo, hoci má manželku Conchu, v tomto rozpoložení odmietne. To, čo bolo predtým preňho dôležité, na čom mu záležalo, je teraz bezvýznamné.

Pri svitaní počujú ako na zadnom dvore začínajú s popravami. Odvádzajú Toma a Juana, Pablo chce ísť tiež, no musí čakať. Pošlú ho hore do dobre vykúrenej a zadymenej miestnosti na posledný výsluch. Podrobujú ho psychickému nátlaku a snažia sa z neho vymaniť, kde sa nachádza Roman Gris. Dajú mu ešte štvrť hodinu. Pablo sa nad týmto všetkým, najmä fintám akým sa ho snažia obäkčiť, iba smeje. Predvolajú ho znova. Dobre vie, že Gris sa nachádza u jeho bratranca, a tak povie, že sa skrýva na cintoríne, chce si z nich vystreliť. Ihneď vyšlú vojakov.

Záver poviedky vyznieva absurdne – Pablo sa dozvedá, že Ramon sa skutočne skrýval na cintoríne, pretože sa pohádal s bratrancom. Tu ho aj chytili a pri prestrelke na mieste zabili. Pablo sa absurdnou hrou náhody stáva zradcom.

Je obdivuhodne ako autor dokázal zachytiť rozpoloženie človeka pred smrťou, na ktorú je odsúdený. Žije a pritom zomiera. Začína rozmýšľať o živote a všetko dovtedy podstatne sa mu zdá bezvýznamné. Aj pekne strávene chvíle strácajú svoje čaro. Koniec sa nenávratne blíži, hnusí sa sám sebe, už sa mu nechce žiť, zmieri sa s osudom. Preto obetuje svoj život za druhý .Uvedomil si, že svet môže existovať ďalej aj bez neho. Ľudia by sa mali nad touto myšlienkou zamyslieť, pretože si často pripadajú až príliš dôležití, aby bez nich mohlo všetko pokračovať.