V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú dôležité tieto javy:
1. znelostná asimilácia (spodobovanie)
- znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad/hrat
b) pred neznelými spoluhláskami: dudca/sutca
- neznelá spoluhláska sa vyslovuje ako znelá
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku: koniec básne/koniedz básne
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou: kde/gde
2. výslovnosť spoluhlásky v
- na začiatku slova ako v:
pred samohláskami – variť
pred zvučnými samohláskami – vnuk
pred znelými spoluhláskami – vzbura
- vo vnútri slova pred samohláskami a slabičnými l,r ako v: hovoriť, tvoj, tvrdý
- na začiatku slova ako f:
pred neznelými spoluhláskami – včela/fčela
- ako obojperná hláska u:
na konci slova – hnev/hneu
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou dávno/dáuno
pred neznelou spoluhláskou – stovka/stouka
3. výslovnosť dvojhlások
- artikulácia je o niečo dlhšia ako dlhých samohlások
4. výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások
- (rr, ll, mm, jj, ss, šš, zz, a pod.) vyslovujú sa ako predĺžené spoluhlásky (dvojjazyčný, vyšší)
5. rytmický zákon
- krátenie dlhej slabiky po predchádzajúcej dlhej slabike (krásny)
6. mäkkosť a tvrdosť spoluhlások















16. Lyrizovaná próza, jej vývin a miesto v slovenskej literatúre, hlavné znaky a špecifické črty.

Slovenská poprevratová próza sa rozvíjala dvoma smermi:
1. Nadväzoval na tradície domáceho realizmu. Hlavný znakom bolo to, že sa snažil spoznávať sociálnu skutočnosť prostredníctvom typizácie postáv.
2. Silnejúca lyrizácia - 20. roky - 1/2 40. Rokov
- lyrizácia bola najsilnejšia počas II. svetovej vojny
- príčina lyrizácie - autori prestali veriť vo všemohúcu silu rozumu a snažili sa o obnovenie citovosti v próze
Začiatky lyrizácie sa prejavili už v 20. rokoch v tvorbe Mila Urbana, Jozefa Cígera Hronského a v 1. románe Petra Jilemnického - Víťazný pád. Podnet k lyrizácii dala francúzska a švajčiarska regionálna literatúra (Giono).
Jadro lyrizovanej prózy tvorila próza naturizmu - relatívne samostatného prúdu, ktorý sa vyčlenil v 2/2 30. rokov a vyvrcholil v 2. svetovej vojne. Predstaviteľmi boli Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, František Švantner a Margita Figuli.
Znaky lyrizovanej prózy:
- protipól realistickej a socialistickorealistickej literatúry (odklon od ideovosti, nebola spoločensky angažovaná, žiadne triedne videnie sveta, odklon od realistického zobrazovania skutočnosti)
- zaujíma sa o vnútorný svet postáv
- uprednostňuje sa subjektívny pohľad autora na život (autor vnáša do diela svoju vlastnú filozofiu a fantázijnu predstavu sveta)
- autor je častým rozprávačom udalostí
- dej sa odohráva na dedine, tradičné prostredie, ale s netradičným pohľadom autora
- hrdina - dedinský človek s osobitnou morálkou a osobitnou životnou filozofiou
- tento hrdina nebýva vždy zasadený do konkrétnej situácie na konkrétne miesto a v konkrétnom čase, veľmi často autori využívali prírodno-biologický čas.
- hrdina je stavaný do roviny fantázie a mýtov: 3 mýty - prírody, lásky, života
- významné miesto zohráva príroda - personifikovaná. Príroda sa stáva priamym účastníkom deja, zasahuje do osudov ľudí je liekom na ich bolesti
- kontrast dvoch svetov: "tam hore a tam dole"
"hore" - svet prírody morálne čistý
"dole" - svet civilizácie, svet morálne skazený
- základný konflikt - boj dobra a zla, dobro vždy víťazí - reakcia na II.