Odmietla Ďurove prosby o odpustenie so žiadosťou, aby sa k nemu vrátila a viedli spolu chudobný, ale poriadny život. Zuzka zakázala sa Ďurovi hlásiť sa k synovi a rozhodla sa, že pred synom vyhlási jeho otca za mŕtveho a na Ďurovu námietku, že aj tak raz vyjde pravda na povrch povedala: Nech potom sám súdi nad tebou. Ďuro Ľauko so svojimi rodičmi je príkladom toho, ako aj mnohých ďalších príslušníkov chudobných vrstiev zlákal majetok na nesprávnu cestu. Ale v majetkových zmätkoch nestratil autor vieru v statočnosť prostých ľudí. Tých predstavuje Zuzka a jej otec Tomáš Kamenský.



















































11. Poviedková a románová tvorba Kukučína.

Občianskym menom Matej Bencúr, narodil sa v Jasenovej na Orave. Do školy začal chodiť vo svojom rodisku, slovenské gymnázium navštevoval v Revúcej, Martine a v Banskej Bystrici. Učiteľské štúdium absolvoval v Kláštore pod Znievom, po ňom nastúpil na učiteľské miesto v Jasenovej. V rokoch 1885 – 1892 študoval medicínu v Prahe. Po získaní lekárskeho diplomu krátky čas pôsobil v Prahe a roku 1893 sa stal lekárom v obci Selce na ostrove Barč v Dalmácii. Jeho pokusy usadiť sa na Slovensku sa nevydarili. Roku 1904 sa oženil s Petricou Didoločovou a roku 1907 odišiel s ňou do južnej Ameriky. Bol veľmi obľúbeným lekárom, ale aj členom a funkcionárom viacerých spolkov. Po prvej svetovej vojne obnovil styky so Slovenskom a zimu 1922 – 1923 prežil v Martine. V ďalších rokoch býval striedavo vo viacerých chorvátskych mestách. Roku 1928 ochorel na zápal pľúc a v nemocnici v Pakraci po komplikáciách zomrel. Pochovali ho na záhrebskom cintoríne. Jeho telesné pozostatky previezli a v roku 1928 slávnostne pochovali na Národnom cintoríne v Martine.
Písal črty, poviedky a novely, spoločenský román, románovú skladbu, i cyklus historických románov, ale aj cestopisné črty, divadelné hry, literárnu a spoločenskú publicistiku (literárnokritické state a fejtóny).
Ak vynecháme roky Kukučínovej prípravy na literárnu prácu, čiže roky hľadania umelecky najúčinnejšej podoby literatúry o ľude a pre ľud, roky 1884 – 1886 sú poznačené Kukučínovým umeleckým dozrievaním v Jasenovej, Šoprone, kde maturoval, a v Prahe. V poviedkach kladie zjavný dôraz na charakterovú a psychologickú kresbu postáv, ako aj na jemné humorné ladenie krátkych próz s využitím slovnej a situačnej komiky.