Je mnoho kníh, ktoré spomínajú mená týchto mladých vzdelancov no je len málo takých, ktoré spomínajú a spájajú mená týchto autorov v jeden harmonický celok. Je a bolo známe, že u slobodných národov sa kultúrna práca a tvorba podobá veľkému orchestru, v ktorom má každý svoju úlohu a tú môže plniť dokonale, lebo jej dáva svoju dušu, svoj talent, svoje všetko. Avšak u malých, potlačených národov, medzi ktoré patrilo aj Slovensko, nebolo orchestra. Vždy sa vyskytli iba jednotlivci, na ktorých boli kladené veľké úlohy. To však naopak spôsobilo to, že sa plne nemohli venovať ani jednej. Až štúrovci, ako prví pochopili, čo chýba národu slovenskému, a tak, ako prví tvoria orchester. Nejde tu o mechanickú súdržnosť, ale o istú bratskú krv, pretože čo nepovedal jeden, povedal druhý, a to tak, akoby to povedal ktorýkoľvek z nich, bez ohľadu na to kde sa práve nachádzal. A tak ako orchester, v ktorom dirigentom bolo srdce mohli čeliť i tým najťažším prekážkam, a ako mohutná zurčiaca rieka budiť a prebúdzať vyschnuté byle národa.
Ak chceme pochopiť veľkosť diela štúrovcov, musíme spoznať obdobie, v ktorom žili, a v ktorom tvorili. Bolo to obdobie „smrtného spánku“ (Fándly) a „hniloby predkov“ (Bajza). V tom čase sa za maďarizáciu škôl a teda aj za uhorskú ideológiu stavali aj slovanskí zemania a cirkevní vzdelanci. A taktiež je i historicky podložený fakt, že do maďarskej opozície sa slovenská inteligencia dostáva len postupne, a to len s požiadavkami jazykovými. Sociálne práva pre Slovákov žiadali až štúrovci, ktorých pri tom brzdila už spomenutá vlna maďarizácie. Potvrdzujú to i slová Hurbana na sneme v Záhrebe: „Opustený je národ slovenský od svojej šľachty, opustený od meštianstva, opustený z väčšej čiastky od kňažstva svojho...“ O tom, že to nebol názor len jednotlivca nás presvedčí i výrok Hodžov v Slavomierskom: „Kňažstvo, učiteľstvo, šľachta, meštianstvo a všetko, čo len kus hlavy nad vrstvu pospolitosti ľudovej zdvihlo, všetko je od národa svojho a nášho slovenského, všetko je proti nemu.“ Áno, hniloba predkov i súčasníkov, smrtný spánok minulých i prítomných je atmosféra, ktorú našli štúrovci. A čo urobili? Ako prví ukuli Slovákom spoločný program kultúrny a sociálny, oni prví ukázali Slovákom svetlo nádeje, tak ako to napríklad o sebe napísal Janko Kráľ: „maják v čiernej noci, lampa v zapadnutej izbe“. Túto nádej však neponechali iba nehmatateľnú. Ich najdôležitejším cieľom bolo toto svetlo zhmatateľniť, ich cieľom boli činy.