Básnili tiež o pravlasti všetkých básnikov, o domove a spolu o vesmíre, o ktorom jeden z nich napísal „môj dom v ktorom bývam konca-kraja nemá.“ Básnili o blížnych i o sebe, o čujných a skôr ešte nečujných prameňoch kolektívneho žitia, o čase, v ktorom žili, o vlastnom osude, o bolesti pre nič, o nevyhnutnosti ľudského úsilia a o zmare všetkého. Na ich diela priamo a vo veľkej miere vplýval život, život prešľahoval do ich poézie, no ich poézia prešľahovala do života len málo. Zdá sa preto, ako už Sládkovič na smrteľnej posteli vyslovil, že „Slovenský básnik slávy nemá“ , že je len jedným z fanatikov, ktorý náruživo bežia po ozvene a nedostávajú ju. Je to však iba pohľad doby, v ktorej žili pretože, nás ohromujú melódie, ktoré stvorili, za ťažkých podmienok na svojich primitívnych nástrojoch, melódie, pri ktorých sa nám ešte dnes zviera srdce. Sú tvorcami diel, ktoré svedčia o tom, že už oni boli schopný vidieť slovenskosť. Marína, Detvan, Smrť Jánošíkova, verše Janka Kráľa, sú to diela ktoré nám majú stále čo povedať a dať. Ak je na nich povlak patiny, to preto, lebo „patina je odmenou majstrovských diel.“
Ak ich však dnes zašantročíme, ak dnes dopustíme, aby sa zo slovenského vedomia vytratilo to, čo sa nimi začalo, neobjavíme ich už nikdy a budeme oveľa chudobnejší na cestách za sebapoznaním, čo napokon v poslednej hlbine znamená aj za sebastvorením. použitá literatúra: Alexander Matuška – Štúrovci
Cyril Kraus – Impulzy a inšpirácia slovenského romantizmu
Pavol Vongrej - Zlomky z romantizmu.