Vladimír Roy (1885-1936)
Narodil sa v rodine evanjelického farára a dcéry Jozefa Miloslava Hurbana. Vzdelanie získaval v Kochanovciach, Modre a na gymnáziách v Skalici a v Bratislave, kde zmaturoval v roku 1905. V štúdiu pokračoval na teologickej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1909. Už počas štúdia pracoval ako spoluredaktor v časopisoch Prúdy a Dennica. Po ukončení štúdia pôsobil na viacerých miestach ako kaplán (Liptovský Mikuláš, Stará Turá, Pešť), v roku 1910 bol na študijnom pobyte v Anglicku, v roku 1912 sa stal farárom v Púchove. Počas 1. svetovej vojny prešiel ruským a talianskym frontom, chvíľu pôsobil ako kaplán v Krajnom (1915) a po ukončení vojny bol od roku 1919 opäť farárom v Púchove.
V rokoch 1925 - 1926 sa venoval iba literárnej tvorbe, no z existenčných dôvodov v roku 1927 začal znovu pôsobiť ako farár, no tentokrát v Bukovci, až bol napokon predčasne penzionovaný. V roku 1934 sa presťahoval do Martina, zomrel však v sanatóriu v Novom Smokovci. Pochovaný je v Martine. Patrí do 2 vývojovej vlny moderny a prvýkrát publikoval v Dennici. Inšpiroval sa P. O. Hviezdoslavom, J. Jesenským, I. Kraskom, F. Votrubou. Okrem písania sa venoval aj prekladaniu, prekladal umeleckú literatúru E. A. Poe. Havran.
Básnickými knihami sú: Rosou a tŕním, Cez Závoj, Keď miznú hmly, Peruťou sudba máva. Známa je aj báseň Ozvena venovaná I. Kraskovi.

Ivan Gall (1885-1955)
Pochádzal z Moravy, ale vyrastal v Martine. Študoval vo Valašskom Meziříčí a v Místku, neskôr pokračoval v štúdiu na právnickej fakulte v Prahe, kde v roku 1910 získal doktorát práv. V roku 1918 sa stal poslancom Revolučného národného zhromaždenia, od roku 1919 pracoval na Ministerstve pre správu Slovenska, od roku 1929 na Krajinskom úrade. V roku 1938 bol vypovedaný zo Slovenska, a odvtedy až do svojej smrti žil v Prahe, no po skončení 2. svetovej vojny naďalej udržiaval kontakty so Slovenskom.

Väčšinu svojich prác napísal po slovensky v rokoch 1904 - 1912. Svoje prvé verše začal písať už počas vysokoškolských štúdií a uverejňoval ich v časopisoch Slovenské pohľady, Cirkevné listy a Národné noviny. Začiatky jeho tvorby boli poznačené vplyvom symbolizmu a impresionizmu, no taktiež ho ovplyvňovala tvorba Pavla Országha-Hviezdoslava či Svetozára Hurbana-Vajanského, z mladších autorov to boli Janko Jesenský, Ivan Krasko a iní. Neskôr ho ovplyvňovala romantická poézia slovenských (Janko Kráľ) i zahraničných autorov (Endre Ady, George Gordon Byron). Vo svojej tvorbe sa venoval vyjadreniu rozporov medzi svetom a srdcom, snom a skutočnosťou, no taktiež v nej vyjadroval smútok, bolesť, hrôzu, osamotenosť a boj za ľudskejší a spravodlivejší život.
V neskoršej tvorbe sa venoval najmä národnej lyrike, kde využíval najmä motívy noci bez luny a hviezd, obrazy mrakov, súmraku, temna a beznádeje, ale taktiež sú pre jeho tvorbu z tohto obdobia typické motívy vzbury a odboja, zamerané nielen proti spoločnosti, ale i proti sociálnym pomerom. Po tomto období prichádza do jeho tvorby prevaha lyriky, a to ako ľúbostnej, tak i osobnej, reflexívnej a prírodnej.

Ovládal šesť cudzích jazykov, a tak sa okrem vlastnej tvorby venoval i prekladom poézie, prózy i drámy. Prekladal najmä z angličtiny (George Gordon Byron, Edgar Allan Poe (napr. báseň Havran), Percy Bysshe Shelley, William Shakespeare, Oscar Wilde, Walter Scott, Charles Dickens), francúzštiny (Alexandre Dumas st., Rainer Maria Rilke), nemčiny (Heinrich Heine, Johann Wolfgang Goethe), maďarčiny (Endre Ady, Mór Jókai) a iných jazykov. Okrem toho tiež preložil libreto k prvej slovenskej opere Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland.
Jeho básnická tvorba ovplyvnila celý rad slovenských básnikov, ako boli Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek, Andrej Plávka a iní, ktorí čerpali z jeho poznatkov z práce s voľným veršom.