Život Jaroslava Haška
Ako dvanásťročnému mu zomrel otec, a keďže pochádzal z chudobnej rodiny, zamestnal sa najprv ako predavač, potom písal články do časopisov a novín. Vyučil sa za drogistu, absolvoval gymnázium a potom nastúpil na obchodnú akadémiu, ktorú nedokončil. Stal sa zamestnancom banky Slavia. V tom čase sa zoznámil s českými anarchistami a postupne sa dostal do ich čela. Začal viesť bohémsky a tulácky život, s kamarátom a bratom prešiel peši okrem iného Slovensko, Halič, Uhorsko, Bavorsko a Švajčiarsko. V tom čase sa začal živiť len literatúrou a ako novinár. Začal mať problémy s alkoholom, ktoré sa postupom času zväčšovali. Zoznámil sa s Jarmilou Mayerovou, s ktorou sa neskôr oženil. V roku 1907 bol krátky čas väznený za svoju anarchistickú činnosť. Roku 1908 redigoval Ženský obzor, od 1910 Svět zvířat (satiristický časopis), od 1911 prispieval do Českého slova, prispieval aj do: Čechoslovanu, Pochodně, Humoristických listů. V roku 1911 založil Stranu mírného pokroku v mezích zákona, politickú mystifikáciu karikujúcu volebné pomery, v ktorej vystupoval ako jej kandidát. V tomto období bol spolu s F. Langrom, E. A. Longenom, E. G. Kischom a ďalšími spoluautorom kabaretných vystúpení, kde bol aj hlavným účinkujúcim. V roku 1915 dobrovoľne narukoval v Českých Budejoviciach k 91. pluku a s ním odišiel na haličský front. O úmysle narukovať takmer nikomu nepovedal, preto bol chvíľu hľadaný. V septembri 1915 sa nechal zajať a roku 1916 vstúpil do československých légií, publikoval v časopise Čechoslovan. V marci roku 1918 v Moskve vstúpil do československej sekcie Ruskej komunistickej strany (boľševikov). V roku 1918 vstúpil aj do Červenej armády, bol riaditeľom armádnej tlačiarne v Ufe, náčelníkom oddelenia pre prácu s cudzincami a iné. Čo viedlo Haška k zanechaniu myšlienky anarchizmu a prijatiu socialistických myšlienok, nikde neobjasnil. Na základe jeho diela však možno povedať, že k anarchii mal rozhodne bližšie. V Rusku sa 15. mája 1920 oženil s typografkou Alexandrou Gavriľovnou Ľvovou, s ktorou sa zoznámil v Ufe. Po návrate do Čiech nebol súdený za mnohoženstvo len vďaka tomu, že v Rusku nebol práve poriadok a neuznávali sa vzájomne rôzne zmluvy. 19. decembra 1920 prišiel do Prahy, kde sa vrátil k svojmu bohémskemu spôsobu života.
Jaroslav Hašek: Osudy dobrého vojaka Švejka
Obsah:
Dej sa začína atentátom na rakúskeho následníka trónu, Františka Ferdinanda d´Este. Hneď ako sa Švejk dozvedel túto správu, vybral sa do krčmy. za jedným stolom sedel strážnik Breitschneider. Švejk sa veselo pustil so strážnikom do rozhovoru, kde spomenul svoje názory na situáciu v Rakúsko – Uhorsku, strážnik ho obvinil z niekoľkých trestných činov, najmä z velezrady a spolu s krčmárom Palivcom, ktorého obvinil z urážky cisára, keď na jeho otázku, kde je cisárov obraz odpovedal: „Schoval jsem ho, protože naň srali mouchy“ ich odviedol na policajné riaditeľstvo. Oboch zavreli do cely s ďalšími väzňami, ktorí tu sedeli tiež pre absurdné urážky cisára a jeho rodiny. Po výsluchu, kde sa Švejk bez okolkov k všetkému priznal, ho poslali k trestnému súdu a odtiaľ na psychiatrickú kliniku, aby súdni lekári zistili, v akom štádiu je jeho duševný stav. Na otázku, či už bol niekedy skúmaný jeho duševný stav odpovedal, že bol vyhlásený za blba. Jeho výpoveď však súdnych znalcov rozzúrila, vyhlásili ho za simulanta a opäť poslali na policajný komisariát. Na riaditeľstve s ním však nechceli mať už nič spoločné, a tak s vyhrážkou, že ak sa tu ešte raz objaví, ho pošlú pred vojenský súd, ho prepustili. Strážnik Breitschneider dostal za úlohu lepšie spoznať Švejka, a to pod zámienkou, že si u neho chce kúpiť psa. Lenže zo Švejka za nasledujúcich pár dní nevytiahol nič iné, len psov, a nakoniec ich mal doma toľko, že ho zožrali.
Po krátkom pobyte doma dostal Švejk povolávací rozkaz na vojnu, takže sa musel znova zúčastniť lekárskej prehliadky. V tom období ho však trápila ťažká reuma, tak že vôbec nemohol stáť na nohách. Prechodom cez mesto na vozíku a s barlami budil dojem veľkého hrdinu. Na prehliadke sa ho pýtal jeden z najkrutejších lekárov, čo mu je, a po jeho odpovedi, že ho trápi reuma ho vyhlásil za simulanta a poslal do väznice. Vo väznici si lekári dávali záležať na tom, aby z mužov, ktorý sa tu zväčša ocitli veľmi radi, pretože sa chceli vyhnúť vojne, dostali priznanie, že iba simulovali. Preto tu bolo zavedených niekoľko stupňov týrania: výplach žalúdka teplou vodou, ľadové zábaly, neľudská diéta spojená s pitím chinínu. Zatiaľ, čo sa ostatní simulanti jeden po druhom priznávali, Švejk tento pobyt chápal ako rekreáciu v kúpeľoch. Po lekárskej kontrole, ho vyhlásili nie za idiota, ako to Švejk priznával, ale naopak, poslali ho na garnizónu. Po príchode na garnizónu Švejka umiestnili do miestnosti spolu s ďalšími mužmi, ktorých jedinou útechou v ich živote bola omša, ktorú slúžil poľný kurát Otto Katz. Na jeho omšiach sa skôr zabávali, pretože kurát bol 23 hodín denne opitý. Aj napriek jeho opitosti si všimol Švejka, ktorý na rozdiel od ostatných sa nezabával, ale omša ho natoľko dojala, až sa rozplakal. Kurát sa ho opýtal, či by mu nechcel robiť pomocníka. Od tej doby sa z nich postupne stali kamaráti a jeden druhému si úplne dôverovali.
Jedného dňa sa však kurát zadĺžil pri hraní kariet s nadporučíkom Lukášom, ostal úplne na mizine a tak sa dohodol s Lukášom, že mu dá Švejka. Nadporučík Lukáš bol síce dobrý človek, jeho chybou bolo ale to, že nenávidel sluhov. Druhou slabosťou boli ženy. Švejk sa však správal vzorne, plnil všetky jeho príkazy, a tak s ním bol Lukáš spokojný. Spravil však dve chyby. Prvá bola vtedy, keď nedopatrením a hlavne jeho neskonalou láskavosťou a dobrotou sa mačke podarilo zožrať kanárika, ktorých mal Lukáš veľmi rad. Druhá však bola oveľa vážnejšia. Nadporučík Lukáš chcel psa. Poprosil Švejka, aby mu nejakého zohnal. Ten využil svoje kontakty a s pomocou kamaráta sa mu podarilo ukradnúť krásneho pinča. Upozornil však svojho pána, aby na miesto, kde ho ukradol nechodil, pre čo si vymyslel dôvod. Lukáš však na to zabudol, a raz pri prechádzke touto oblasťou skutočný majiteľ spoznal svojho psa. Najhoršie na tom bolo, že tým majiteľom bol plukovník Kraus. Lukáš sa mu to snažil vysvetliť ale márnne. Za trest však Lukáša odvelili do Českých Budějovíc. O niekoľko dní sedel Švejk aj s nadporučíkom vo vlaku do Českých Budějovíc. Pretože Švejk neustále čosi rozprával, Lukáš ho vyhodil z kupé. Tu sa dal do reči so železničným pracovníkom o záchrannej brzde, ktorá ho veľmi upútala. Záchranná brzda sa pohla a vlak zastavil. Švejka vlakový sprievodca požiadal o vyplatenie pokuty 20 korún, alebo pôjde k prednostovi stanice. Švejk si však s nadšením vybral tú druhú možnosť. Lukáš sa vôbec nestaral o to, čo bude so Švejkom. A tak kým sa Švejk zhováral s prednostom, vlak aj s jeho dokladmi, ktoré mal Lukáš, dávno odišiel. Švejk presvedčil všetkých o svojej nevine. Do Českých Budějovíc musel isť pešo, lebo nemal peniaze a zadarmo ho poslať nechceli, lebo nevedeli, že ide naozaj na vojnu, lebo Lukáš mal všetky doklady. Síce s väčšími problémami, ale nakoniec sa dostal na miesto, kde ho nadporučík Lukáš za oneskorený príchod poslal hneď do väzenia. Švejk si nestihol odsedieť ani celý trest a už sa sťahovali do Mostu nad Litavou nazývaného tiež Kyrályhyda. Švejk dostal funkciu obsluhovača telefónu v Lukášovej kancelárii. Hneď ho však čakala ďalšia. Lukášovi padla do oka jedna panička. Švejk teda dostal za úlohu dopraviť tejto paničke jeden lístok Odovzdanie správy však nedopadlo podľa Lukášových predstáv. List dostal do rúk jej manžel, ktorý sa veľmi rozzúril a ukľudniť ho musel až Švejkov náhodný známy ranou do nosa. Na ulici sa začala veľká bitka, do ktorej sa priplietli aj ďalší Česi. Nadporučík Lukáš a jeho sluha Švejk sa vrátili k svojím povinnostiam, no onedlho Lukáš dostal rozkaz o odchode do boja.
Môj názor: Dielo sa mi veľmi páčilo nakoľko bolo napísané veľmi humorne a pri jeho čítaní som sa veľmi zabával.
