Od 2. polovice 19. stor. nastalo v svetovej literatúre rýchlejšie striedanie rozličných smerov, prúdov a literárnych skupín a prenikli aj do slovenskej literatúry. Z viacerých časopiseckých príspevkov nastávajúcej literárnej generácie badáme odklon od národnobuditeľského charakteru literatúry a vidíme, že sa tu objavujú netradičné umelecké postupy a nové filozofické tendencie. Súviselo to so spol. zmenami, s rozličnými protikladnými, filozofiami a politickými postojmi jednotlivých autorov a celých skupín.
Hovoríme o vzniku a nástupe literárnej moderny, ktorej zrod súvisí s odporom mnohých umelcov proti meštiackej ideológií a konzervatizmu buržoázie.

Na jej formovaní sa zúčastnilo niekoľko básnikov a kritikov. Príslušníci slovenskej literárnej moderny uverejňovali svoje práce v časopisoch Dennica, Prúdy, Živena, Slovenské pohľady. Autori netvorili básne na objekt ale na subjekt. Básnici hľadali tvorivé zdroje v diele romantického literárneho pokolenia. Má mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom.
Odráža nástup spoločenských síl, ktoré sa nevedeli zmieriť s nástupom kapitalizmu. Prehlbovali sa majetkové a a sociálne rozdiely, kde mal moc v rukách ten, kto mal peniaze. Literárna moderna reprezentuje odpor voči moci peňazí, autori sa vracali k heslu “Sloboda, rovnosť, bratstvo“ a znova sa pokúšali o naplnenie tohto ideálu.
Slovenská literárna moderna sa formovala i pod vplyvom európskych literatúr. Príslušníci moderny vypestovali nové vlastnosti slovenského verša. Opierali sa o trojslabičné slová s prízvukom na prvej slabike.

Slov. literárna moderna má mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom i v žánrovej oblasti. Prevláda v nej lyrika a krátke básnické útvary, ktoré spisovateľom najlepšie vyhovovali na vyjadrenie ich dojmov a zážitkov z prírody, na úvahy o lyrickom hrdinovi a o sociálnych otázkach. Niektorí príslušníci Slovenskej moderny písali však aj prózu realistického typu, čím išli súbežne s vtedajším hlavným prúdom v epických žánroch. A konečne stretávame sa v nej s tzv. básňami v próze alebo s lyrickou prózou.

Predstavitelia slovenskej literárnej moderny sa sústreďujú na vykreslenie atmosféry básne, uprednostňujú impresionistické podfarbenie, zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom, zápasia medzi životom a smrťou a základným životným pocitom je nenaplnenie či citové zlyhanie. Dominuje tu symbolizmus, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia.
Kritika na slovenskú literárnu modernu bola, že ako slohový útvar má hodnotiaci vzťah ku skutočnosti, všíma si najmä nedostatky, záporné javy, upozorňuje na ne s cieľom dosiahnuť ich nápravu.

Štylizácia: hodnotiace výrazy, expresívne slová, frazeologické zvraty, stavba súvetí.
Medzi predstaviteľov patria Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy, Ivan Gall a iní. Mladí básnici vyslovovali naliehavé psychologické otázky, opisovali stavy vlastného vnútra, citové túžby, intelektuálne krízy lyrického subjektu. Svoju tvorbu písali pod vplyvom slovenských romantikov i francúzskych prekliatych básnikov ako Baudelaira, Verlaina, Rimbauda.

Hlavný predstavitelia:

Ivan Krasko (1876 - 1958)
Vlastným menom Ján Botto, narodil sa v gemerských Lukovištiach, jeho vzdialeným príbuzným bol popredný slovenský básnik Ján Botto. Študoval na maďarskom gymnáziu, maturoval v rumunskom Brašove. Neskôr študoval chemické inžinierstvo v Prahe. V roku 1914 narukoval a po návrate z vojny sa stal poslancom a senátorom. Prvé básne písal na strednej škole, obľúbil si melancholické básne rumunského spisovateľa Mihaila Eminesca, svoje básne uverejňoval v Slovenských Pohľadoch a Dennici pod pseudonymom Janko Cigáň. Pseudonym Krasko mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský, ktorý mu vydal jeho prvú zbierku básní. Svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak. Uverejňoval ich v Slovenských pohľadoch. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze.