Ich láska patrila ich povinnosti. Pociťovali, že niet idey, ktorá by národ celistvo spájala, a pochopili, že jediným riešením je začať od počiatku. Bolo to však ťažké a namáhavé a oni často zúfalí, váhajúci, nad prínosom svojej práce. Tak napríklad Janko Kráľ, ktorý napísal verš: „Načo som ja medzi mŕtvych jeden živý na svet prišiel.“ Oni však verili, že všetko sa dá zmeniť, ich viera bola silnejšia ako kopance neprajníkov. Boria legendy „tak bolo súdené...“ slovami „Keď ide komu do života, i smrti sa chopí“ a učinili slovo telom, chopili sa smrti, išli do revolúcie, lebo chceli národ svoj vyviesť von zo zakliatia a z povestí, von na pole dejov.
Osamostatnenie slovenčiny je jedným zo spomínaných činov štúrovcov, no pre svoju podstatu je činom najdôležitejším, preto aj najpodstatnejšie štúrovské argumenty sa vzťahovali protirečenie bibličtine a obhajovanie slovenčiny. Podľa Štúra je reč biblická v mladom slovenskom živote len starožitnosťou: „za reč biblickú ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša len na kostol bola obmedzená.“ Hurban dôvodil takisto: „Pokým Slováci spali, pokým ukazovali, že žijú iba v modlitbe a v duchovnej piesni, dovtedy stačila bibličtina.“
Čo ešte robili štúrovci? Vraj básnili, rečnili, vydávali, budovali. Ale len to? Historici, ktorí sa nimi zaoberali ich takto časovo vymedzili, no ich dielo a činy sa časovo obmedziť nedajú, pretože to, čo vytvorili časovo prečnelo dobu a zasahuje aj nás. Ich myšlienky vyrastajú z doby no prerastajú ju. O ich diele nám viac povie láska, pretože len tá nám vie popísať úsilie, ktoré vynaložili. Kde tú lásku hľadať? V ich dielach, v dielach, ktoré mali, majú a budú mať , čo povedať budúcim generáciám.
Ich diela vychádzali z romantizmu, z ktorého podržali myšlienku nacionálnu, ideu, že malý národ ako to povedal Hurban: „má právo na intenzívnu veľkosť ako národ veľký.“ Z romantizmu vylúčili anarchickosť a aristokratickosť a nahradili ich ľudovosťou a demokratizmom. Z poézie, ktorú Štúr chápal ako čosi zavŕšeného, tiež vylúčili všetko subjektívne. Chceli a boli v teórii vedome protiromantický, pretože nepripúšťali osobné vzrušenia, city, žiale. Týmto činom chceli dostať národ do polohy jediného inšpiračného prvku. A tak básnili o národe, vlasti, slobode, spievali „bolo a bude.“ Oni prví vnikli do hlbín národnej podstaty a vylovili odtiaľ hodnoty, ako môže len ten, kto sa vie započúvať do mlčania a poskladať z kúskov celok.